Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nick si ide po víťazstvo

.časopis .týždeň vo svete

Revolúcia, ktorá sa odohráva na britskej politickej scéne, je možno nenápadná, ale na jej výsledky nebudeme musieť dlho čakať. Z tieňa dvoch hlavných politických strán vystupuje tretia. A vedie ju muž, ktorý zvíťazí - nech už to víťazstvo bude mať akúkoľvek podobu.

Priestor v medzinárodných správach aj u domácich politických analytikov si tradične získavali dve hlavné politické strany: ešte stále vládnuci labouristi a z opozície útociaci konzervatívci. Samozrejme, že okolo nich jestvujú ďalšie strany a majú vážne politické ambície. Až v poslednom období to však začína vyzerať, že jedna z nich má aj vážne politické šance: Liberálni demokrati.

.zlepenec z rozumu
Liberal Democrats (alebo skrátene LibDem) je pomerne mladá strana. Vznikla ešte začiatkom osemdesiatych rokov spojením dvoch strán, britských sociálnych demokratov a Liberálnej strany. Spočiatku to bola iba aliancia dvoch politických subjektov a jasné manželstvo z rozumu. Sociálni demokrati aj liberáli totiž uznali, že sa musia spojiť, inak proti dvom silným protivníkom, konzervatívcom a labouristom, nič nedosiahnu. Ako manželstvo z rozumu to spočiatku aj fungovalo. Aliancia si ťažko hľadala názov, spoločné idey aj lídrov. Tvrdému jadru sociálnych demokratov pripadala príliš stredová. Liberáli, dedičia whigovskej tradície, ktorá je síce v opozícii voči toryovcom, kladie však dôraz na slobodu jednotlivca, sa zase obávali spojenia s etatistickou ľavicou. Po rôznych sporoch, ideových i personálnych očistách - aj nevyberaných čistkách - sa však zo zlepenca vykľulo čosi, čo pripomínalo skutočnú politickú stranu. V októbri roku 1989 bol oficiálne prijatý názov Liberal Democrats (Liberálni demokrati). Ideovo sa strana prihlásila k liberalizmu (no definovala si ho aj ako trhový, aj ako sociálny) a ešte k progresivizmu. V praxi jej taký mišmaš ideí poslúžil na to, aby sa najmä pred voľbami vždy vyhlasovala za stelesnenie zmeny, všeliek na všetko a pre každého. Bola to výhoda, ale - ako sa časom ukázalo a ešte sa ukázať môže - aj značná nevýhoda.

.čo predávajú

Nick Clegg, terajší líder LibDemu, má 43 rokov. Podľa roku narodenia je o rok mladší ako jeho protivník (či jeden z jeho protivníkov) David Cameron, v skutočnosti ich však od seba delia len približne tri mesiace, pretože líder konzervatívcov sa narodil začiatkom októbra a Clegg začiatkom januára. Nedôležité? Sotva. V britskej politike sa minimálne od nástupu Tonyho Blaira pokladá mladistvý imidž za veľké pozitívum. Tak ako Tony Blair pôsobil ku koncu svojho premiérovania v porovnaní s Davidom Cameronom staro, tak teraz o miesto mladého a nádejného politika bojuje David Cameron. Nick Clegg mu ho totiž úspešne trhá z rúk. Jednak ako kalendárne mladší, jednak ako stelesnenie zmeny, ktorú Británia potrebuje.
Tu sa proti konzervatívcom trochu obrátilo práve ich predvolebné volanie po zmene - ktoré odráža ľudové nálady v Británii. Voliči majú dosť toho, čo vnímajú ako status quo. Bez ohľadu na to, či sa dá čakať, že sa ten status quo výrazne zmení, potrebujú hlasovať za "revolucionárov".
Nevedno, nakoľko konzervatívci počítali s tým, že stelesnením zmeny nemusia byť oni, ale chameleónski a na akúkoľvek politickú rolu pripravení liberálni demokrati. Tí totiž vycítili príležitosť. LibDem svoju mantru zmeny opakuje už roky, no v tejto chvíli má najväčšiu šancu, že ju voliči skutočne vypočujú. Je pritom celkom jedno, či sa voličská predstava zmeny zhoduje s tým, čo má v úmysle LibDem. Stačí, ak zahlasujú, takže zmenu im treba predávať teraz, a to čo najenergickejšie. Preto je zrazu dôležitý aj niekoľkomesačný rozdiel vo veku lídrov, nad ktorým sa inak dá len usmiať.

