Podozrenie v Británii

BBC podotkla, že spoločné fotky dvoch straníckych lídrov pripomínajú šťastnú dvojicu po uzavretí manželstva. Toto však nie je manželstvo z lásky.

Britskí konzervatívci sa tešia, že idú do vlády. Nemôžu však zakryť smutnú pravdu: nedokázali vyhrať presvedčivejšie. Stačilo pritom využiť veľkú výhodu, ktorú im pripravili labouristi ešte pred voľbami. Niet lepšej kampane pre opozíciu, ako keď vláda seká škandály na bežiacom páse – a na záver ešte ukáže pohŕdanie „voličkou z ulice“, ako sa to podarilo labouristickému premiérovi Brownovi, keď jednu starenku ohodnotil na „bigotnú ženskú“. Už vzhľadom na to, aká zhnusená bola verejnosť z korupčných škandálov a zo stavu štátnych financií, mali toryovci pod vedením Camerona vyhrať tak, aby sa o koalíciu nemuseli starať.

Liberálni demokrati sa tiež tešia, že idú do vlády. Už teraz sa však z tábora ich priaznivcov ozývajú obavy, aby sa nezapredali konzervatívcom. Horšie je, že princípy, na ktorých strana stojí, sú vratké – LibDem je z istého pohľadu najľavicovejšia i najpravicovejšia z troch hlavných strán v Británii. Pokiaľ ide o občianske slobody, napríklad slobodu prejavu, sú „libdemáci“ klasicky liberálni. Z ľavicovej neliberálnosti ich však usvedčuje ústupčivosť voči reguláciám Bruselu. V strane sú najmenej dve krídla – ľavicové sociálnodemokratické a pravicové whigovské. Nicka Clegga istý čas pokladali za predstaviteľa druhého krídla, dnes má na konte toľko ústupkov svojim „ružovým“, že o gloriolu obhajcu slobody prišiel.

Problém novej vlády je teda najmä v ideovej rovine. Konzervatívci sú slabým odvarom vlastnej pozoruhodnej minulosti, liberálni demokrati sú zlepencom. Výsledkom môže byť vláda bez vône a chuti, ktorá sa vrhá po každej trendovej agende a za každým prieskumom verejnej mienky.

Agenda novej vlády je spoločným dielom konzervatívcov a liberálnych demokratov. Británia nemieni do konca funkčného obdobia nového parlamentu pristúpiť k euru a odmieta bez referenda odovzdať ďalšie právomoci Európskej únii. To je povzbudivé. Lenže šesťmiliardové škrty v štátnych výdavkoch, o ktorých sa v programe hovorí, sú vzhľadom na deficit 166 miliárd libier veľmi malé. Navyše sa začína šepkať o zvýšení dane z pridanej hodnoty a úplne nahlas sa už plánuje nové zdanenie finančných transakcií. Na také niečo by sa predsa zmohli aj labouristi. Základná otázka však znie, či bude koaličná vláda stabilná. Tak sa pýta britská verejnosť, politickí analytici aj medzinárodné trhy.

Zrejme sa tak pýtajú – aspoň za zavretými dverami – aj premiér Cameron a vicepremiér Clegg. Asi preto navrhujú zmenu legislatívy, aby parlament vydržal fixných päť rokov. Doteraz mohol premiér kedykoľvek dosiahnuť rozpustenie parlamentu – stačilo, ak o to požiadal kráľovnú. Keby sa zmena presadila, rozpustenie parlamentu by bolo možné, len ak by sa na ňom zhodlo 55 percent poslancov. 

Britom sa tá zmena vidí podozrivá. Doteraz na vyslovenie nedôvery vláde stačila väčšina jediného hlasu. Cameron aj Clegg opakujú, že možnosť vysloviť vláde nedôveru aj prostou väčšinou zostane. A že im ide iba o to, aby premiér nemohol hocikedy „zrežírovať“ nové voľby. Tie by mali byť fixne stanovené každých päť rokov. Cameron preto vyhlasuje, že je prvým premiérom v dejinách, ktorý sa vzdá moci rozpúšťať parlament. 

Naozaj ide len o to? pýtajú sa Briti. A majú prečo. Prvá koaličná vláda po siedmich desaťročiach, ktorej lídri boli ešte donedávna ostrými rivalmi, a ktorej jedna strana je sama zlepená z dvoch výrazne odlišných názorových prúdov, nevyzerá stabilná.