Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fico historikom

.tomáš Gális .časopis .kritická príloha

Svätopluk, starí Slováci, Jánošík, SNP, koniec druhej svetovej vojny, 21. august 1968, 17. november 1989 – dôležité pojmy a dátumy slovenskej histórie, dôležité pojmy a dátumy pre premiéra Roberta Fica.

Čo pamäť siaha, Slovensko nemalo za premiéra človeka, ktorý by sa tak hlboko a intenzívne venoval téme slovenských dejín. Iste, oslavy národných dejateľov patria k práci každého politika, stojaceho na čele vlády. Fico je však priekopníkom. Priekopníkom, schopným v jednom prejave plynulo prejsť od Svätopluka k Povstaniu. Priekopníkom, ktorý chcel vzrušiť mládež pre slovenské dejiny. Priekopníkom, ktorý pod rúškom „rozumného historizmu“ slovenské dejiny občas mytologizuje.  
.martin, 2. januára 2008
„Na Martin som si vzal tenké topánky, ale určite to spolu zvládneme,“ týmito slovami začal Robert Fico svoj prelomový prejav na oslavách 15. výročia Slovenskej republiky. Zvládol to. V krátkom vystúpení načrtol základné body, ktoré nasledujúceho dva a pol roka opakoval. 
Pripomenul 15. výročie „vzniku nášho mladého štátu, štátu veľmi starého národa starých Slovákov“, 160. výročie prvej Slovenskej národnej rady, 145. výročie Memoranda národa slovenského, 90. výročie vzniku Československej republiky i „veľký vzor“ svojej vlády – Juraja Jánošíka. Spomenul spolky, dejateľov i martýrov za slovenskú vec, skrátka všetkých, vďaka ktorým sme „si na dejinách vyvzdorovali vlastný štát.“ 
Z hľadiska vzťahu k histórii však bola najdôležitejšia pasáž venovaná „vernosti samým sebe“: „Od samého prebudenia európskych národov v 19. storočí až podnes sme my Slováci nemali priaznivé prostredie na plnohodnotné prežívanie národného života. Stále sme dlžníkmi voči sebe samým. Musíme sa vážne zamyslieť, ako vzrušíme slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie, lebo najťažšou chorobou súčasnosti je ľahostajnosť, na ktorú sa zomiera už počas života. Vidíme, že nedostatok úcty k slovenským osobnostiam, nedostatok vlastenectva vedie súčasných mladých ľudí často k extrémizmu, ktorý sa akosi dostáva k móde. Je to, žiaľ, aj naša zodpovednosť, že sme pätnásť rokov slovenskú mládež ponechali napospas výchove ulice a vplyvu bulvárnych médií... Budeme podporovať rozumný štátny historizmus, pestovať hrdosť na unikátne národné tradície. Vieme, že to, čím sme, je to, čím sme boli. Preto chceme na skutok premeniť Štúrovu víziu, že, citujem: ‚dejiny vstúpili do služieb ducha‘.“
Do akých služieb vstúpili dejiny, dal Fico vedieť už v nasledujúcich vetách, v ktorých spomenul budovanie diaľnic, každodennú prácu ľudí, hospodársky rozvoj, ako aj záväzok, že životná úroveň už nesmie klesať.
.komárno, 21. augusta 2009
Takéto účelové narábanie s históriou, samozrejme, nie je len Ficovou výsadou. Využívať historické postavy či udalosti na vlastné ciele dokáže každý čo len trochu schopný politik. Problém je, že málokto dokáže v priebehu necelého roka žonglovať s jediným dátumom. 
„Toto je provokácia najhrubšieho zrna,“ povedal Robert Fico 21. augusta minulého roka. Reagoval tak na maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma, ktorý mal v deň 41. výročia okupácie Československa navštíviť Komárno a odhaliť tam bronzovú sochu uhorského kráľa Štefana. 
„pretože 21. august je prvý nepracovný deň po dni svätého Štefana,“ zdôvodnila výber dátumu Sólyomovej návštevy kancelária maďarského prezidenta a dodala, že Sólyom sa za inváziu aj maďarských vojsk do Československa verejne ospravedlnil ešte v roku 2008. Robert Fico však oponoval slovami, že výber termínu návštevy je z historického hľadiska necitlivým a netaktným krokom voči Slovenskej republike: „Takto organizovanú návštevu vnímame ako vedomú provokáciu voči Slovenskej republike a nemôžeme prebrať zodpovednosť za dôsledky, ktoré prinesie vrátane zhoršenia slovensko-maďarských vzťahov.“
Sólyom nakoniec na Slovensko nedorazil. Zabránil mu v tom odvážny generál Packa stojaci na slovenskej strane komárňanského mosta. Kým maďarský prezident si návštevu radšej rozmyslel, toho ruského sme v apríli privítali s pompou. A tiež s rečami o histórii.  
Na Slavíne, kam si predstavitelia Slovenska a Ruskej federácie prišli zaspomínať na oslobodenie Bratislavy a uctiť pamiatku sovietskych vojakov, sa rečnilo o milióne životov, ktorými Červená armáda zaplatila za slobodnú Európu, „ktorá je dnes preto taká, aká je, krásna a prekvitajúca, slobodná a demokratická.“ 
Dôležitejšie je však to, čo (verejne) nezaznelo – totiž pripomienka okupácie, presne tej okupácie, ktorá Fica rozcitlivela v roku 2009. Iste, predseda parlamentu Pavol Paška povedal, že Dmitrij Medvedev hovoril aj o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Ako to však glosoval Juraj Hrabko v SME: „Ak totiž uveríme, že Pavol Paška naozaj nabral odvahu a v tejto súvislosti prezidenta Medvedeva oslovil, je isté, že dostal aj veľmi otvorenú odpoveď. Možno až takú, že ju naozaj nemôže zverejniť, respektíve, médiá by ju museli voľne interpretovať.“
.bratislava, apríl – august 2008
Kým s 21. augustom Fico a jeho smeráci narábajú podľa potreby, v iných veciach majú, našťastie, jasno. V príhovore na oslavách 63. výročia oslobodenia Bratislavy Robert Fico povedal aj tieto vety: „Zvláštne však, až extrémne sú naše slovenské postoje k dôležitým historickým udalostiam, aj Slavín je toho nemým svedkom. V bývalom režime býval miestnom pompéznej slávy, dnes sa stal miestom vedome zabúdaným. Mali by sme sa k tomuto pietnemu miestu začať správať po novom, bez zbytočného pátosu, ale s primeranou úctou. Slavín sa predsa nesmie stať ihriskom pre skateboardistov, ktorí tu rozbíjajú mramor, nech radšej zostane miestom májových schôdzok zamilovaných dvojíc.“ Fico nezabudol spomenúť, že oslobodením Bratislavy sa otvorili jej úžasné možnosti, „keď sa do mesta na Dunaji prisťahovali ľudia z celého Slovenska a keď z Bratislavy vytvorili... hospodárske aj kultúrne centrum.“ To, že sa tak stalo aj preto, že z mesta na Dunaji zmizli Židia, Nemci a Maďari, už nespomenul. 
Triezvy bol aj Ficov prejav na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom v máji 2008, kde sa poďakoval nielen Červenej a Rumunskej armáde, ale ocenil aj účasť Slovákov v zahraničných jednotkách v Británii, v severnej Afrike, na Blízkom východe, na západnom fronte či v Sovietskom zväze. Možno by však  v tomto prípade nebolo od veci spomenúť vplyv Sovietskeho zväzu na československú politiku v rokoch 1945 – 1948, ale premiérove vyjadrenia o ukončení druhej svetovej vojny sú v norme. 
Podobnou nespochybniteľnou historickou udalosťou je i Slovenské národné povstanie, ku ktorému sa Fico vyjadruje často a rád. Na oslavách 64. výročia SNP sa rozhovoril o dvojdomej myšlienke Povstania, ktorá sa narodila na Gajovej ulici č. 9 v Bratislave, kde sa „v čase nacistickej okupácie spojili zrelí muži z občianskeho bloku odboja... s vedením ľavicového hnutia.“  Fico správne hovoril o tom, že by bolo nemúdre zámerne vynechať podstatnú časť povstaleckej generácie iba preto, že bola ľavicová („V predchádzajúcom režime ich za to trestal Novotný ako takzvaných buržoáznych nacionalistov. Dnes majú ďalší biľag – boli to komunisti.“) a že by sme mali konečne odučiť vlastnej puberte – kádrovať vlastné dejiny, vlastné osobnosti a naučiť sa ich kriticky hodnotiť. Asi preto nazval o tri vety ďalej Gustáva Husáka „špičkovým vodcom Povstania.“ 
Problém je, že historici to tak nevidia. Podľa Milana Zemka premiér Husákovu úlohu zveličil: „Ukazuje sa, že tradícia zvýrazňovania úlohy ľavice v Povstaní je stále živá, hoci nezodpovedá realite.“ Zemko pre SME tiež povedal, že za pochvalnými vyjadreniami na adresu bývalých komunistických politikov je aj skupina bývalých členov SDĽ, ktorí obklopujú Fica a ktorí vytvárajú takú atmosféru: „Napokon, aj on sám je pôvodom komunista a člen SDĽ.“ 
.tisovec, 27. septembra 2007
Husáka Fico verejne vyzdvihuje len ako vodcu Povstania. Na viac si (zatiaľ?) netrúfol. Vyzdvihovať iných komunistických funkcionárov mu však až taký problém nerobí. Jedným z nich je Vladimír Clementis. 