.a čo chcú
Liberálni demokrati sú z troch hlavných politických strán tou najproeurópskejšou, teda najväčšmi podporujú politiku Európskej únie. Na rozdiel od konzervatívcov, ktorí kritizujú Lisabonskú zmluvu, Cleggova strana ju nespochybňuje. A na rozdiel od labouristov, ktorí sa opatrne vyjadrujú k téme eura, cleggovci sa ostentatívne hlásia k európskej menovej únii a žiadajú skoré referendum o prijatí eura v Británii.
Paradoxom týchto liberálov je, že podporujú sociálny štát, zdanenie a rôzne "zelené projekty". Na jednej strane sa LibDem ostentatívne stavia proti "politike veľkej vlády", na druhej strane chce zvýšiť hornú sadzbu dane. Otázka do kvízu by mohla znieť, ako sa to zhoduje s odkazom veľkých whigov, akým bol Edmund Burke, ktorý okrem iného povedal: "Zdaňovať je ľahký kšeft. Hocijaký podvodník vie vynájsť nové bremená, hocijaký babrák vie priložiť k tým starým."
Možno sa spýtať, prečo vlastne Liberálni demokrati vystupujú ako stredová strana, keď napríklad podporujú Európsku chartu ľudských práv a často sú voči Bruselu omnoho ústretovejší ako labouristi. Aj preto, že vnútri bývalého zlepenca stále prežíva viac myšlienkových krídiel a jedným z nich sú aj whigovskí libertariáni. V roku 2004 sa toto krídlo prejavilo pri vydaní The Orange Book, zbierky esejí, ktorá ponúka klasicky liberálne - čiže libertariánske - riešenia problémov britskej spoločnosti. Vtedajší líder Charles Kennedy reagoval hnevom: odkázal poslancom za stranu, že okrem jej autorov sa ku knihe nesmú verejne vyjadrovať. Medzi autormi, menšinovými libertariánmi, bol vtedy aj istý Nick Clegg.
Zdalo by sa teda, že keď sa Nick Clegg stal lídrom Liberálnych demokratov, strana sa prikloní k antietatizmu, euroskepse a trhovému liberalizmu. Nestalo sa. Clegg sa prispôsobil straníckemu mainstreamu, čo znamená príklon doľava.
Aby bolo jasné, LibDem sa postupne klonila doľava aj preto, aby mohla profitovať zo zmien na politickej scéne. Keď sa totiž labouristi posunuli s príchodom Tonyho Blaira doprava, opustili dosť pobúrených ľavicových voličov. LibDem vtedy dospela k názoru, že týchto nespokojencov treba podchytiť - a aj tu sú korene jej dnešných postojov. Libertariánske hlasy, ktoré vystupujú proti eurocentralizácii, síce v strane nikdy celkom neutíchli (príkladom je Oranžová kniha), jej hlavné smerovanie však môžu len veľmi mierne upravovať.

.hung parliament
To, čoho sa konzervatívci aj labouristi momentálne boja možno aj viac ako vlastnej prehry, je tzv. hung parliament. Parlament bez jasnej väčšiny. Mohol by vzniknúť, ak by Liberálni demokrati zaznamenali vo voľbách úspech, aký im priniesla prvá televízna debata lídrov strán, v ktorej verejnosť najväčšmi očaril práve Nick Clegg. Očarenie sa odrazilo v prieskumoch a LibDem poskočila na prvé miesto, síce len s jednopercentným náskokom pred druhými konzervatívcami, ale predsa.
Presne taký volebný výsledok je nepravdepodobný. Ak by však hung parliament vznikol, Británia by sa zrejme ocitla v závoze politických naťahovačiek a obchodovania. Liberálni demokrati sa už na takú situáciu pripravujú a občas pustia informáciu o tom, čím podmienia podporu vládnucej strane. A strany, ktoré dúfajú, že budú vládnuť, sa chvejú - takú neistú pozíciu po voľbách nechce nik ani zadarmo.
Nick Clegg túži zvíťaziť a aj zvíťazí - za prehru by sa dalo považovať len to, ak by "libdemáci" mimoriadne drasticky prepadli. Ale či už budú vo voľbách druhí alebo "len" tretí, ich hlasy nadobudnú nesmiernu vážnosť. Potom sa možno uskutoční aj ich priorita: reforma britského volebného systému, ktorý dosiaľ favorizoval víťazov a vytváral fakticky jestvujúci "systém dvoch strán". Cleggova strana chce presadiť systém, v ktorom by percento podpory vo voľbách zodpovedalo percentu kresiel v parlamente. Pre Britániu by to podľa nich bola veľká, priam revolučná zmena. Skeptici však dodávajú: nie je to v ére, keď politické strany čoraz častejšie opúšťajú jasné idey a o moc bojujú čoraz marketingovejšími metódami, vlastne jedno?
Liberálni demokrati príkladom marketingového oslabovania ideí rozhodne sú. Ak budú po voľbách naozaj tým jazýčkom na váhach, ťažko povedať, komu a za čo dajú svoju podporu. No ich všehochuť sa im napokon môže aj vypomstiť: ak si ich potenciálni voliči na poslednú chvíľu uvedomia, že by dali hlas strane, ktorá každému hovorí, čo chce počuť, a nevedno, čo napokon skutočne urobí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite