Nemecké médiá si však všímali aj Benediktove prednosti, jeho akurátnosť, prvotriedny intelekt a vzdelanosť, morálne cnosti. Naopak, katolícki komentátori dúfali, že s Benediktom sa zastaví úpadok cirkvi, ba dokonca sa začne opätovná evanjelizácia Nemecka a Západu.
Potlesk pre "Benedetta" však postupne slabol. Ako napísal historik a židovský intelektuál Michael Wolffsohn, niekdajšie jasanie "Wir sind Papst!" vystriedalo dnešné preklínanie "Zum Teufel mit dem Papst" (Do čerta s pápežom). Už nie "Hosana!", ale "Ukrižujte ho!".
Domácich kritikov mal pritom Ratzinger aj v počiatočnej eufórii. Kľúčový zlom nastal začiatkom minulého roka, keď Benedikt zrušil exkomunikáciu štyroch lefébvristických biskupov. Len tri dni predtým odvysielala švédska televízia rozhovor, v ktorom jeden z nich poprel existenciu plynových komôr. Svet sa zdesene pýtal: zobral Nemec Ratzinger na milosť popieračov holokaustu? Magazín Der Spiegel už len konštatoval, že "nemecký pápež zosmiešňuje katolícku cirkev".
Z Vatikánu vtedy nadarmo hovorili, že zrušenie 20-ročnej exkomunikácie znamená len toľko, že štyria kňazi sa môžu rovnako ako ďalšia miliarda katolíkov zúčastňovať plnohodnotne na omšiach. Stačilo, keby rímska kúria pozornejšie sledovala médiá: zrušenie exkomunikácie mohla odložiť, prípadne preventívne vysvetliť význam tohto aktu. Cirkev však PR nezvládla. A dôsledkom bola hystéria.
Lenže to bol len začiatok problémov. V januári napísal riaditeľ jedného katolíckeho gymnázia v Berlíne list, v ktorom sa ospravedlnil bývalým študentom za systematické sexuálne zneužívanie, ku ktorému dochádzalo pred desaťročiami. S obvineniami voči pedofilným laikom či kňazom sa následne roztrhlo vrece. Médiá otvorene špekulovali, či aj sám Ratzinger v čase, keď bol mníchovským arcibiskupom, nebol súčasťou kultúry ututlávania. Nič sa síce nevypátralo, ale na tom ani tak nezáležalo. Prvé tri mesiace tohto roka sa na štátnych úradoch odhlasovali z cirkvi rekordné počty katolíkov. Hoci ide najmä o katolíkov, ktorí nechodili do kostola a platbu cirkevnej dane brali viac ako občiansky prejav, nemecká cirkev prežíva hrozné časy.
V tom duchu zaznievajú väčšinové komentáre Benediktovho päťročného pôsobenia. Matthias Drobinski v liberálnom denníku Die Süddeutsche Zeitung napísal: "Pápež sa stáva tragickou osobou. Nie je síce žiadnym reakcionárom ani fundamentalistom, on je len cudzincom v tomto svete." Drobinski prirovnal Benedikta k Celestínovi V., pápežovi z 13. storočia, ktorý bol predtým pustovníkom. Celestín chcel obnoviť cirkev, odmietol požehnať vojnové lode kráľa, po piatich mesiacoch však odstúpil. Podľa Drobinského je pred cirkvou temná budúcnosť: "Joseph Ratzinger povedal, že je mu bližšia cirkev malých, ale verných zástupov než obrovská kopa nerozhodných. Teraz sa môže z tejto vízie stať skutočnosť bez toho, aby ju Benedikt povýšil na program." Už spomenutý historik Wolffsohn v denníku Die Welt píše, že Benedikt je síce intelektuálne a teologicky najvýznamnejší pápež, aký tu v poslednom čase bol, lenže svoj potenciál premrhal a takmer všetko spackal. "Jeho analýzam a tézam chýba presnosť, a príklady, ktoré uvádza, sú väčšinou opakom toho, čo nimi myslel". Wolffsohn tvrdí, že Benedikt nezvládol medzináboženský dialóg so židmi a moslimami, ktorých si pohneval neuváženými vyjadreniami.
Samozrejme, nie všetci to vidia rovnako. Spisovateľ Martin Mosebach pre Die Welt napísal, že Benedikt je dobrým pápežom, ktorý zápasí s relativizmom a navracia katolicizmu jeho pravú, v uplynulých desaťročiach často rozriedenú tvár. "Keby bol politikom, musel by byť nervózny. Lenže sila tohto jemného a opatrného muža, ktorý odmieta používať mocenské prostriedky, je práve v tom, že nie je politikom." Žiada sa dodať: Keby ním bol, vo svojej krajine by bol dnes hlboko v opozícii.
Potlesk pre "Benedetta" však postupne slabol. Ako napísal historik a židovský intelektuál Michael Wolffsohn, niekdajšie jasanie "Wir sind Papst!" vystriedalo dnešné preklínanie "Zum Teufel mit dem Papst" (Do čerta s pápežom). Už nie "Hosana!", ale "Ukrižujte ho!".
Domácich kritikov mal pritom Ratzinger aj v počiatočnej eufórii. Kľúčový zlom nastal začiatkom minulého roka, keď Benedikt zrušil exkomunikáciu štyroch lefébvristických biskupov. Len tri dni predtým odvysielala švédska televízia rozhovor, v ktorom jeden z nich poprel existenciu plynových komôr. Svet sa zdesene pýtal: zobral Nemec Ratzinger na milosť popieračov holokaustu? Magazín Der Spiegel už len konštatoval, že "nemecký pápež zosmiešňuje katolícku cirkev".
Z Vatikánu vtedy nadarmo hovorili, že zrušenie 20-ročnej exkomunikácie znamená len toľko, že štyria kňazi sa môžu rovnako ako ďalšia miliarda katolíkov zúčastňovať plnohodnotne na omšiach. Stačilo, keby rímska kúria pozornejšie sledovala médiá: zrušenie exkomunikácie mohla odložiť, prípadne preventívne vysvetliť význam tohto aktu. Cirkev však PR nezvládla. A dôsledkom bola hystéria.
Lenže to bol len začiatok problémov. V januári napísal riaditeľ jedného katolíckeho gymnázia v Berlíne list, v ktorom sa ospravedlnil bývalým študentom za systematické sexuálne zneužívanie, ku ktorému dochádzalo pred desaťročiami. S obvineniami voči pedofilným laikom či kňazom sa následne roztrhlo vrece. Médiá otvorene špekulovali, či aj sám Ratzinger v čase, keď bol mníchovským arcibiskupom, nebol súčasťou kultúry ututlávania. Nič sa síce nevypátralo, ale na tom ani tak nezáležalo. Prvé tri mesiace tohto roka sa na štátnych úradoch odhlasovali z cirkvi rekordné počty katolíkov. Hoci ide najmä o katolíkov, ktorí nechodili do kostola a platbu cirkevnej dane brali viac ako občiansky prejav, nemecká cirkev prežíva hrozné časy.
V tom duchu zaznievajú väčšinové komentáre Benediktovho päťročného pôsobenia. Matthias Drobinski v liberálnom denníku Die Süddeutsche Zeitung napísal: "Pápež sa stáva tragickou osobou. Nie je síce žiadnym reakcionárom ani fundamentalistom, on je len cudzincom v tomto svete." Drobinski prirovnal Benedikta k Celestínovi V., pápežovi z 13. storočia, ktorý bol predtým pustovníkom. Celestín chcel obnoviť cirkev, odmietol požehnať vojnové lode kráľa, po piatich mesiacoch však odstúpil. Podľa Drobinského je pred cirkvou temná budúcnosť: "Joseph Ratzinger povedal, že je mu bližšia cirkev malých, ale verných zástupov než obrovská kopa nerozhodných. Teraz sa môže z tejto vízie stať skutočnosť bez toho, aby ju Benedikt povýšil na program." Už spomenutý historik Wolffsohn v denníku Die Welt píše, že Benedikt je síce intelektuálne a teologicky najvýznamnejší pápež, aký tu v poslednom čase bol, lenže svoj potenciál premrhal a takmer všetko spackal. "Jeho analýzam a tézam chýba presnosť, a príklady, ktoré uvádza, sú väčšinou opakom toho, čo nimi myslel". Wolffsohn tvrdí, že Benedikt nezvládol medzináboženský dialóg so židmi a moslimami, ktorých si pohneval neuváženými vyjadreniami.
Samozrejme, nie všetci to vidia rovnako. Spisovateľ Martin Mosebach pre Die Welt napísal, že Benedikt je dobrým pápežom, ktorý zápasí s relativizmom a navracia katolicizmu jeho pravú, v uplynulých desaťročiach často rozriedenú tvár. "Keby bol politikom, musel by byť nervózny. Lenže sila tohto jemného a opatrného muža, ktorý odmieta používať mocenské prostriedky, je práve v tom, že nie je politikom." Žiada sa dodať: Keby ním bol, vo svojej krajine by bol dnes hlboko v opozícii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.