Pred štyrmi rokmi bol flegmatický nadhľad nad nástupom Smeru celkom legitímny. Zdôvodniteľný bol nielen naivnými väčšinovými očakávaniami, že sa udeje v „nekatastrofickom“ formáte Smer-KDH-SMK, ale najmä úvahami prekračujúcimi horizont jedného volebného obdobia. Cez prizmu desaťročí je predsa jasné, že na silno paternalistickom Slovensku je nemožné odstaviť to, čo sa vyhlasuje za ľavicu, od vládnutia akosi trvanlivo, bez prestávky. Ak niet vyhnutia, nech vládnu vtedy, keď je hojnosť a pravica v kríze. Osem rokov pri moci morálne „vyčerpalo“ SDKÚ, KDH i SMK, a to do takej miery, že prechod do opozície sa zdal (aj bol) v tom momente najlepším riešením tieto strany, ale aj pre budúcnosť slovenskej demokracie, aby sa treťou periódou nediskvalifikovali na viac volebných cyklov. Spätný pohľad na to, ako svoju príležitosť na obrodu v opozícii využili, je už iná pieseň.
Ficova „koalícia hrôzy“, ako ktosi – veľmi vizionársky – nazval toto spojenie hneď na začiatku, sa ujala vlády vo chvíli najšťastnejšej nielen pre seba, ale – ironicky, avšak pravdivo – aj pre krajinu. Osempercentný rast HDP, stále účinkujúce reformy a optimizmus nastavili všade (vrátane trhov) prostredie, v ktorom by zásadne kaziť, veľmi škodiť či otočiť trendy od lepšieho k horšiemu bolo veľké umenie. Smer-SNS-HZDS to dokázali. Na maďarskej, respektíve gréckej ceste je cieľ síce ešte vzdialený, ale tempo napredovania by obdivoval aj klan Papandreovcov… Hospodárska kríza iste zásadne priložila ruku k dielu. Ona však práve vytvára novú realitu, v ktorej kompetencia a akési elementárne vyznanie sa v problémoch nadobúda rádovo inú váhu než na vrchole tučných rokov.
Tu stojíme dnes. Nad rámec justície, ktorej pomôže iba ak nová revolúcia, voľby sotva, sa však dá menovať veľa oblastí, či už týkajúcich sa priamo politiky, alebo hlbšie spoločenských, kde sa štyri roky deformácií, viac či menej hlúpych rozhodnutí, rozkrádania a mentálneho rozkladu dajú zastaviť, napraviť či zabrzdiť. Dokonca musia. Krízy – tá globálna, ale aj tá týkajúca sa eura – prudko zvyšujú v týchto voľbách stávku. Nielen preto, že dosahy zlých zákonov a opatrení sa dramaticky inak „zhodnocujú“ v roku 2010 než 2006. Pojúnová reprezentácia bude postavená pred nutnosť zaujať stanoviská v otázkach, s akými predchodcovia neboli konfrontovaní. Grécka pôžička je len odvar dilemy medzi zachovaním rozpočtovej suverenity a spoločnou menou, ktorá môže byť na stole už v jeseni… Ani rébus, ako sa fiškálne vyrovnať so situáciou, že po roku 2013 už nemusia existovať žiadne eurofondy, ba ani agrárne dotácie by nemali novú vládu zastihnúť prekvapenú. A tak ďalej.
Symbióza obchodno-podnikateľského zámeru, čím sú všetky tri vládne strany, a ideologickej zablúdenosti dominantného lídra priniesla na Slovensko koncom nultých rokov reštauráciu morálneho a mentálneho úpadku éry Mečiara. Aj volebná kampaň, celkom nedotknutá podstatnými agendami, ktoré politiku zavalia už v lete, nepriamo potvrdzuje, že aj Slovensko (ktoré o sebe rozhoduje menej ako v časoch demokratickej federácie) potrebuje radikálnu zmenu oveľa akútnejšie než v roku 2006. To, či vôbec na takúto zmenu má, je pri pohľade na nereformovanú opozíciu tiež veľká dilema.
Jasné je jedno, že Fica a Smer na ďalšie štyri roky, a to v akomkoľvek koaličnom formáte, si Slovensko už dovoliť nemôže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.