Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Timrava

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Keby sme mali brať Slovník slovenských spisovateľov (Kalligram, 2005) za reprezentatívnu mapu slovenskej literatúry, mohli by sme z neho vyčítať zaujímavé spojitosti. Zo 639 spisovateľov je 575 mužov a 64 žien. Percentuálne to vychádza, že zo 100-percentného objemu spisovateľstva je 10, 01 % žien. Alebo - z desiatich spisovateľov v slovenskej literatúre je jedna autorka.

Tieto štatistické kotrmelce sú samoúčelné iba na povrchný pohľad. Hovoria totiž veľa nielen o kvantitatívnom rozvrstvení slovenskej intelektuálnej elity, ale aj o hlbších rozporoch a deficitoch. Pri čítaní Timravy sa nám podobné myšlienkové pochody ponúkajú. Timrava je zakotvená v pôde vzťahov, vzťahovania i vzťahovačnosti, a tak nemôže ignorovať ani najplodnejšie napätie: muž - žena.

.zúrivá slečna
Dejiny slovenskej literatúry z roku 1960 v úvode jej portrétu citujú ľudovú pieseň z kraja, v ktorom vyrastala:
"Polichno, Polichno,
pekne vykladenô,
nepotkneš sa na prst,
iba na koleno."
Ak bola irónia zelinou, ktorá sa rodila na políčkach mnohých slovenských dedín, tak v tejto dedinke musela byť pre ňu mimoriadne životodarná prsť. Božena Slančíková, narodená roku 1867, prežila celý život iba na troch miestach: 42 rokov v Polichne, 36 rokov sedem kilometrov odtiaľ v Ábelovej a posledných šesť rokov v Lučenci. Odskokom z dedinského prostredia bol iba ročný študijný pobyt v Banskej Bystrici a služobný pomer v Dolnom Kubíne. Obe vzdialenia sa z domu však priniesli mladej slečne či dáme rozčarovanie i zatrpknutie. Netreba si však predstavovať, že to bol život na konci sveta, v izolácii. Rodina Slančíkovcov pestovala intenzívny spoločenský život plný praktických i umeleckých aktivít. Rody i rodiny sa navštevovali, miestna inteligencia sa navzájom inšpirovala... Božena sa narodila do rodiny evanjelického farára, kde prežila, povedané dnešným slovníkom, alternatívne vzdelávanie. Písanie, čítanie, počítanie, dejiny, zemepis i cudzie jazyky ju učil otec a mimo domu chodievala iba na preskúšanie. Otec Pavel Slančík bol i vo výchove liberál, jeho rodičovským krédom pri výchove detí bolo: "nechať ho". Hoci dnes pokladáme Slančíkovú za prozaičku par excellance, začínala básňami, presnejšie piesňami. O tom, že to nebol iba vrtoch dospievania, svedčí ich kvantitatívne bohatstvo - 140! Boli to piesne o láske, rozchodoch, ale plné irónie a sarkazmu. Nie nadarmo volali mladú Boženu zúrivá slečna. Volať niekoho nie matrikálnym menom, ale priliehavou prezývkou, bolo vnútornou hygienou slovenskej dedinskej pospolitosti tých čias. Túto črtu Božena Slančíková prijala organicky a samozrejme. Využila ju aj pri spisovateľskom mene, keď sa nazvala podľa miestnej studničky. Sama ho vyslovovala mäkko, ako Ťimrava, jazykovedné hľadisko inklinuje k tvrdej výslovnosti.  

.marína naopak
Svoje prvé prózy publikovala ako zrelá, hotová, vyformovaná autorka. Nič v nich nebolo trasľavé a začiatočnícke. Literárnu tvorbu brala cieľavedome, aj keď ju sebaposmešne relativizovala: "Zápražka ma viac zamestnáva ako písačky." Od začiatku mala vyhranený názor na tvar svojich próz. Odmietala "sentimentálničenie" vtedajšej lektúry. Bola samorastom, ale citlivo - a kriticky - vnímala staršiu i súdobú slovenskú literatúru a dostupné vrcholky svetovej spisby. Jej prvá publikovaná próza provokovala nielen názvom Za koho ísť? Spojenie tejto otázky s podtitulom Z denníka dievčaťa nemohlo byť kontrastnejšie a rafinovanejšie. Už začiatok prózy je brilantný: "Teraz, že každý uteká z miest, akoby boli epidémiou navštívené, prišla som i ja letovať na dedinu. Vlastne môj úmysel je: lapiť dajedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať sa pod čepiec napriek kope záletníkov." V ďalších vetách, lakonických a vysústružených presne ako lekárska diagnóza, sa odvíja navonok banálny dej, kde táto mladá, ale nie naivná "mužolapka" racionálne, až chladnokrvne šacuje dvoch nápadníkov, až si z nich vyberie jedného: a podané je to takým spôsobom, až je čitateľ pohoršený nielen odsentimentalizovaním, ale aj odemocionalizovaním, ba priam zosmiešnením tejto nesmrteľnej témy. A ako musel byť ešte zaskočený čitateľ spred 116 rokov, keď tá próza prvýkrát vyšla! V jeho pocitoch sa miešalo zadosťučinenie, že niekto nahlas vykríkol o tom, o čom všetci vedeli - a pokrytecky mlčali - a úľak z porušenia tabu, ktoré sa predsa raz môže týkať aj nás!
Školáci sa učia, že Timrava je skvelá pozorovateľka spoločenského života, že vie vyhmatať ponorné rozpory a konflikty (mesto-dedina, majetok-chudoba, muž-žena, vlasť-súkromie, inteligencia-ľud, ideál-pragmatizmus, rodina-nezávislosť, deklarované vlastenectvo-nezištnosť, aktivita-pasivita a ďalšie iné). Posledný žijúci štúrovec Janko Francisci to sformuloval v pochvale: "Slečna Božena, vy máte veľmi vzácny a bohatý dar pozorovania." Timrava však nebola dedinskou písmačkou, ktorá zapisuje historky z okolia. Pôsobí skôr ako sochárka ľudských typov, ktorá si naberá materiál zo svojho okolia (jazykové vyjadrovanie, ľudské typy, vlastnosti, charaktery či bezcharaktery, náhodné skutky i zákonité dôsledky), aby potom z neho budovala vieryhodný príbeh, portrét jednotlivca, society, spoločnosti i svojej doby.
Jedna jej kľúčová novela sa volá Skúsenosť, a skúsenosť je aj základné slovo Timravinej poe/noetiky. Medzi prvou vetou ("Od pár dní Marína Majtáňová šila, akoby sa chcela pretrhnúť") a poslednou sa odohrá navonok nevzrušivá história, vnútorne však príbeh nabitý konfliktmi a drámami. Skúsenosť mladej ženy s malosťou slovenského intelektuálneho prostredia je pre ňu samu sklamaním, pre čitateľa však šokom. Ukazuje sa, že "naši, tí zvláštni", rozumej bardi a pomníkové autority, sú ľudia nielen malých prostredí, ale aj malého ľudského formátu. Po tejto skúsenosti, ktorú s autorkou a jej alter-egom Marínou absolvuje čitateľ, nemôže čítať poslednú vetu nevinnými očami, ako idylický, výšivkový obrázok:  "Marína sedí v remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj." V tom čakaní i očarení je dištancovanie sa od vonkajšieho pokrytectva a posilnenie vnútornej integrity.

.zmija či Kráľovná
Timrava nepísala knihy v tom zmysle, ako to vnímame a praktizujeme dnes. Písala jednotlivé prózy, najčastejšie poviedky či kratšie novely pre tých málo novín a časopisov, ktoré boli v jej dobe činné. Do knižných zväzkov sa dostávali - za cenu jej sklamania a konfliktov - až neskôr. Možno práve preto, alebo napriek tomu, jej dielo pôsobí ako uzavretý, dovŕšený cyklus. Zahrňuje vyše tridsať vykomponovaných próz. Niektoré z nich sú, ako naznačujú mená osôb v ich názvoch (Katera, Ondro Karman, Pódi, Pán Jána Krkaľu, Ondro Hľozno, Mojžík, Skon Paľa Ročku), psychologické štúdie jednotlivcov v mlyne society alebo rodových lisov. Postava je budovaná plasticky, vonkajškovo (opisom, charakteristikou, jazykovým i neverbálnym prejavom, konaním, vzťahmi k sebe i k druhým) i vnútorne (časté vnútorné monológy, úvahy, reč k sebe a so sebou). Timrava vytvára paralelu k výtvarnému kubizmu či konštruktivizmu, buduje svoje prózy ako väčšie či menšie plátna, rozohráva stratégiu príčin a účinkov. Nie nadarmo bola skvelou hráčkou kariet, čomu sa venovala dlhé hodiny. Isteže, mnohé detaily mala napozorované, boli výsledkom schopností jej diagnostického ostrozraku: "...divná vec, že tu tak radi tisnú sa jeden druhému na koče." Jej dialógy a prehovory postáv sú nielenže takmer autentické (alebo aspoň tak pôsobia), ale dynamizujú dej: "Uisťujem že, že ma zaujímaš jedine ako nepriateľ panej, a preto - akosi i milý si mi." Ale určitá štylistická "ťažoba", neobvyklý slovosled poskytujú dosť dôkazov o tom, že Timrava brala svoje písanie ako možnosť narábania s realitou - niekedy ju akoby objektívne reflektovala, inokedy s ňou polemizovala, usvedčovala ju nielen z vítanej pestrofarebnosti, ale aj z rozporuplnosti a konfliktovosti. Za mnohé postavy sa skrývala sama, mnohé postavy preberala zo vzorkovníka skutočnosti, ale nevytvárala obrázkový realizmus. Skôr predznamenávala nástup moderny, bola určite jednou z prvých autoriek predmoderny v európskom kontexte.
Oscilovala medzi dvoma krajnosťami, ktoré sa dajú pomenovať podľa archetypálnych postáv z Ťapákovcov: zmija (Anča-zmija) a kráľovná (Iľa-kráľovná). Obe predstavujú životné princípy a do oboch sa premietla samotná autorka. Obe sú vysotené z konvenčných vzťahov, obe sú postihnuté, obe sú životné outsiderky. "Ťuťmáci-hovädá..." nadáva Iľa, aj keď iba v duchu, nielen na ťapákovský rod, ale aj na celý ná-rod. Timrava ako jedna z prvých pomenovala úzkosť z nemožnosti vymaniť sa zo svojho predurčenia (rodina, kraj, sociálne zaradenie, jazyk, národ), a pritom cítiť jeho defi-city, manká, kazy... Táto nezaradenosť bude určujúcim princípom celej modernej prózy od Dostojevského po Kafku.

.temrava
Iróniu, ktorá sa učebnicovo s Timravou spája, využil v plnej palebnej sile už Jonáš Záborský. Timrava jej dala nové odtiene a fazety. Nemusí s ňou pracovať tak prvoplánovo ako moralizátori, pretože má iné ambície. Nechce moralizovať, chce postihovať rozporuplnosť skutočnosti. V tomto slove akcentujem jeho druhú časť "plnosť". Timrava jasne a priamočiaro, hoci aj používaním temných materiálov, na tú rozpornosť nielen poukazuje, ale vidí v nej aj dynamiku života. Je to autorka-aristokratka, a nielen preto, že to sama o sebe povedala. Je aristokratka našej prózy, aj keď si svoje prostredie podľa svojich predstáv budovala v ústraní, na slovenských dedinách a v malomestách. Timrava zomrela roku 1951, iba pol roka po smrti svojho brata-dvojčaťa.
Keď sa vrátime k našej štatistike z úvodu článku, musíme dodať, že hoci na desať spisovateľov slovenských pripadá iba jedna autorka, Timrava vydá za desiatky tuctových spisovateľských samcov.  
 
Závery niektorých Timraviných próz:
No už neplače, znáša s rezignáciou svoj údel. Veď aj nie div, že muž raz i nevyplní jej žiadosti: nebola mu nikdy ženou opravdivou. (Pán Jana Hrkaľu) - Kto trpí, ten panuje! (Márnosť všetko) -  Sponík chcel sa svetom pustiť od žiaľu, no rozmyslel si vec i ostal doma. Zmieril sa s richtárovci a vzal Jana so Zuzkou k sebe. (V predvečer) - Odriekajúc sa všetkého, čo sebeckosť káže, a skloniac hlavu ako zlomený kvet, stúpa domov ku deťom... Už je pozde lapať šťastie!... (Žiadna radosť) - Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pavkovka je pomstená - čas prišiel... (Príde čas) - Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie...! (Ťapákovci) - V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti - a Zuzu zašiel taký dobrý cit, akoby med prežierala. (Hrdinovia) - "To nemôže byť...!" a z pŕs Viere odznel vzdych plačlivý, hlboký a ťažký. Taký ťažký a hlboký, že by tri veterné mlyny pohla ním. (Všetko za národ) - Tak každý vrátil sa ku svojim obyčajam. Ujec merkuje na roje a teší sa včelám. Bút robí topánky, tetka z kuchyne nohu nevyloží. No žijeme všetci v úplnej zhode. (Za koho ísť?) - Júlia po odchode Anny zahľadela sa do povetria ako hlúpa: Pred kýmže sa ona bude už teraz brániť? (Na Ondreja) - Muž zíva, napráva pyšne rovné plecia, tvári sa čo najflegmatickejšie a - zvíťazí naveky. (Pomocník) - Marína sedí v remennom sedadle a ako v očarení čaká svoj kraj. (Skúsenosť) - "Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali!" šepoce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. "Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!" (Bez hrdosti)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite