Toto niekoľkomiliónové mestečko leží pri hranici s Afganistanom. Na neďalekých kmeňových územiach Paštúnov bojuje Taliban s armádou. Agentúry každý týždeň hlásia bombové výbuchy a únosy. Kto tu môže ostať „normálny“?
.vitajte!
Je deväť hodín ráno. S Kamranom, mojím verným sprievodcom po Pakistane, vystupujeme z malého otlčeného autíčka. Dnes máme šoféra Šabira a biele auto, včera sme mali šoféra Hakmiláha a červené auto. Dôvod? Bezpečnostné opatrenie, keby nás náhodou sledovali únoscovia. Cudzinec sa tu rovná „gúd many“, milióny dolárov výkupného. Jednoduchá rovnica.
Stojíme pred väznicou v centre mesta. Za chrbtom máme pevnosť, v ktorej dnes sídli pohraničné vojsko. Klinika Sarhad pre psychiatrické choroby sa nachádza v objekte väznice. Praktické, stačí jeden múr. Chceme vojsť dnu, no musíme ustúpiť pred ozbrojenou eskortou: policajti vedú päť väzňov na pojednávanie do neďalekej budovy súdu. V okovách a reťaziach. Len tak, cez ulicu. Keď prvý šok odznie, vchádzame do areálu. Z vedľajšieho dvora sa ozýva streľba, asi je tam strelnica. Vrátnik nám odoberie z tradičného miestneho mužského odevu šalvar kamíz (pripomína pyžamo a pre splynutie s okolím ho nosím aj ja) mobily, ozbrojenec nám z vreciek vyhodí na zem perá a zápalky. Druhý šok odznie, keď si uvedomím, že som sa dostal dnu s brašnou na fotoaparáty, v ktorej sú aj ďalšie dva mobily. Výraz pakistanská precíznosť si netreba zapamätať.
„Vitajte!“ prichádza so širokou náručou Rafík Chán, lekár z psychiatrie a Kamranov známy. Od tej chvíle si pripadám ako v ďalšom zlom sne. Rafík nás usádza v pracovni Mušaráfa Chána, riaditeľa kliniky. „Išiel do banky po výplaty, hneď sa vráti,“ vraví Rafík. Čakáme hodinu. Pijeme čierny čaj s mliekom.
.i love you, Sir
Mušaráf Chán napokon neprišiel, takže Rafík Chán nás vedie dnu. Je pred obedom a na dvore plnom voňajúcich kvetov a stromov sa tmolí asi dvadsať mužov. Niektorí ležia na železných posteliach, iní na zemi. Jeden má hlavu zabalenú v deke. Dýcha vôbec? Prízraky ma zdvorilo zdravia: „I love you, Sir.“ Nie sú agresívni. Skôr apatickí, neprirodzene milí. Jeden pacient plače a úpenlivo prosí, aby som ho vzal k jeho mame. Rafík ho odháňa. Muž skloní hlavu a ponorí sa do seba. Pacienti ma vedú za ruku k mužovi na hojdačke. Chcem sa ho opýtať, ako sa sem dostal a čo ho trápi. „To je lekár, nie pacient,“ smejú sa blázni. Ja tiež.
V ďalšej prízemnej tehlovej budove sa nachádza ženské oddelenie. Podobný obraz: kvetiny, záhrady, hojdačky, apatia. Jedna staršia pani má nohu priviazanú reťazou o železnú mrežu na bráne. Stojí, nebadane sa kolíše. V očiach des, na hlave krásna modrá šatka. Keď prídem na druhý deň (elektrické šoky tu dávajú vždy medzi deviatou a desiatou ráno), je prvá na rade. Z tretieho šoku (nie elektrického) som sa nespamätal doteraz: na šoky využívajú archaický anglický prístroj. Bolestivý zákrok, po ktorom pacientovi dajú kyslík– aby prežil. Je to lotéria. Tlakomer ani EKG som tam nikde nevidel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.