Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nechceme ich tu. Niektorých.

.časopis .týždeň doma

Blížiacu sa jobbikizáciu Slovenska, teda politický úspech extrémistov s agendou „cigánskej kriminality“ predznamenalo niekoľko pochodov kotlebovcov. Hnev narastá aj v Plaveckom Štvrtku, kde chce samospráva zbúrať nelegálnu rómsku osadu, ktorá tam stojí desiatky rokov. Prečo teraz?

Odpoveď je prostá, ako vždy. Blížia sa voľby, parlamentné a na jeseň komunálne, a tak starosta obce Ivan Slezák (pozri rozhovor v rámčeku) podľa svojich slov iba „využil ponuku“ JUDr. Martina Píryho, zhodou okolností kandidáta SNS do Národnej rady. Ten nahnevaný mladý muž v emotívne ladenom krátkom videu na youtube hovorí o plynovom potrubí, ktoré ohrozuje obyvateľov „cigánskej osady“ a hovorí o „cigánskej osade“ , ktorá ohrozuje pokojamilovných obyvateľov obce. „Treba zakročiť rázne a nekompromisne, aby aj tam začalo platiť právo. A to aj za cenu buldozérov a potlačenia možného odporu príslušnými zložkami polície vrátane kukláčov. Právo musí platiť pre všetkých,“  dodáva tento kandidát na poslanca. 
Na inom videu z Plaveckého Štvrtku sa Píry zastáva tamojšej obecnej polície, ktorá náhodou nakrútila, ako elektrikára, ktorý „opravuje vedenie aj pre obyvateľov osady,“ okradne obyvateľ osady. Vidíme páchateľa, ako mapuje terén, vniká do kabíny a následne berie, čo mu nepatrí. To všetko sú, celkom určite, skľučujúce fakty. Ak sa budú ignorovať, hrozí eskalácia oprávneného hnevu nerómskych spoluobčanov, ktorých určite nemožno paušálne označiť ako rasistov. 
.omša: tu treba byť
 „Ujo, bojíme sa vás, nepoznáme vás. Však nie ste pedofil,“ tieto slová na privítanie z úst rómskych dievčatiek by odradili nejedného návštevníka. Netreba sa však pohoršovať nad bezočivosťou: ide o obranný reflex, a trochu aj o skúšanie hraníc. Je nedeľa, pred treťou popoludní. O chvíľu sa v Centre voľného času, ktoré od roku 2004 v bývalých priestoroch materskej škôlky prevádzkuje občianske združenie Ad Patrem, začína sa pravidelná omša. Saleziáni kvôli nej prichádzajú z Bratislavy.
Dnes prišiel farár Pavol Seman. „Tu netreba čakať výsledky, tu treba byť,“ hovorí múdre slová. Oblečený v bielom rúchu pôsobí v pustej miestnosti zvláštne. Cez zamrežované okná nazíza drobizg. Za tými oknami je plot, vysoký múr... a ďalšie ploty, múry, patriace „bielym“ v susedstve. Prvý dojem? Pásmo Gazy. Druhý tiež. Postupne sa trúsi trinásť Rómov, z toho dvaja muži. Relatívny úspech. Rómske ženy si šuškajú, prečo dnes prišlo menej ľudí: minule pán farár otvorene kritizoval obyvateľov osady za to, že neplatia za vodu. A kritiku nesú ťažko.
Priekopníčkami misionárskych aktivít v osade boli pred deviatimi rokmi Sestry Matky Terezy. Vzniklo bezprahové centrum, otvorené pre každého. Pracovali pod holým nebom, neskôr v unimobunkách. Medzi prvými tu bol aj sociálny pracovník Tomáš Florián. Neskôr tu začali pôsobiť viaceré rehoľné rády: saleziáni, františkáni, verbisti. Učili jazyky, matematiku, poobede viedli viaceré krúžky. Saleziánsky kňaz Jozef Ženbera, ktorý sem chodí od roku 2003, hovorí: „Prvoradé je osloviť deti a spoznať ich. Išli sme na to cez hru Vita victis, teda Život víťazí. Čím lepšie sa učili, tým viac bodov a odmien dostávali. Spočiatku ich chodilo do osemdesiat, dnes sa ich zapája podstatne menej. Naši študenti sa po čase, žiaľ, striedajú. A Rómom trvá dlho, kým si na niekoho zvyknú...“
.lekárka: sú to tí istí ľudia
Detská lekárka Mária Mihályová ordinuje v Plaveckom Štvrtku 35 rokov. Zbúranie domov považuje za očividný nezmysel. „Kam ich dajú?“ pýta sa a hneď si aj odpovedá: „Plaveckoštvrtočania môžu byť šťastní, že majú kolóniu. Lebo keby každý mal takého suseda, ako sú títo, môžu sa zblázniť. Vidím to, keď idem na návštevu do Záhorskej Vsi alebo do Gajar. Nasťahujú sa štyria, o chvíľu ich je tam sto. Títo sú aspoň pokope.“
Napriek tvrdým slovám hovorí lekárka Mihályová o svojich detských rómskych pacientoch s láskou. Ich zdravotný stav je podľa nej dobrý. Netrpia podvýživou, sú plne zaočkovaní, matky chodia disciplinovane do poradne. „Nepotrebujú milodary, mníšky ani Saleziánov. Potrebujú disciplínu a autoritu nad sebou, aby chodili riadne do školy. Nechápem, prečo sa k nim správame ako k iným ľuďom. Zato, že sú tmavší? Prečo im musíme všetko dávať? Vám dá niekto byt zadarmo? Majú tú istú hlavu, tie isté ruky. Pani Orgovánová, správna žena, na jednom sedení povedala pravdu, že by sa hanbila, keby mala stále natrčenú ruku a čakala by, čo jej kto dá,“ dodá na záver doktorka Mihályová. A vysloví dobre mienenú radu, že v osade si treba dávať pozor na zlé psiská, nie na ľudí.
.osada: dve metre od plynu
„Ahoj Susan! Ahoj Aaron!“ takto familiárne nás zdravia (a niekde aj objímajú) v osade, keď prechádzame so Susan Ball a Aaronom Chasom z ambasády Spojených štátov. Po roku, čo sem Američania chodia a venujú sa deťom – najmä ich učia po anglicky – ich poznajú takmer v každom dome. 
„Vjedeli sme, že býváme načerno, ale nikdo sa nedošiel hlásit k týmto pozemkom, až tento starosta. Leby pracoval u Nafty a ví, co táto púda vynášá,“ pekným nárečím sa nám prihovorí Aneta Biháriová. Na otázku, čo teda táto pôda, kde stojí osada, vynáša, odpovie bez váhania: „Je tady golf blízko, využívali by to na rekreáciu, keby nás odtálto dostali preč! Tu ale bola osada skúr jak to potrubí, plyn je tu asi iba tridsat rokov. Povedzte, proč nedošli a nezbúrali mňa, keď bývam dva metre od plynu? A víte, kolko ludí žije na plyne? Vela, aj bílí.“
Po tejto lekcii zdrvujúcej logiky kráčame ďalej. Prvé, čo našinca, ktorý tu nebol pätnásť rokov, udiví, je fakt, ako sa pôvodne malá osada rozrástla smerom k lesu. Toho, naopak, ubúda. Nijaké chatrče, ako na Spiši, sú to poctivé domy so základmi z kvádrov a so škridlovou strechou. Majú vodu, elektrinu, satelit. Ako toaleta obvykle slúži drevená „kadibúdka“ v blízkosti. Taký „domeček“ má od roku 2006 aj Anton Zeman. Býva štrnásť metrov od plynu. Popisné číslo? To isté, ako majú rodičia, od ktorých sa po založení vlastnej rodiny odsťahoval. Bežná prax. Nové nelegálne stavby tu vznikajú na tom istom princípe (delením) ako firmy v biznise – „matka“ a „dcéry“. Zeman si je vedomý, že mu hrozí zbúranie novostavby, je však pohoršený. „Víte, kolko černých stavieb je tu v obci? Záhradky si bílí posúvajú a nikto nič! Keď prídu s buldozérom, zavreme sa s deckami a nevyjdeme von z domu. Keby mi dali náhradný domeček s pozemečkem, tak odídem. Ale inak ne. Mám sedem detí.“ Argumenty pána Zemana sú z jeho pohľadu presvedčivé. Predstava, že každé z jeho siedmich detí si v budúcnosti bude chcieť postaviť na cudzích pozemkoch „domeček“, už menej.
.škola: bezradnosť
Margita Fischerová bola starostkou obce v rokoch 1992 až 2006. Hovorí, že samospráva najprv chcela proti nelegálnym stavbám v osade bojovať – potom však rezignovala. „Zabrániť výstavbe nelegálnych domov sa nikdy nepodarilo. Oni sú šikovní, dom majú hotový za týždeň. Chceli sme aspoň, aby tam nevznikali nové domy. Skúsili sme to raz, dvakrát. Po objavení stavby sme to cez stavebný úrad v Malackách zastavili, žiadali sme o legalizáciu. Tá však nebola možná, pretože pozemky boli pôvodne urbárske a urbárnici žiadajú reštitúciu. Nechceli ich predať ani dať do prenájmu Rómom.“ Výsledok úsilia všetkých doterajších samospráv v Plaveckom Štvrtku je teda tristný: nezabránili ani jednej nelegálnej stavbe a osada sa utešene rozrastá. A keď sa jedna Rómka, Nina Danihelová, pokúšala veci usporiadať a chcela pozemok pod svojím nelegálnym domom odkúpiť, nepochodila. 
Manžel bývalej starostky Ján Fischer učí tridsať rokov v miestnej škole matematiku a telocvik. Hovorí o málo socializovaných deťoch z kolónie, o strate zábran, úcty k cudziemu majetku („bez dovolenia si berú učebné pomôcky alebo cvičebné úbory spolužiakov“). Hovorí aj o hlučnosti, agresivite. A tiež o bezradnosti učiteľov. Jedna z jeho kolegýň dopadla podobne ako nedávno učiteľka v Spišských Vlachoch: od matky rómskej žiačky, ktorá po nej v hneve hodila stoličku, utŕžila neskôr ešte aj facku. Za to, že sa pokúšala od seba oddeliť bijúce sa deti. 
Riaditeľka tejto základnej školy so špeciálnymi triedami pre deti s mentálnym postihnutím Emília Czagáňová je vo funkcii už trinásť rokov. „Mnohí sa dnes odvolávajú na demokraciu, mýlia si ju však s anarchiou. Hovorí sa o ľudských právach, takže keď sa Rómom nevyhovie, alebo sa na nich krivo pozriete, hneď sa na vás pozerajú ako na rasistu. Majú pocit, že sú chránení. Generácia ich rodičov je iná. Pamätám si svojich rómskych spolužiakov. Hlad, skromnosť, chudoba. Neboli však takí drzí ako dnes ich deti,“ hovorí Czagáňová. Pred pár rokmi sa objavil nový trend: rodičia nerómskych detí ich nedávajú do tejto školy, ale do škôl v okolí, kde nechodí toľko Rómov. „Všemožne tých rodičov presviedčam, aby nedávali deti preč. Nepomáha to. V minulosti používali výhovorky. Tvrdili, že nemáme počítače, krúžky, že sa tu neučia jazyky. Všetky argumenty som vyvrátila. Máme tri počítačové učebne, krúžky od výmyslu sveta, kvalifikovanú angličtinu. Ich posledný argument? Lebo sú tam Rómovia...“ dodáva smutne Czagáňová.
Riešenie? Autor tejto reportáže videl desiatky osád, tie príbehy sú zúfalo podobné. Vysoko treba oceniť takých, ktorí sa z dna vyšvihli. A študujú na gymnáziu, dokonca na vysokej škole, čo je aj prípad jedného rómskeho chlapca z Plaveckého Štvrtka. To je však výnimka v zlom systéme. Podstatu pomenoval učiteľ Ján Fischer – je to pretrvávajúca ľahostajnosť. „Rómovia ukradnú železo? Bieli to od nich kúpia. Ukradnú drevo? Takisto.“ Všetci z času na čas kričia, nikto však nič dôsledne nerobí. Alebo ak sa aj pokúsi, časom rezignuje. Teda, až na vzácne výnimky misionárov. Riešením, samozrejme, nie je zbúranie jednej osady. Pretože, kam tí ľudia pôjdu? Sme odsúdení na spolužitie. Ale aké?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite