Som rád, že dnes máme namiesto MDŽ opäť deň matiek, ale príliš som si naň nezvykol. Pritom ho považujem za dôležitý sviatok. Nie preto, že aspoň raz do roka prejavíme naozajstnú vďaku tomu, komu tak veľmi patrí. Skôr preto, lebo ten deň nám pripomenie, aká nedostatočná je naša vďaka.
To nie je nijaké sypanie si popola na hlavu. Je to jednoduché konštatovanie, že intenzita nášho citu k mamám je spravidla nižšia, ako intenzita ich citu k nám. Bezhraničnú lásku k nim prežívame len v útlom detstve, potom to akosi začína slabnúť. Im to vydrží oveľa dlhšie. Je to normálne, zrejme je to dokonca biologicky podmienené, ale je to trochu smutné.
Nedávno mi priateľ hovoril o zvláštnej skúsenosti so svojou pomaly už nevládnou mamou. Keď ju príde navštíviť, mama mu bozkáva ruky. Je z toho v rozpakoch, cíti, že by to malo byť naopak, ale je to takto. Keď o tom hovoril svojej žene, povedala mu, že jej mama robila to isté. Áno, naše mamy nám dokážu byť vďačné. Viac, než my im.
Ako sme tak s priateľom stáli a mysleli na naše mamy, vynorili sa mi z pamäti dve sochy. Prvou bola Michelangelova Pieta. Zo všetkých sôch, ktoré som kedy videl, na mňa najviac zapôsobila práve ona. Nie je to celkom realistická socha - Mária je príliš mladá. Ale jej smútok, ten je realistický úplne. A je to ten najväčší smútok na svete - smútok matky, držiacej svoje mŕtve dieťa.
Moja druhá najobľúbenejšia socha je celkom iná. Michelangelova Pieta z bieleho mramoru je krásna, Picassova Koza z temného bronzu je skoro až škaredá. Ale jej veľké brucho evokuje tehotenstvo a práve tým je pre mňa nádherná. Myslím si, že my, ktorí sme nikdy neboli tehotní, nedokážeme ľúbiť tak, ako ľúbia mamy. Pre deti sa pupočná šnúra prestrihne jedným cvaknutím nožníc, pre väčšinu mám nikdy.
Toľko úvod. A teraz samotný text. Ďakujem ti, Iva. Za seba, za Michala aj za Zuzanu. Ďakujem ti za všetko. Za Zuzanu, za Michala aj za seba.
To nie je nijaké sypanie si popola na hlavu. Je to jednoduché konštatovanie, že intenzita nášho citu k mamám je spravidla nižšia, ako intenzita ich citu k nám. Bezhraničnú lásku k nim prežívame len v útlom detstve, potom to akosi začína slabnúť. Im to vydrží oveľa dlhšie. Je to normálne, zrejme je to dokonca biologicky podmienené, ale je to trochu smutné.
Nedávno mi priateľ hovoril o zvláštnej skúsenosti so svojou pomaly už nevládnou mamou. Keď ju príde navštíviť, mama mu bozkáva ruky. Je z toho v rozpakoch, cíti, že by to malo byť naopak, ale je to takto. Keď o tom hovoril svojej žene, povedala mu, že jej mama robila to isté. Áno, naše mamy nám dokážu byť vďačné. Viac, než my im.
Ako sme tak s priateľom stáli a mysleli na naše mamy, vynorili sa mi z pamäti dve sochy. Prvou bola Michelangelova Pieta. Zo všetkých sôch, ktoré som kedy videl, na mňa najviac zapôsobila práve ona. Nie je to celkom realistická socha - Mária je príliš mladá. Ale jej smútok, ten je realistický úplne. A je to ten najväčší smútok na svete - smútok matky, držiacej svoje mŕtve dieťa.
Moja druhá najobľúbenejšia socha je celkom iná. Michelangelova Pieta z bieleho mramoru je krásna, Picassova Koza z temného bronzu je skoro až škaredá. Ale jej veľké brucho evokuje tehotenstvo a práve tým je pre mňa nádherná. Myslím si, že my, ktorí sme nikdy neboli tehotní, nedokážeme ľúbiť tak, ako ľúbia mamy. Pre deti sa pupočná šnúra prestrihne jedným cvaknutím nožníc, pre väčšinu mám nikdy.
Toľko úvod. A teraz samotný text. Ďakujem ti, Iva. Za seba, za Michala aj za Zuzanu. Ďakujem ti za všetko. Za Zuzanu, za Michala aj za seba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.