Ten sľub mal čisto ideologickú povahu, nerešpektoval ekonomickú realitu, pohŕdal vlastníctvom ľudí. Bol to sľub z rodu veľkých stavieb komunizmu, vyplýval z mentality budovateľov krajších zajtrajškov. Tak ako neskôr širokorozchodná, plány na vybudovanie ďalších atómových elektrární či nápad dobudovať dvadsaťpäť rokov starú, morálne opotrebovanú mamutiu nemocnicu na Rázsochách.
Od začiatku bolo jasné, že Ficov sľub je nesplniteľný. Stačilo len z mesiaca na mesiac sledovať, ako Fico a za ním v zákryte Vážny s Chomom neplnili plán, tak ako ho nesplnila ani jedna päťročnica za celej existencie reálneho, ale neuskutočniteľného socializmu.
Fico postupne sľub obmieňal a s istou mierou irónie by sa dalo povedať, že koľko z neho ubúdalo tunelov a kilometrov, toľko pribúdalo tunelovania a mýt. Napriek tomu sa ho Fico držal a marketingovo vyciciaval diaľnice ako kliešť.
Keď už bolo všetkým jasné, že diaľnica nebude dokončená, zvalil to na hospodársku krízu, ktorú najprv nevidel, potom odmietal a nakoniec urobil zodpovednou za všetky neúspechy svojej vlády. A aby toho nebolo dosť, pred niekoľkými dňami zhodil na opozíciu aj nejasnú budúcnosť budovania diaľníc. Ťažko si predstaviť niečo absurdnejšie, ale na Slovensku je to tak.
Diaľnice sú metaforou Ficovej vlády a jej mentality, a to nielen v osvedčenej schopnosti komunistických ideológov zhadzovať vlastné neúspechy na americký imperializmus a vnútorného nepriateľa. Napokon, za štyridsať rokov komunizmu neexistovala jediná veľkostavba, budovaná ekonomicky a odovzdaná načas. Lebo dažďom, vetru, popolčeku a ekonomickým krízam neprikážeš.
Celý spor sa dnes zmenil na otázku, či budovať diaľnice zo štátneho rozpočtu, z projektov PPP, z európskych fondov, z mýta, alebo ich kombináciou. Niežeby to nebolo dôležité, napokon, ide naozaj o to, ako ich stavať ekonomicky únosne a metaforicky aj o to, aby malo Slovensko spoločný krvný obeh.
Kľúčovou otázkou je však mentalita budovateľov. To, že dávajú nesplniteľné sľuby a hádžu ich na hlavu iným, je jedna stránka mince. Druhou je otázka slobody. Fico o nej tvrdí, že ju ľudia nechcú. Ústavný zákon, vyvlastňujúci pozemky pod budúcou diaľnicou, zdôvodňoval verejným záujmom. Mal spočívať v urýchlení jej výstavby. Stavbu diaľníc neurýchlil, ľudí o majetok obral. To je jeho chápanie slobody.
Sloboda nie je abstraktný pojem. Je istotou, že vám nikto nesiahne na majetok, že policajti budú chrániť občanov pred kriminálnikmi a nie naopak, že vyšetrovatelia a prokuratúry nebudú vyrábať z obetí vinníkov a súdy budú súdiť spravodlivo, že médiá nebudú musieť platiť za výroky politikov, že vzdelávanie a veda nebudú robiť pochlebovačov moci.
Mentalita neslobody spočíva v porazenectve sluhov, odkázaných na pánov a spupnosti pánov, pohŕdajúcich sluhami. Fico si myslí, že peniaze na dlaň a sloboda nijako nesúvisia. Súvisia, a ako priamo: Bez slobody nie sú ani slušné "peniaze na dlaň".
Každý politik si môže vybrať medzi étosom slobody a chomútom poslušnosti. To by mali vedieť tí, čo chcú vládnuť s Ficom, Mečiarom a Slotom. Musia rátať s tým, že to znamená zbavovať ľudí majetku, nespravodlivo ich obžalúvať a súdiť, beztrestne im stavať pod nosom skládku, zamorovať pitnú vodu naftou, robiť z Tatier kurník, znehodnocovať úspory na dôchodok, pohŕdať prirodzeným vlastenectvom, zamlčiavať procesy a likvidačné akcie z päťdesiatych rokov, sovietskych vládcov, poradcov a okupantov.
Veď ľudia vraj o slobodu nestoja.
Od začiatku bolo jasné, že Ficov sľub je nesplniteľný. Stačilo len z mesiaca na mesiac sledovať, ako Fico a za ním v zákryte Vážny s Chomom neplnili plán, tak ako ho nesplnila ani jedna päťročnica za celej existencie reálneho, ale neuskutočniteľného socializmu.
Fico postupne sľub obmieňal a s istou mierou irónie by sa dalo povedať, že koľko z neho ubúdalo tunelov a kilometrov, toľko pribúdalo tunelovania a mýt. Napriek tomu sa ho Fico držal a marketingovo vyciciaval diaľnice ako kliešť.
Keď už bolo všetkým jasné, že diaľnica nebude dokončená, zvalil to na hospodársku krízu, ktorú najprv nevidel, potom odmietal a nakoniec urobil zodpovednou za všetky neúspechy svojej vlády. A aby toho nebolo dosť, pred niekoľkými dňami zhodil na opozíciu aj nejasnú budúcnosť budovania diaľníc. Ťažko si predstaviť niečo absurdnejšie, ale na Slovensku je to tak.
Diaľnice sú metaforou Ficovej vlády a jej mentality, a to nielen v osvedčenej schopnosti komunistických ideológov zhadzovať vlastné neúspechy na americký imperializmus a vnútorného nepriateľa. Napokon, za štyridsať rokov komunizmu neexistovala jediná veľkostavba, budovaná ekonomicky a odovzdaná načas. Lebo dažďom, vetru, popolčeku a ekonomickým krízam neprikážeš.
Celý spor sa dnes zmenil na otázku, či budovať diaľnice zo štátneho rozpočtu, z projektov PPP, z európskych fondov, z mýta, alebo ich kombináciou. Niežeby to nebolo dôležité, napokon, ide naozaj o to, ako ich stavať ekonomicky únosne a metaforicky aj o to, aby malo Slovensko spoločný krvný obeh.
Kľúčovou otázkou je však mentalita budovateľov. To, že dávajú nesplniteľné sľuby a hádžu ich na hlavu iným, je jedna stránka mince. Druhou je otázka slobody. Fico o nej tvrdí, že ju ľudia nechcú. Ústavný zákon, vyvlastňujúci pozemky pod budúcou diaľnicou, zdôvodňoval verejným záujmom. Mal spočívať v urýchlení jej výstavby. Stavbu diaľníc neurýchlil, ľudí o majetok obral. To je jeho chápanie slobody.
Sloboda nie je abstraktný pojem. Je istotou, že vám nikto nesiahne na majetok, že policajti budú chrániť občanov pred kriminálnikmi a nie naopak, že vyšetrovatelia a prokuratúry nebudú vyrábať z obetí vinníkov a súdy budú súdiť spravodlivo, že médiá nebudú musieť platiť za výroky politikov, že vzdelávanie a veda nebudú robiť pochlebovačov moci.
Mentalita neslobody spočíva v porazenectve sluhov, odkázaných na pánov a spupnosti pánov, pohŕdajúcich sluhami. Fico si myslí, že peniaze na dlaň a sloboda nijako nesúvisia. Súvisia, a ako priamo: Bez slobody nie sú ani slušné "peniaze na dlaň".
Každý politik si môže vybrať medzi étosom slobody a chomútom poslušnosti. To by mali vedieť tí, čo chcú vládnuť s Ficom, Mečiarom a Slotom. Musia rátať s tým, že to znamená zbavovať ľudí majetku, nespravodlivo ich obžalúvať a súdiť, beztrestne im stavať pod nosom skládku, zamorovať pitnú vodu naftou, robiť z Tatier kurník, znehodnocovať úspory na dôchodok, pohŕdať prirodzeným vlastenectvom, zamlčiavať procesy a likvidačné akcie z päťdesiatych rokov, sovietskych vládcov, poradcov a okupantov.
Veď ľudia vraj o slobodu nestoja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.