Zdá sa mi totiž, že my novinári sa voči Josephovi Ratzingerovi nesprávame férovo. Vyčítame mu, že nie je Ján Pavol II. a to, že je katolík, Nemec a pápež.
Joseph Ratzinger nastúpil na pápežský stolec po Karolovi Wojtylovi, človeku s neobyčajnou charizmou. Plachejší, premýšľavý kardinál bol od chvíle, keď prijal meno Benedikt XVI., v obrovskej nevýhode. Musel sa cítiť ako syn slávneho otca, ktorého budú stále prirovnávať k veľkému predchodcovi. My novinári sme mu to neuľahčili. Vzhľadom na to, že patril - mimochodom, podobne ako Ján Pavol II. - ku konzervatívnejšej strane cirkvi, vytvorili sme si z neho chladného, nemilosrdného inkvizítora, "božieho rotvajlera". Nepomohli jeho múdre slová, nepomohli encykliky Boh je láska a Spasení nádejou, nepomohli gestá pokory a pokánia v súvislosti s pedofilnými kauzami.
Potom brat Joseph (ako protestant ho hádam môžem tak nazývať) prekvapil svet tým, že je - katolík. Židov šokoval, keď nenamietal voči modlitbám za to, aby v Kristovi spoznali Mesiáša. Moslimov urazil, keď na univerzite zacitoval byzantského cisára zo 14. storočia o násilníctve Mohamedových nasledovníkov (pričom z kontextu vyplývalo, že s ním nesúhlasil). Nám protestantom zase pripomenul, prečo sme protestanti - že totiž rímski katolíci vnímajú svoju cirkev ako tú, v ktorej je plnosť spasenia. Namiesto toho, aby sme s ním nesúhlasili, neveriacky sme krútili hlavami nad tým, že ten pápež má názory celkom ako katolík...
Bratovi Josephovi nepomohlo ani to, že je Nemec, čo akousi historicko-kultúrnou skratkou znamená, že je v lepšom prípade chladný a nudný racionalista, v horšom, že je viac či menej skrytý nacista. A to, pri všetkej možnej kritike, veru nie je fér.
No a nakoniec: Benedikt XVI. je pápež. Reprezentuje najväčšiu kresťanskú cirkev so všetkými jej silami aj slabosťami a nemôže sa cítiť ináč, než ako priamy nástupca svätého Petra, ako "svätý otec", ako "sluha sluhov božích". Túto cirkev (a do menšej miery aj ostatné cirkvi) sme v posledných desaťročiach čoraz viac vnímali síce ako pôvabnú, ale anachronickú inštitúciu. Neviem presne, kde sa vzala predstava, že ide o nejaký spolok bezchybných a vyvolených. Veď predsa v každom kostole je kríž a vrcholom každej jednej omše je vyznanie "mea culpa, mea maxima culpa" a následné prijatie odpustenia v Kristovej obeti. Mnohí - veriaci aj neveriaci - by radi videli cirkev ako spolok morálne čistých jedincov. Ale nie je to tak. Cirkev pozostáva z ľudí, ktorí nedokážu žiť bez odpustenia. A nájdu sa v nej nielen pedofili, ale dokonca aj lakomci, zlodeji alebo pokrytci.
Brat Joseph Ratzinger, teda pápež Benedikt XVI. je v tej cirkvi ústrednou postavou. Prvých päť rokov svojho pontifikátu - a neboli to ľahké roky - zvládol podľa mňa celkom dobre. Na rozdiel od svojho predchodcu zažíva menej slávy a viac, oveľa viac kritiky. Pre cirkev, aj pre rímskokatolícku cirkev, je to nakoniec asi zdravšia situácia.
Joseph Ratzinger nastúpil na pápežský stolec po Karolovi Wojtylovi, človeku s neobyčajnou charizmou. Plachejší, premýšľavý kardinál bol od chvíle, keď prijal meno Benedikt XVI., v obrovskej nevýhode. Musel sa cítiť ako syn slávneho otca, ktorého budú stále prirovnávať k veľkému predchodcovi. My novinári sme mu to neuľahčili. Vzhľadom na to, že patril - mimochodom, podobne ako Ján Pavol II. - ku konzervatívnejšej strane cirkvi, vytvorili sme si z neho chladného, nemilosrdného inkvizítora, "božieho rotvajlera". Nepomohli jeho múdre slová, nepomohli encykliky Boh je láska a Spasení nádejou, nepomohli gestá pokory a pokánia v súvislosti s pedofilnými kauzami.
Potom brat Joseph (ako protestant ho hádam môžem tak nazývať) prekvapil svet tým, že je - katolík. Židov šokoval, keď nenamietal voči modlitbám za to, aby v Kristovi spoznali Mesiáša. Moslimov urazil, keď na univerzite zacitoval byzantského cisára zo 14. storočia o násilníctve Mohamedových nasledovníkov (pričom z kontextu vyplývalo, že s ním nesúhlasil). Nám protestantom zase pripomenul, prečo sme protestanti - že totiž rímski katolíci vnímajú svoju cirkev ako tú, v ktorej je plnosť spasenia. Namiesto toho, aby sme s ním nesúhlasili, neveriacky sme krútili hlavami nad tým, že ten pápež má názory celkom ako katolík...
Bratovi Josephovi nepomohlo ani to, že je Nemec, čo akousi historicko-kultúrnou skratkou znamená, že je v lepšom prípade chladný a nudný racionalista, v horšom, že je viac či menej skrytý nacista. A to, pri všetkej možnej kritike, veru nie je fér.
No a nakoniec: Benedikt XVI. je pápež. Reprezentuje najväčšiu kresťanskú cirkev so všetkými jej silami aj slabosťami a nemôže sa cítiť ináč, než ako priamy nástupca svätého Petra, ako "svätý otec", ako "sluha sluhov božích". Túto cirkev (a do menšej miery aj ostatné cirkvi) sme v posledných desaťročiach čoraz viac vnímali síce ako pôvabnú, ale anachronickú inštitúciu. Neviem presne, kde sa vzala predstava, že ide o nejaký spolok bezchybných a vyvolených. Veď predsa v každom kostole je kríž a vrcholom každej jednej omše je vyznanie "mea culpa, mea maxima culpa" a následné prijatie odpustenia v Kristovej obeti. Mnohí - veriaci aj neveriaci - by radi videli cirkev ako spolok morálne čistých jedincov. Ale nie je to tak. Cirkev pozostáva z ľudí, ktorí nedokážu žiť bez odpustenia. A nájdu sa v nej nielen pedofili, ale dokonca aj lakomci, zlodeji alebo pokrytci.
Brat Joseph Ratzinger, teda pápež Benedikt XVI. je v tej cirkvi ústrednou postavou. Prvých päť rokov svojho pontifikátu - a neboli to ľahké roky - zvládol podľa mňa celkom dobre. Na rozdiel od svojho predchodcu zažíva menej slávy a viac, oveľa viac kritiky. Pre cirkev, aj pre rímskokatolícku cirkev, je to nakoniec asi zdravšia situácia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.