Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Giacomettiho smiech?

.milan Bočkay .časopis .literatúra

Vydanie textov slovenskej kunsthistoričky Ivy Mojžišovej je významnou udalosťou, pozoruhodným počinom.

„Najlepšia kritika bude tá, ktorá bude obrazom sprostredkovaným inteligentným a citlivým duchom...“ Tieto slová Charlesa Baudelaira čítame na obale knihy Giacomettiho smiech?. Ťažko nájsť lepšiu charakteristiku diela autorky Ivy Mojžišovej ako týchto desať Baudelairových slov. Áno, inteligentný a citlivý duch vás ovanie pri čítaní  takých rozmanitých textov s viac ako štyridsaťročným rozpätím. „Kritika porozumením, naše zanedbané avantgardy, konštrukcia, pohyb, svetlo, elementy scénografie, malé kritické glosy, o počiatkoch umeleckej kritiky,“ takto lahodne, neexhibične znejú názvy jednotlivých kapitol. V dobe žurnalistickej exhaltovanosti vec nevídaná.
.pripájať nové k starému
Giacomettiho smiech? v niečom naväzuje na útlejšie Giacomettiho oko. (Artforum, 1994) Niekoré texty sú identické, mapujúce druhú polovicu 60. rokov. Iné rozšírené, obohatené o nové umenovedné výskumy, siahajú do súčasnosti. Pri takom širokom zábere však nenájdete ani náznak povrchnosti a zjednodušenia. Dnes  jav mimoriadne vzácny. V knihe si všimneme niekoľko zdanlivých paradoxov, z ktorých vycítime silnú duchovnú spriaznenosť s milovaným umelcom, ktorého meno je zakódované v názvoch oboch kníh. Hneď v úvode textu o sochárovi Césarovi (César, str. 315) čítame nekonvenčný názor: „Dnes je už novosť neraz len otázkou pretekov o originálny zovňajšok, o primát, o pointu, výmyselnícku, samospasiteľnú a často aj vyprázdnenú“. Takto kriticky, ale i prorocky sa Iva Mojžišová vyjadrila v roku 1967. Ona, vášnivá obhajkyňa moderného umenia, ktorá sa vždy stavala na stranu umelcov pri ich umeleckých a generačných zápasoch. Autorka, predstavujúca vrchol slovenskej umenovedy, však nedbá kritizovať aj kritikov: „Umelci obviňujú kritikov zo zaujatosti, z nedostatku pochopenia, ba i zo zlomyseľnosti a hlúposti, kým kritici zas neraz chcú mať pravdu za každú cenu, dopúšťajú sa omylov raz väčšmi, inokedy menej ospravedlniteľných.“ (O počiatkoch umeleckej kritiky, str. 353)
Tieto príklady nazerania Ivy Mojžišovej na umenie, zbavené akýchkoľvek predsudkov, sú symbolom hlbokého poznania života a tvorby Alberta Giacomettiho. Giacometti, uznávaný avantgardný sochár, sa po roku 1935 náhle vrátil k modelu. Tento nepochopiteľný zvrat sa videl poblúdením, a z popredného sochára moderny sa razom stáva vyhostenec. Nebyť toho, že nadišla zakrátko dejinná zmena, v ktorej sa Giacomettiho nová tvorba začala javiť celkom ináč, bol by možno ostal outsiderom celý život. „Zdanlivo konvenčný zvrat sa ukázal prenikavo nekonvenčným: svojou objavnosťou v sochárstve aj v maliarstve. Pritom tridsať rokov kreslil, maľoval, modeloval, stále to isté a takmer nezmeneným spôsobom. Brata Diega, ženu Anette, svoju matku, priateľov, svoj ateliér, okolitú krajinu.“ (Giacomettiho oko.)
Brrr... aká to konzervatívna línia. Pre komisárov revolučných umeleckých gárd priam neznesiteľná. Napriek tomu Giacomettiho dielo patrí k tým, ktoré v umení otvárajú nové cesty, a ktoré zároveň pevne pripájajú nové k starému.