Rozdielov medzi Husákom a Clementisom je viac. Kým prvý trpel z vôle svojich spolustraníkov roky vo vyšetrovacej väzbe a vo väzení, druhého jeho súdruhovia rovno popravili. Kým prvý dvadsať normalizačných rokov ovládal komunistickú stranu (ktorej bol Fico v závere osemdesiatych rokov členom) a jej prostredníctvom celé Československo, druhý zostal v mysliach ľudí priam mýtickým, dlho zabudnutým martýrom. Čo na ňom oceňuje Fico?
Keď mu 20. septembra 2007 odhaľoval v budove ministerstva zahraničných vecí reliéfnu plastiku, spomenul niekoľko dôležitých vecí. Clementisovu cestu k vlastenectvu („K postoju vlastenca dospieval Clementis cez mladícke idealizovanie všetkého sovietskeho, aby sa jeho bystrý mozog bleskovo zorientoval. Veď práve za kritický názor k sovietsko-nemeckému paktu ho vylúčili zo strany.“), jeho pôsobenie v Londýnskom exile či diskusie o povojnovom postavení Slovenska. Podľa Fica bolo ono odhalenie Clementisovho portrétu „kvádrom do stavby katedrály slovenského sebavedomia a budovania štátnej tradície“. 
O týždeň neskôr, na pietnom akte kladenia vencov ku Clementisovmu pamätníku v Tisovci, prezradil Fico o svojom vzťahu ku komunistickému politikovi ešte trochu viac ako len to, že je to „úžasný pocit istoty stáť v politike na pleciach takého slovenského vlastenca a európskeho humanistu“. 
Fico u Clementisa ocenil schopnosť nadväzovať, pestovať, doslova budovať stavbu zvanú kamarátstvo, z čoho sa prepracoval až k hlavnému posolstvu svojej reči: „Aj mne život počas formovania politickej strany Smer – sociálna demokracia ponúkol podobné pekné pocity, keď som s najbližšími spolupracovníkmi zažíval radosť z toho, koľko inšpirácií vie do života priniesť ozajstné priateľstvo a kamarátstvo. A podobné pocity zažívam aj teraz ako predseda vlády so svojimi ministrami, keď chceme aspoň trochu zmeniť život ľudí na Slovensku k lepšiemu. Dovoľte mi, pani ministerka, páni ministri, aby som vám práve pri pomníku Vladimíra Clementisa poďakoval za túto spoluprácu.“
Ale aby sme neboli aj nespravodliví, premiéra na tisoveckom rodákovi upútala aj jeho politika sociálnej spravodlivosti („Táto črta politika Clementisa zostáva nosnou črtou aj môjho osobného programu a nosnou črtou strany Smer – sociálna demokracia a vlády, na čele ktorej stojím. V zápase o sociálne spravodlivejšiu spoločnosť je dostatočne dôstojná a príťažlivá myšlienka na to, aby jej človek odovzdal svoje najlepšie schopnosti.“) i jeho postoj vlastenca, humanistu a diplomata, vďaka čomu ho „aj názoroví odporcovia považovali za šľachtica ducha.“  
Za veľkú postavu slovenských dejín Fico pokladá aj Alexandra Dubčeka. „Meno Alexander Dubček napriek všetkým žiarlivcom svieti na politickej oblohe Európy a symbolizuje Slovensko. A aj pre mňa ostáva výzvou jeho myšlienka: Verím v  HYPERLINK "javascript:void(0)"dobro človeka,“ povedal slovenský premiér v auguste 2008, teda v čase, keď poslanci Smeru prišli s nápadom prijať zákon o Dubčekových zásluhách. Podľa Fica meno Alexandra Dubčeka symbolizuje tri „S“ – Slovensko, slobodu a jeho suverenitu. „Ak budeme hľadať Dubčekov prínos do európskeho myslenia, je to jeho dôraz na záujem o človeka práce, na formovanie humánnej spoločnosti,“ povedal Fico. 
Iste, Dubček patril k veľkým postavám slovenských dejín, ale rovnako ako oslavné reči by zniesol aj vetičku o päťdesiatych rokoch, rokoch, keď „špičkový vodca Povstania“ trpel vo väzení a „humanista“ skončil na šibenici, ako aj vetičku o svojom smutnom pôsobení v roku 1969. Dubček, ktorý o tom pomerne otvorene hovoril vo svojej autobiografii, by to zrejme zniesol. 
.topoľčany, 12. októbra 2007
„Vláda Slovenskej republiky... nedovolí, aby sa slovenské dejiny vyľudňovali, hoci sú plné významných udalostí a vynikajúcich ľudí, počnúc vládnutím starých Slovákov vo Veľkomoravskej ríši cez stredovek až po začiatok zápasov za národné sebaurčenie v meruôsmych rokoch a boj za demokraciu vrcholiaci v Slovenskom národnom povstaní a vo vzniku samostatnej a slobodnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.“ Toľko slová z Martina. Výsledok? Vládna lekcia zo stredovekej histórie sa obmedzila na Matúša Čáka Trenčianskeho. O čo menej sa hovorí o spoločnom živote v Uhorskom kráľovstve, o to viac sa fabuluje o preduhorskom období. 
Keď 12. októbra 2007 navštívil premiér Fico „svoju“ základnú školu v Topoľčanoch, zamyslel sa nad významom patriotizmu. Patriot je podľa neho človek, ktorý sa zaujíma o svoje najbližšie okolie a ktorý si od mladosti buduje hlboký vzťah k rodnému kraju, chráni jeho prírodu, buduje si vzťah k historickým pamiatkam, ale aj k osobnostiam. Dobrý vlastenec vraj „vie o tom, kto boli prvé kniežatá starých Slovákov – Pribina či Rastislav – a vie aj o kráľovi starých Slovákov, o Svätoplukovi.“ 
Slová o starých Slovákoch zopakoval v nasledujúcich mesiacoch Fico ešte niekoľkokrát. A vyvolal reakciu. Historici Dušan Kováč a Ján Steinhubel tento pojem odmietli rovnako ako označovanie Svätopluka za kráľa starých Slovákov. Ako povedal Kováč: „termín starí Slováci odborná literatúra nepoužíva. Dôvod je jednoduchý. V tom čase nehovoríme o Slovákoch, ale o Slovanoch, pretože medzi Slovanmi vtedy neprebehla vnútorná diferenciácia.“ 
Na Ficovu stranu sa však postavila skupina národnejšie orientovaných historikov, ktorí s poľutovaním vnímajú „opakujúce sa úsilia o spochybňovanie autochtónnosti Slovákov na vlastnom národnom a štátnom území, ich kontinuity dejín, kultúry a jazyka.“ 
.bratislava, jún 2010
Kým tému „starých Slovákov“ premiér už veľmi nerozvíjal, „slovenského kráľa“ v najbližších dňoch dotiahne až pred Bratislavský hrad. Otázkou zostáva, prečo to robí. Ešte na spomínanej návšteve Topoľčian hovoril o tom, že ak žiaci pôjdu na výlet na Bratislavský hrad, tak tam už o tri roky (teda v roku 2010) bude stáť veľká jazdecká socha kráľa Svätopluka, pri ktorej sa budú môcť výletníci odfotiť. Sofistikovanejšie zdôvodnenie sa nachádza na stránke Občianskeho združenia Svätopluk. Bratislavský hrad je symbolom štátnosti a jeho symboliku bolo treba, pekne tautologicky, zvýrazniť „umiestnením výtvarného diela viažuceho sa k slovenskej štátnosti.“ Iste, za tým všetkým môže byť aj snaha zanechať po sebe nejakú ťažko zmazateľnú stopu. 
Nech je ako chce, z hľadiska Ficovho vzťahu k minulosti je dôležitejšia osoba autora sochy. Ján Kulich, ktorého socha Vítanie stojí od mečiarovských čias pred slovenským parlamentom, bol prominentným normalizačným sochárom. Kulicha vraj vybrali preto, že Národnej rade sám ponúkol hlinený model Svätopluka na koni ako dar. 
To je síce pekné, ale ako naschvál to zapadá do Ficovho (ale aj Paškovho či Gašparovičovho) vnímania histórie pred rokom 1989. Ako vyzerá, predviedol premiér v deň návštevy ruského prezidenta na stretnutí Republikovej rady Jednoty dôchodcov na Slovensku: „Musíme principiálne odmietať nihilistické postoje, ktoré tvrdia, že na Slovensku bola do roku 1989 nejaká čierna diera... Ľudia do roku 1989 tvrdo pracovali, žili a tvorili hodnoty, na ktorých je postavená Slovenská republika, hodnoty, ktoré potom niekto možno sprivatizoval a dal do rúk zahraničiu.“ Podobne Pavol Paška 17. novembra 2009 aj Fico odmietol, „aby sa ktokoľvek hanbil za to, ako žil do roku 1989.“ 
Samozrejme, pokiaľ nie je dôvod, hanbiť by sa za to nemal nikto. Jedine, že by sa doslova riadil heslom „Vieme, že to, čím sme, je to, čím sme boli.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite