Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvojitý deficit

.peter Schutz .časopis

Obraz kampane necelých šesť týždňov pred voľbami len zhoršuje dilemu informovaného voliča: S politickou triedou je ťažký problém, ale niekomu to bude musieť hodiť. Tragédia...

Kampaň na Slovensku trpí dvojitým deficitom. Chýba jej spor dvoch jasných mocenských alternatív i jeho ideovoobsahová náplň.  Víťazstvom Smeru v r. 2006 bol na Slovensku nastolený  „unipolárny“ stranícky systém. Porazená pravica nevytvorila konkurenčnú alternatívu, ktorá by stelesňovala posolstvo, nádej ZMENY. Tá  nemá čitateľného nositeľa a reprezentuje (supluje) ju len matematická  špekulácia, čo sa asi stane, ak jeden z dvojice HZDS/SNS padne pod päť percent tak, aby sa nad ne zároveň dostalo päť strán opozície. Pocit, že maximum, čo sa dá od volieb čakať, je rekonfigurácia vzťahov mnohých malých strán s jednou veľkou, dotvára poznatok, že napriek ostrým útokom sa aktéri pohybujú vnútri toho istého myšlienkového sveta.  Spája ich rovnaký záväzok, komunikovaný z každej tlačovej konferencie, bilbordu i televíznej diskusie, totiž že príjmy a „welfare“ voličov sa budú zvyšovať. 
Motív tzv. sociálneho štátu, budovanie (upevňovanie) jeho nárokovej mentality nie je, samozrejme, špecifikom slovenskej kampane. Tým je len to, že tu niet ani jednej strany, ktorá by falošný konsenzus narušovala a hovorila k veci. Od Smeru, ktorý po náletoch na morálnu integritu SDKÚ preladil na  tzv. udržiavaciu kampaň, sa iste nedá očakávať, aby v čase, keď pod jeho rukami rastú rekordné deficity slovenskej histórie, upozorňoval na dlhovú krízu v Európe a na to, čo z nej vyplýva pre slovenský rozpočet...  Avšak od opozície, ktorá (najneskôr) od prijatia eura tematizovala plytvanie a kradnutie vládnej koalície, je neospravedlniteľné, ak o kľúčovom probléme doby nielenže nič nehovorí, ale ešte nabudzuje nereálne očakávania. Napríklad SaS odvodovou revolúciou  (ktorá „zvýši príjmy drvivej väčšiny domácností“ a súčasne bude „fiškálne neutrálna“...),  či KDH a SDKÚ veľkorysými rodinnými politikami, ktoré nie sú kryté ničím okrem slepej viery, že ekonomika opäť bude rásť tempom 8 % HDP. Nebude. 
Nikto pritom nechce, aby škrtanie dôchodkov,  dávok a štátnych platov, eventuálne zvyšovanie daní lepili na bilbordy a stavali do ohniska propagandy. Ale základnú informáciu, čo s nebezpečným schodkom, by normálne strany podať mali. K verejnosti však cez kampaň prenikajú len povrchnosti či bizarnosti. Obava, že „Slovensko nie je ďaleko od gréckej cesty“ (podpredseda Miškov), nemotivuje napríklad SaS aspoň na prezentáciu plánov na zníženie deficitu (ako to robia všetky strany v britskej kampani či TOP 09 i ODS v Česku), skôr jednosmerného lístka na autobus do Grécka, ktorý darujú premiérovi Ficovi. Tak vyzerá obsah v slovenskej kampani... SDKÚ na tom nie je o nič lepšie. Na kulisách a rekvizitách, ktoré sú chudobnejšie než pred štyrmi či ôsmimi rokmi, vidno štyri roky v opozícii... Pričom zmena na lídrovskej pozícii vytvára silný vnem dvojkoľajnosti. „Servis“ Radičovej, ktorá napríklad Maďariča ubezpečuje, v koľkých základných veciach majú SDKÚ a Smer  k sebe blízko,  má úplne inú rotáciu ako Ivana Mikloša, ktorý nezľavuje z vyhlásení  o „vystrašenom zbabelcovi“ (Fico) a podobne.  

O kampaniach sa súdi a píše, že „pravé ja“ strán a hnutí sa v nich hľadať nesmie,  keďže ide o percentá. Doterajší priebeh tej slovenskej (ako ignorancia energetiky a zahraničnej politiky) však betónuje podozrenie, že rozlíšiť podstatné od nepodstatného im robí ťažkosti a ani nevedia, o čo ide. A to môže byť celkom problém.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite