Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Bola to noc takmer letná. Sedel som na nábreží Dunaja, predo mnou svietil do noci majestátny budapeštiansky hrad. Reťazový most žiaril ako z pohľadnice, rieka potemnela, cigánska kapela hrala nejakú pomalú maďarskú nostalgickú pieseň, guláš bol presne taký, aký mal byť, pivo lepšie než čakáte.

A nočná električka, ktorá podchvíľou prechádzala týmto obrázkom, vyzerala ako zo sna. Budapeštianska idyla. Chvíľa, keď je človek sám, len dýcha a premýšľa. Aj ja som premýšľal a pomaly sa vo mne ukladalo všetko, čo som za tie štyri posledné dni v Maďarsku zažil. Posledné dni Maďarska, aké sme posledných dvadsať rokov poznali.
Mal som za sebou medzinárodnú tlačovú konferenciu nového premiéra Viktora Orbána. Na najvyššom poschodí bielej parlamentnej budovy, ktorú si ako detašované pracovisko pristavali maďarskí poslanci, akoby im tá obrovitánska budova z devätnásteho storočia o tristo metrov ďalej nestačila. Hodinu som Viktora Orbána počúval v preklade do oxfordskej angličtiny veľmi dobrého prekladateľa a nestačil som sa čudovať. Čo je možno trochu slabé slovo, pretože keď mi doslova päť minút po tlačovej konferencii volali z Českého rozhlasu a pýtali sa ma na prvý dojem, celkom otvorene som povedal, že som z Viktora Orbána zdesený. 
Keby Jiří Paroubek, Robert Fico alebo nejaký poľský postkomunista naznačil len polovicu toho, čo povedal na tej tlačovke Viktor Orbán, tak bijeme na poplach a píšeme o návrate novej totality. Keď však hovoril Orbán o tom, že doterajšia maďarská demokracia, ako ju Maďari poznali dvadsať rokov, sa skončila a že ju nahradí systém „národnej spolupráce“ a že pri tvorbe zákonov sa vláda bude radiť s národom, tak akoby nič nepovedal. Ani to, že zatočí s „oligarchami“, akosi nikoho nerozrušilo. 
Asi dve hodiny nato som volal jednému uznávanému maďarskému politológovi a ten nad tým všetkým takmer mávol rukou. Že vraj to sú len slová a predsa tu máme Európsku úniu, ktorá žiadne ohýbanie demokracie alebo znižovanie štandardu slobody a ľudských práv nedovolí. Slovenské noviny si z celej tlačovky zase všimli len pasáže, kde Orbán hovorí, že do systému „národnej spolupráce“ budú zapojení aj Maďari za hranicami a že je to predsa európske. No a navyše, že Maďarsko vytvorí s okolitými piatimi miliónmi akýsi „maďarský euroregión“, čo je predsa v Európe normálne. Zato o reformách nepovedal takmer ani slovo, len že posilní políciu a zníži dane a zároveň pridá peniaze samosprávam na školstvo, zdravotníctvo a posilní systém verejných prác. Na človeka, ktorý už najmenej rok vie, že vyhrá parlamentné voľby, a osem rokov sa mohol v opozícii pripravovať, veľmi slabé. Zato jeho nápady s národnou jednotou sú veľmi nebezpečné. Putinovské Rusko, Mussoliniho Taliansko, predvojnové Maďarsko, slovenský štát...
Odpil som si trochu piva a ku gulášu som si odlomil kúsok bieleho, v tejto kombinácii nedostižného chleba a myslel som radšej na sobotný Balaton, zvláštne pustý na také krásne aprílové popoludnie. A túlal som sa znovu všetkými budapeštianskymi ulicami, ktoré som stihol prejsť, od tých nádherných, vyfintených, medzi parlamentom a Váci, až po tie stále trochu spustnuté, len kúsok od centra. A áno, túto krízu, tento pád ilúzií o tom, že bude večne dobre, tu cítiť. Ale zároveň je tu mnoho miest, kde po nejakom nedostatku peňazí nie je ani pamiatky. V Budapešti nájdete naozaj úplne všetko. Veľké mesto, príliš veľké pre Malé Maďarsko. Hlavné mesto nového Veľkého Maďarska. Preložte si to, ako chcete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite