.hudba tapiet
Ako sa vyhnúť resentimentu z vojnového utrpenia i z tlakov režimu, ktorý Štefan Schwartz stihol zažiť následne v povojnovom Československu? Svietivosťou diskrétnych signálov, a teda akýmsi typom harmónie v dramatickom prostredí? Z priameho styku s ním sme mali možnosť poznať jeho krehkosť a zraniteľnosť. Snažil sa preto vyvažovať svoju osobnosť telesným cvičením, dnes to môžeme nazvať smerom ku kalokagathii. Dá sa doložiť aj charakteristickou prudkosťou zmierlivých signálov jeho prác, korigovaných hlboko ľudským ostychom z priameho dopadu na potenciálneho diváka.
Predstava o plynulom rozprestretí jeho prác môže navodiť silný zážitok, ktorý by sa dal zľahčene nazvať hudbou tapiet. Prostredím absolútnej muzikality, akú dokáže navodiť iba výtvarné dielo, postavené na hlbokých premenách svojej hmotnej podstaty podľa rytmických a melodických zákonitostí. Štefan Schwartz nemal pri svojej tvorbe zrejme na mysli nič prekladateľské, to by preňho znamenalo istú degradáciu a jeho charakter by to nezniesol. A na druhej strane, každá poriadna dráma musí mať aj rozuzlenie. V tom tkvie i podstata výtvarnej harmonizácie. V jeho prípade až akýmsi tapetovým rozptýlením, či rozpustením motívu. Závratná a možno aj zázračná hudba tapiet. Málokedy sa muzikalita prevteľuje tak prirodzene do iných médií ako v jeho prípade. Doložiteľne na mnohých príkladoch. Za dobové východisko jeho tvorby môžeme považovať informel zo 60. rokov minulého storočia. Schwartzova svedomitosť, založená na životných zážitkoch z vojny, ovplyvnila charakteristicky ponímanie hravých informálnych podnetov. Ako ich dostať do harmonickej kompozície, podľa akých princípov ich organizovať? Núkajú sa mu prehľadné mechanické textúry, zostavy odtlačkov, stôp do mechanických usporiadaní, až akýchsi bezhraničných nekonečností. Prekoná ich hravosť bolestné zážitky z nedávno prežitých katastrof? Do akej miery vstúpia do hry symbolické významy týchto postupov? Ako sa vyhnúť dekorativizmu, takému rozšírenému v ľahkých podobách výtvarného umenia rovnako ako v hudbe, divadle, filme?
Štefan Schwartz priam vášnivo prežíva možnosti kultúrneho vyžitia v najširšej miere, miluje civilizačné vymoženosti médií, čo sa odrazí v jeho technologickom laborovaní: seriálne odtlačky, reliéfy, pri ktorých dominuje frotáž. Preferuje ju pre jej tajuplnú priamosť, filtrovanú technickými prostriedkami kresebnými a uňho najmä maliarskymi. Priamosť odtlačku ho fascinuje a navodzuje možnosti seriálneho rytmizovania, farebných i kresebných premien, variačných zmnožovaní, radení, ale aj kontrastovaní, zostáv lahodných i dramatických. Variačné možnosti využíva až takmer posadnuto. Korektívom zostáva jeho osobná zodpovednosť, náročná cesta až za hranicu sebatrýznenia. Technické laborovanie, bežne protirečiace hravosti, v jeho prípade nikdy neprekročí hranicu lacnosti, ktorá by zborila jeho až trýznivo naliehavú etiku. Tej nesmie byť v jeho ponímaní estetika nadriadená. Znaky však napodiv málokedy nadobúdajú symbolický význam. Pravdepodobne z toho istého dôvodu, ktorým v tomto prípade by bolo akési zneužitie (literárne? nevýtvarné?). Nezničiteľné korektívum vojny akoby naďalej fungovalo a nedopustí osobnostnú rozkolísanosť. Hĺbka si tu veľmi dobre porozumie s fraškou, tak ako sa to odohráva aj v prípadoch výsostných moralistov literárnych umení všetkých dôb, kde sa táto tendencia manifestuje niekedy až ostentatívne. Verbálny prejav je však oddávna čitateľnejší, a preto aj bez rozpakov prijímaný a oceňovaný. V prípade výtvarného umelca býva nielen ťažšie identifikovateľný, ale často s nevôľou prijímaný. Ako znečisťujúci. Štefan Schwartz si preto pretrpel mnoho osobných drásaní, končiacich sa emigráciou a možno aj smrťou. Za svedomitosť musí človek draho platiť. Charakter však umenie zaznamenáva najautentickejšie zo všetkých ľudských aktivít. Jeho silu máme pred sebou výtvarne zapísanú Štefanom Schwartzom. .rudolf Fila
Autor je výtvarník, kunsthistorik a pedagóg.
.hľadač a objaviteľ
Štefan Schwartz (1927 - 1998) už nie je medzi nami, ale svojím dielom na Slovensku je.
Stalo sa to hlavne zásluhou jeho manželky, pani Viery Schwartzovej, ktorá splnila želanie umelca a pred niekoľkými rokmi darovala rozsiahly súbor jeho diela Slovenskej národnej galérii. Hoci sa umelec na Slovensku nenarodil a túto krajinu v obavách o ďalší osud spoločnosti a umenia roku 1968 opustil a svoje ďalšie osudy spojil so Švajčiarskom, chcel sa sem vracať. Čosi ho stále ťahalo k tejto krajine, kde prežil detstvo, bolestnú mladosť, ale i umelecké začiatky, kde odštartoval profesionálnu kariéru a dosiahol zrelosť. Boli to pravdepodobne konkrétni ľudia - okruh spriaznených umelcov, bývalých kolegov, žiakov, obdivovateľov, ktorí si napriek obmedzeniam, múrom a hraniciam našli cestu k jeho dielu. Hoci po emigrácii navštívil osobne Slovensko viackrát, prichádzal, aby sa s nami podelil o svoju tvorbu: na jar roku 1992 sa v Galérii Palisády uskutočnila výstava Stretnutie po rokoch, na prelome rokov 1992 - 1993 spolupracoval na prvej výstave zo svojho diela v Slovenskej národnej galérii, roku 1994 sa stal laureátom Ceny Christmas, ktorú udeľuje združenie A-R. K nedožitým osemdesiatinám umelca pripravila Slovenská národná galéria v roku 2007 prezentáciu veľkorysého daru - diela Štefana Schwartza prostredníctvom výstavy a reprezentačnej publikácie, ktorú zostavila a napísala Eva Šefčáková.
Podľa svedectiev pamätníkov a spolupútnikov bol Štefan Schwarz človekom mimoriadne skromným, skôr sa držal v ústraní, vedený tichou pokorou pred nevyčerpateľným a neobjateľným univerzom umenia. Navzdory tomu sa jeho komplexné umelecké gesto vyznačuje sebaistotou a sústredenosťou, posadnutosťou hľadača a objaviteľa, meditatívnym prienikom k najvnútornejším zákonitostiam obrazného myslenia. Spojila sa v ňom spontánnosť podvedomia s potrebou záznamu reality, výskum s predstavivosťou, lyrizmus s expresívnosťou, poézia so skutočnosťou. Hoci sa od skutočnosti v početných lyricko-abstraktných záznamoch programovo odkláňal, predsa do jeho tvorby viackrát vstúpila, aby v nej nadobudla nový výtvarný a myšlienkový zmysel. Rád objavoval čaro všedných a nepovšimnutých prvkov každodennej reality, ktoré nachádzal v prostredí rozličných miest Európy. A neraz veľmi briskne, ironicky komentoval nájdené objekty a prvky súdobej skutočnosti. Vznikali tak diela - ako to nakoniec ukazuje aj komorný výber z tvorby Štefana Schwartza v Galérii 19 - ktoré dokázal naplniť svojprávnym umeleckým životom plným nadčasovej obraznosti a neohraničenej imaginácie. .katarína Bajcurová
Autorka je kunsthistorička a bývalá riaditeľka SNG.
Štefan Schwartz / sa narodil v roku 1927 v Budapešti, no vyrastal v Košiciach. V roku 1944 ho deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ sa po skončení vojny vrátil s podlomeným zdravím. Najskôr pracoval ako úradník a kreslič, neskôr vyštudoval VŠVU v ateliéri figurálneho maliarstva profesora Jána Mudrocha. Neskôr vyučoval na bratislavskej ŠUPke a od roku 1966 samostatne vystavoval. V roku 1968 emigroval aj s manželkou do Švajčiarska, kde pôsobil ako pedagóg a výtvarník. V roku 1992 mal prvú súbornú výstavu v SNG, v roku 1994 mu Skupina A-R udelila cenu Christmas. Zomrel v roku 1998 v Zürichu.
Ako sa vyhnúť resentimentu z vojnového utrpenia i z tlakov režimu, ktorý Štefan Schwartz stihol zažiť následne v povojnovom Československu? Svietivosťou diskrétnych signálov, a teda akýmsi typom harmónie v dramatickom prostredí? Z priameho styku s ním sme mali možnosť poznať jeho krehkosť a zraniteľnosť. Snažil sa preto vyvažovať svoju osobnosť telesným cvičením, dnes to môžeme nazvať smerom ku kalokagathii. Dá sa doložiť aj charakteristickou prudkosťou zmierlivých signálov jeho prác, korigovaných hlboko ľudským ostychom z priameho dopadu na potenciálneho diváka.
Predstava o plynulom rozprestretí jeho prác môže navodiť silný zážitok, ktorý by sa dal zľahčene nazvať hudbou tapiet. Prostredím absolútnej muzikality, akú dokáže navodiť iba výtvarné dielo, postavené na hlbokých premenách svojej hmotnej podstaty podľa rytmických a melodických zákonitostí. Štefan Schwartz nemal pri svojej tvorbe zrejme na mysli nič prekladateľské, to by preňho znamenalo istú degradáciu a jeho charakter by to nezniesol. A na druhej strane, každá poriadna dráma musí mať aj rozuzlenie. V tom tkvie i podstata výtvarnej harmonizácie. V jeho prípade až akýmsi tapetovým rozptýlením, či rozpustením motívu. Závratná a možno aj zázračná hudba tapiet. Málokedy sa muzikalita prevteľuje tak prirodzene do iných médií ako v jeho prípade. Doložiteľne na mnohých príkladoch. Za dobové východisko jeho tvorby môžeme považovať informel zo 60. rokov minulého storočia. Schwartzova svedomitosť, založená na životných zážitkoch z vojny, ovplyvnila charakteristicky ponímanie hravých informálnych podnetov. Ako ich dostať do harmonickej kompozície, podľa akých princípov ich organizovať? Núkajú sa mu prehľadné mechanické textúry, zostavy odtlačkov, stôp do mechanických usporiadaní, až akýchsi bezhraničných nekonečností. Prekoná ich hravosť bolestné zážitky z nedávno prežitých katastrof? Do akej miery vstúpia do hry symbolické významy týchto postupov? Ako sa vyhnúť dekorativizmu, takému rozšírenému v ľahkých podobách výtvarného umenia rovnako ako v hudbe, divadle, filme?
Štefan Schwartz priam vášnivo prežíva možnosti kultúrneho vyžitia v najširšej miere, miluje civilizačné vymoženosti médií, čo sa odrazí v jeho technologickom laborovaní: seriálne odtlačky, reliéfy, pri ktorých dominuje frotáž. Preferuje ju pre jej tajuplnú priamosť, filtrovanú technickými prostriedkami kresebnými a uňho najmä maliarskymi. Priamosť odtlačku ho fascinuje a navodzuje možnosti seriálneho rytmizovania, farebných i kresebných premien, variačných zmnožovaní, radení, ale aj kontrastovaní, zostáv lahodných i dramatických. Variačné možnosti využíva až takmer posadnuto. Korektívom zostáva jeho osobná zodpovednosť, náročná cesta až za hranicu sebatrýznenia. Technické laborovanie, bežne protirečiace hravosti, v jeho prípade nikdy neprekročí hranicu lacnosti, ktorá by zborila jeho až trýznivo naliehavú etiku. Tej nesmie byť v jeho ponímaní estetika nadriadená. Znaky však napodiv málokedy nadobúdajú symbolický význam. Pravdepodobne z toho istého dôvodu, ktorým v tomto prípade by bolo akési zneužitie (literárne? nevýtvarné?). Nezničiteľné korektívum vojny akoby naďalej fungovalo a nedopustí osobnostnú rozkolísanosť. Hĺbka si tu veľmi dobre porozumie s fraškou, tak ako sa to odohráva aj v prípadoch výsostných moralistov literárnych umení všetkých dôb, kde sa táto tendencia manifestuje niekedy až ostentatívne. Verbálny prejav je však oddávna čitateľnejší, a preto aj bez rozpakov prijímaný a oceňovaný. V prípade výtvarného umelca býva nielen ťažšie identifikovateľný, ale často s nevôľou prijímaný. Ako znečisťujúci. Štefan Schwartz si preto pretrpel mnoho osobných drásaní, končiacich sa emigráciou a možno aj smrťou. Za svedomitosť musí človek draho platiť. Charakter však umenie zaznamenáva najautentickejšie zo všetkých ľudských aktivít. Jeho silu máme pred sebou výtvarne zapísanú Štefanom Schwartzom. .rudolf Fila
Autor je výtvarník, kunsthistorik a pedagóg.
.hľadač a objaviteľ
Štefan Schwartz (1927 - 1998) už nie je medzi nami, ale svojím dielom na Slovensku je.
Stalo sa to hlavne zásluhou jeho manželky, pani Viery Schwartzovej, ktorá splnila želanie umelca a pred niekoľkými rokmi darovala rozsiahly súbor jeho diela Slovenskej národnej galérii. Hoci sa umelec na Slovensku nenarodil a túto krajinu v obavách o ďalší osud spoločnosti a umenia roku 1968 opustil a svoje ďalšie osudy spojil so Švajčiarskom, chcel sa sem vracať. Čosi ho stále ťahalo k tejto krajine, kde prežil detstvo, bolestnú mladosť, ale i umelecké začiatky, kde odštartoval profesionálnu kariéru a dosiahol zrelosť. Boli to pravdepodobne konkrétni ľudia - okruh spriaznených umelcov, bývalých kolegov, žiakov, obdivovateľov, ktorí si napriek obmedzeniam, múrom a hraniciam našli cestu k jeho dielu. Hoci po emigrácii navštívil osobne Slovensko viackrát, prichádzal, aby sa s nami podelil o svoju tvorbu: na jar roku 1992 sa v Galérii Palisády uskutočnila výstava Stretnutie po rokoch, na prelome rokov 1992 - 1993 spolupracoval na prvej výstave zo svojho diela v Slovenskej národnej galérii, roku 1994 sa stal laureátom Ceny Christmas, ktorú udeľuje združenie A-R. K nedožitým osemdesiatinám umelca pripravila Slovenská národná galéria v roku 2007 prezentáciu veľkorysého daru - diela Štefana Schwartza prostredníctvom výstavy a reprezentačnej publikácie, ktorú zostavila a napísala Eva Šefčáková.
Podľa svedectiev pamätníkov a spolupútnikov bol Štefan Schwarz človekom mimoriadne skromným, skôr sa držal v ústraní, vedený tichou pokorou pred nevyčerpateľným a neobjateľným univerzom umenia. Navzdory tomu sa jeho komplexné umelecké gesto vyznačuje sebaistotou a sústredenosťou, posadnutosťou hľadača a objaviteľa, meditatívnym prienikom k najvnútornejším zákonitostiam obrazného myslenia. Spojila sa v ňom spontánnosť podvedomia s potrebou záznamu reality, výskum s predstavivosťou, lyrizmus s expresívnosťou, poézia so skutočnosťou. Hoci sa od skutočnosti v početných lyricko-abstraktných záznamoch programovo odkláňal, predsa do jeho tvorby viackrát vstúpila, aby v nej nadobudla nový výtvarný a myšlienkový zmysel. Rád objavoval čaro všedných a nepovšimnutých prvkov každodennej reality, ktoré nachádzal v prostredí rozličných miest Európy. A neraz veľmi briskne, ironicky komentoval nájdené objekty a prvky súdobej skutočnosti. Vznikali tak diela - ako to nakoniec ukazuje aj komorný výber z tvorby Štefana Schwartza v Galérii 19 - ktoré dokázal naplniť svojprávnym umeleckým životom plným nadčasovej obraznosti a neohraničenej imaginácie. .katarína Bajcurová
Autorka je kunsthistorička a bývalá riaditeľka SNG.
Štefan Schwartz / sa narodil v roku 1927 v Budapešti, no vyrastal v Košiciach. V roku 1944 ho deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ sa po skončení vojny vrátil s podlomeným zdravím. Najskôr pracoval ako úradník a kreslič, neskôr vyštudoval VŠVU v ateliéri figurálneho maliarstva profesora Jána Mudrocha. Neskôr vyučoval na bratislavskej ŠUPke a od roku 1966 samostatne vystavoval. V roku 1968 emigroval aj s manželkou do Švajčiarska, kde pôsobil ako pedagóg a výtvarník. V roku 1992 mal prvú súbornú výstavu v SNG, v roku 1994 mu Skupina A-R udelila cenu Christmas. Zomrel v roku 1998 v Zürichu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.