Znamenalo to vstať ráno o pol siedmej, uvariť si kávu a niečo „nadrásať“. Bola daždivá noc a ja som pred spaním narazil pri potulkách po internete znovu na zábery, ktoré mi už pekných pár dní kazili spánok. Zábery popravy pražských Nemcov, podľa všetkého Čechmi, niekde pri Dejviciach desiateho mája 1945. Desiatky mužov v oblekoch a košeliach, postavili ich ku kanálu pri ceste, postrieľali z guľometu, a potom ešte pre istotou po nich prechádzali nákladným autom. Niežeby som nevedel, že sa také veci diali, ale toto boli desiatky rokov skrývané zábery, jediné svojho druhu, a v Českej televízii ich odvysielal dokumentarista David Vondráček vo filme o povojnovom vraždení Nemcov Čechmi.
Priznávam sa, bol som trochu rozrušený, keď som asi o druhej ráno napísal blog s názvom Zapáľme sviečky na hroboch Nemcov. V Prahe, tak ako v celom Česku, vznikli v máji desiatky koncentrákov pre Nemcov, v ktorých vinou príšerného zaobchádzania prišli o život, alebo radšej spáchali samovraždu, tisíce ľudí. Ja som však spoľahlivo vedel o jedinom mieste, ktoré som dokázal presne lokalizovať – o Strahovskom štadióne. Najväčšom štadióne na svete, ktorý sa počas tých májových dní roku 1945 zmenil na jeden veľký koncentrák.
V Poľsku na výzvu Andrzeja Wajdu zapaľovali Poliaci 9. mája sviečky na hroboch padlých sovietskych vojakov. Napadlo mi urobiť niečo podobné. A napísal som do blogu, že tam na Strahovskom štadióne pri vetracích vežiach, ktoré vidieť z celej Prahy, pôjdem 11. mája zapáliť sviečku. A že dúfam, že nezostane osamotená.
V utorok jedenásteho bolo príšerné počasie. Pršalo tak, že cez okná nebolo vidieť. Práce v novinách bolo nad hlavu, takže som dopísal niekedy okolo siedmej. Navyše sa mi vrátil syn zo školy v prírode, plný zážitkov, a obaja sme sa tešili, ako to spolu preberieme. Lenže som to jednoducho napísal a pár tisíc ľudí si to do toho večera už prečítalo. Takže som si našiel autobus od nás z pražského Smíchova na Strahov, kúpil ruže s čiernou stuhou, dve sviečky, v trafike zapaľovač a pred pol ôsmou večer som stál na zastávke.
Dážď, našťastie, ustal, celkom sa vyčasilo a na autobus som nečakal dlho. Keď som vystúpil, nevystupoval som sám. Vystupovala so mnou pani, tak okolo štyridsiatky, päťdesiatky, v ruke mala tiež kvetiny. To, že sme tam za tým istým účelom, mi však napadlo až o chvíľu, keď som si sadol a na biely papier, ktorý som chcel prilepiť na schody pri veži, som napísal, prečo tam tie kvety dávam. Prišla a nesmelo pozdravila. Až keď sme sa predstavili, pochopila, že to som ja, kvôli komu tam je. Potom sme sedeli dobrú štvrťhodinu na tých schodoch pri veži a pokúšali sa zapáliť sviečky. Fúkalo zo všetkých strán a priniesť pohrebné lampičky, také, čo ich bola pred týždňami plná celá Varšava, mi nenapadlo. Ale sviečky nakoniec horeli, postáli sme pri nich, a potom šli na autobus. Rozprával som tej panej o tom, čo viem o pražských Nemcoch, ona mi vyrozprávala príbeh z inej pražskej štvrte, kde sa hovorí, že v prvých povojnových dňoch tam nahnali Česi Nemcov do kostola a pozabíjali ich... Bolo to smutné, ale oslobodzujúce. Aj novinár niekedy musí urobiť niečo viac, než len písať. Najmä, keď to už niekam napísal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.