Pri obrane umelcov neváha Iva Mojžišová reagovať aj na „populárnoosvetovú“ publicistiku. Patrí k nim obhajoba Victore Vasarelyho v súvislosti s článkom J. Oliča vo vtedajšom Domino fóre z roku 2002 (vzostup a pád Victora Vasarelyho), alebo jej nedávne svedectvo o postoji Ľudovíta Fullu k „anticharte“ uverejnené v tomto týždenníku.
.slovenský Bauhaus
V Giacomettiho smiechu? azda najzasvätenejšie pôsobia state o fenoméne umeleckého školstva na Slovensku, týkajúce sa chýrnej školy umeleckých remesiel a jej vzťahu k ešte chýrnejšiemu Bauhausu. Tu je postavenie Ivy Mojžišovej bezkonkurenčné. Bádanie na tomto poli považuje za dôležitú súčasť poznania vlastnej minulosti, a to v prípade ŠUR tej najlepšej. Fáma o „akomsi bratislavskom Bauhause“ sa doniesla až do Berlína, k samotnému zakladateľovi slávnej nemeckej školy Walterovi Gropiusovi. K téme školy umeleckých remesiel sa opakovane, počas niekoľkých desaťročí vracia, objavuje nové fakty, nové súvislosti a zdá sa, že jej výskum sa nekončí. Túto kapitolu v dejinách výtvarnej kultúry Slovenska považuje za jednu z najpríťažlivejších. V stati o ŠUR z roku 1968 s prekvapením čítame o chystanej reforme školstva a o potrebe premerať prítomnosť a budúcnosť odkazom minulosti. „Naše dnešné výtvarnoumelecké školy ako celky nie sú ďalej, než kam dospela bratislavská škola umeleckých remesiel, ba žiaľ, ani potiaľ dodnes nedošli.“ Dnes, s vyše štyridsaťročným odstupom, pokojne dodajme, že už ani nedôjdu. 
V rokoch totality na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu (ŠUP-ka) azda jediný Rudolf Fila aplikoval metódy výučby Bauhausu a so všetkou cťou uspel. Vývoj sa zdal optimistický, zvlášť po páde komunizmu. Paradoxne, dnes v slobodnej spoločnosti nieže gradovanie, ale ani udržanie tohto úsilia sa nejaví ako uskutočniteľné. Iva Mojžišová uvádza historické skúsenosti Bauhausu, na ktorých sa zakladateľ ŠUR Josef Vydra poučil: „Vedenie Bauhausu trvalo na zásade, že pedagógmi majú byť tvoriví umelci, a to tí najlepší, ktorých vôbec možno získať. Vydra vedel oceniť tento odkaz. Učiteľmi ŠUR boli výtvarníci: Galanda, Fulla, Funke, Plicka, Horová, Tröster... Mená, ktoré v našom umení patria k najzvučnejším“. Pri dnešnom divokom rozmnožovaní sa škôl úžitkového výtvarníctva by nepomohol ani import umelcov z Grónska. A ešte jednu dôležitú vec sa cez Ivu Mojžišovú dozvedáme: „Za odkaz ŠUR možno azda mať ešte čosi, čo sa nieslo takmer celými jej dejinami: pracovný étos a mravný ideál.“ Obávam sa, že v súčasnosti tomu už skoro nikto nerozumie.
Ak by malo byť niečo ako „povinné čítanie“ pre mladých adeptov dejín umenia, nech je to Giacomettiho smiech?.
Ak má mať slovenská umenoveda nejakých guru, tak nech je to aj Iva Mojžišová. 
Kniha Giacomettiho smiech? vyšla v študentskom vystrojení: brožovaný obal, recyklovaný papier, nízka cena. Obsah je však nanajvýš cenný. Po prečítaní nadobudnete dojem, že kniha by mala byť viazaná v koži, so zlatou oriezkou. Ako však poznám skromnú Ivu Mojžišovú, pri tejto predstave by sa rozosmiala. Spolu s Giacomettim.
Autor je výtvarník, v rokoch 1981 – 2008 pedagogicky pôsobil na ŠÚV Josefa Vydru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite