Môj terajší výlet: New York - Mníchov - Izmir - Istanbul - Viedeň - Bratislava - Košice - Praha - Košice - Bratislava - Viedeň - New York. Nahrávky, koncerty, stretnutia, svadby. A návštevy.
Počas návštevy Bratislavy som sa zastavil v redakcii .týždňa, aby som odovzdal sprievodné darčeky k môjmu poslednému stĺpčeku (knihy a videá o sexuálnych zločinoch v katolíckej cirkvi) a aby to nevyzeralo ako obsesia, pridal som aj koláče od mamy. V redakcii však nebol okrem môjho obľúbeného redaktora Tomáša a Hríbovho opusteného psa nikto. Položil som darčeky na stôl, poškrabal psa za ušami, Tomáš ho prikŕmil koláčom a zotrvali sme v krátkom a srdečnom rozhovore.
Na veľmi krátku chvíľu, zjavne privábený zápachom síry a klopkaním mojich kopýt, sa zastavil aj redaktor Jarko, ale hneď aj utekal vo tri vrhy.
Tomáš mi povedal o svojom novom článku o verejnoprávnej televízii. Keď som si ho pozrel, s potešením som zistil, že sa volá takmer rovnako ako moja smutne preslávená televízna šou z minulého storočia - tiež som sa (dokonca, ako som zistil, pridal sa po rokoch aj Peter Zajac) pýtal: Načo je komu verejnoprávna televízia...? Vtedy to nevedel takmer nikto, dnes už vôbec nikto.
Bol som na dvoch zaujímavých koncertoch, oba zorganizoval môj posadnutý kolega a priateľ Vlado Godár. Vladova posadnutosť spočíva v tom, že chce sprostredkovať slovenskému národu čo najviac dobrej hudby a zaujímavých myšlienok. Vďaka množstvu poznatkov a hudby, ktoré jeho polyhistorský mozog obsahuje, sa stal hybnou silou obrovského množstva najrozličnejších a nikdy nie obyčajných projektov.
Koncert kombinovaný s autorským čítaním Anasoftu mal bizarnú prvú polovicu, pretože ho umiestnili do Klarisiek, kde bola nielen zima, ale na autorské čítanie aj beznádejná akustika. Napriek tomu, že aktéri čítania mali mikrofóny, väčšina obecenstva počula len nezrozumiteľný hukot. Stanislav Rakús je možno dobrý spisovateľ, ale vedia to len ľudia, čo sedeli v prvých dvoch radoch. V druhej polovici hral Vlado so skvelou speváčkou Petrou Noskaiovou krásne slovanské uspávanky, ale napriek tomu som spal už v polovici prvej.
Koncert z cyklu Neznáma hudba v Pálffyho paláci, zorganizovaný občianskym združením Albrechtina (ďalší Vladov projekt, nazvaný podľa obrovskej postavy slovenskej hudby, Hanziho Albrechta - ak neviete, kto to bol, zistite si, stojí to za to) nedovolil zaspať nikomu. Skvelí interpreti (violončelista Jano Slávik a klavíristka Dana Varínska, ktorí podali heroický výkon v dlhom a mimoriadne náročnom koncerte) hrali hudbu, ktorú okrem Vlada asi predtým poznal málokto a stálo to za to. Všetko skladatelia, ktorí mali silný vzťah k Bratislave či Slovensku (Popper, Albrecht, Kodály, Németh -Šamorínsky, Liszt, Dohnányi), všetko nesmierne zaujímavé skladby. Občianskemu združeniu sa dokonca podarilo privábiť neobvykle početné publikum.
Nech žijú ostrovčeky!
Počas návštevy Bratislavy som sa zastavil v redakcii .týždňa, aby som odovzdal sprievodné darčeky k môjmu poslednému stĺpčeku (knihy a videá o sexuálnych zločinoch v katolíckej cirkvi) a aby to nevyzeralo ako obsesia, pridal som aj koláče od mamy. V redakcii však nebol okrem môjho obľúbeného redaktora Tomáša a Hríbovho opusteného psa nikto. Položil som darčeky na stôl, poškrabal psa za ušami, Tomáš ho prikŕmil koláčom a zotrvali sme v krátkom a srdečnom rozhovore.
Na veľmi krátku chvíľu, zjavne privábený zápachom síry a klopkaním mojich kopýt, sa zastavil aj redaktor Jarko, ale hneď aj utekal vo tri vrhy.
Tomáš mi povedal o svojom novom článku o verejnoprávnej televízii. Keď som si ho pozrel, s potešením som zistil, že sa volá takmer rovnako ako moja smutne preslávená televízna šou z minulého storočia - tiež som sa (dokonca, ako som zistil, pridal sa po rokoch aj Peter Zajac) pýtal: Načo je komu verejnoprávna televízia...? Vtedy to nevedel takmer nikto, dnes už vôbec nikto.
Bol som na dvoch zaujímavých koncertoch, oba zorganizoval môj posadnutý kolega a priateľ Vlado Godár. Vladova posadnutosť spočíva v tom, že chce sprostredkovať slovenskému národu čo najviac dobrej hudby a zaujímavých myšlienok. Vďaka množstvu poznatkov a hudby, ktoré jeho polyhistorský mozog obsahuje, sa stal hybnou silou obrovského množstva najrozličnejších a nikdy nie obyčajných projektov.
Koncert kombinovaný s autorským čítaním Anasoftu mal bizarnú prvú polovicu, pretože ho umiestnili do Klarisiek, kde bola nielen zima, ale na autorské čítanie aj beznádejná akustika. Napriek tomu, že aktéri čítania mali mikrofóny, väčšina obecenstva počula len nezrozumiteľný hukot. Stanislav Rakús je možno dobrý spisovateľ, ale vedia to len ľudia, čo sedeli v prvých dvoch radoch. V druhej polovici hral Vlado so skvelou speváčkou Petrou Noskaiovou krásne slovanské uspávanky, ale napriek tomu som spal už v polovici prvej.
Koncert z cyklu Neznáma hudba v Pálffyho paláci, zorganizovaný občianskym združením Albrechtina (ďalší Vladov projekt, nazvaný podľa obrovskej postavy slovenskej hudby, Hanziho Albrechta - ak neviete, kto to bol, zistite si, stojí to za to) nedovolil zaspať nikomu. Skvelí interpreti (violončelista Jano Slávik a klavíristka Dana Varínska, ktorí podali heroický výkon v dlhom a mimoriadne náročnom koncerte) hrali hudbu, ktorú okrem Vlada asi predtým poznal málokto a stálo to za to. Všetko skladatelia, ktorí mali silný vzťah k Bratislave či Slovensku (Popper, Albrecht, Kodály, Németh -Šamorínsky, Liszt, Dohnányi), všetko nesmierne zaujímavé skladby. Občianskemu združeniu sa dokonca podarilo privábiť neobvykle početné publikum.
Nech žijú ostrovčeky!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.