Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cameronovo čakanie

.daniel Bútora .časopis

Necelé dva týždne pred britskými parlamentnými voľbami sa Davidovi Cameronovi nečakane skomplikovala cesta k volebnému víťazstvu konzervatívcov, plánovanému posledných päť rokov a zdanlivo istému najmenej posledné dva roky.

Jeho hlavnou prekážkou však nie je doterajší premiér Gordon Brown, hoci jeho labouristi si v rôznych prieskumoch tiež začali polepšovať. Cameron narazil na nečakaného vyzývateľa v podobe vodcu "tretej" britskej politickej strany, predsedu liberálnych demokratov Nicka Clegga. Ten dokonca po prvej z troch predvolebných televíznych debát získal najvyššie osobné preferencie a ak by voľby rozhodovalo iba referendum o vodcovi strany, britskí liberáli by sa po storočí stali víťazmi volieb. Britský volebný systém však funguje na väčšinovom princípe, kde v každom jednotlivom volebnom obvode berie víťaz všetko; poslanci sú tak bližšie svojim voličom (musia sa angažovať práve v tom jednom obvode, kde kandidujú), no systém zvýhodňuje silné strany. Aj keby Cleggovi liberálni demokrati získali rovno väčšinu odovzdaných hlasov (čo je veľmi neisté), mohli by vzhľadom na štruktúru volebných obvodov skončiť čo do počtu poslancov až ako tretí.
"Protestné hlasy", ktoré zbiera Nick Clegg, sú však aj tak dlhé roky nevídaným oživením politickej scény. Gordon Brown bol viac ako desaťročie spolutvorcom britskej vládnej politiky a v tieni Tonyho Blaira čakal ako minister financií na svoj čas. Odkedy Brown prevzal od Blaira pozíciu premiéra a šéfa labouristov a najmä odkedy na Veľkú Britániu doľahli dôsledky hospodárskej krízy, začala sa Brownova strana chystať na volebnú prehru. Brown mohol byť zdrojom skvelých nápadov, ktoré Tony Blair dokázal presadiť, verejnosť si však získaval len veľmi ťažko. A tak sa posledné dva roky zdalo, že v Británii musí prísť čas Davida Camerona, konzervatívca s "blairovským imidžom", ktorý po troch volebných prehrách svojej strany prinavráti konzervatívcov do vlády, hoci za cenu tu kozmetických, tu vážnejších posunov smerom k politickému stredu. O to väčšia musí byť nechuť Cameronových konzervatívcov voči raketovému nárastu popularity Nicka Clegga. Líder liberálnych demokratov zažiaril najmä v prvej, a čiastočne aj v druhej živej televíznej debate ako neopozeraná tvár neopozeranej strany (liberálni demokrati sú v britskej Dolnej snemovni celé desaťročia v jasnej menšine), a za jeho popularitou je aspoň sčasti fenomén "nie sme ako oni", známy zo strednej a východnej Európy chuťou nechať do parlamentu vstúpiť nepreskúšaných politikov a neprehľadné strany. K súčasnej britskej nechuti voči obom hlavným stranám  a voči "politike, aká je" prispel nedávny škandál poslancov oboch hlavných strán a vládnych predstaviteľov labouristov v súvislosti s preplácaním benefitov a výdavkov, ktorý voličom a daňovým poplatníkom celkom oprávnene pripomínal neveľmi vznešené ryžovanie za ich peniaze.

Ako často pri protestných hlasoch, ani tentoraz nie je primárnou motiváciou stotožnenie sa s programom liberálnych demokratov. Ten by im, teoreticky, umožnil vytvoriť koalíciu tak s konzervatívcami, ako aj s labouristami. Jedna i druhá možnosť by však bola v čomsi zemetrasením v britskej politike. Krajina nemá žiadne skúsenosti s funkčnými koalíciami, britské voľby zväčša produkujú jedného jasného víťaza, ktorý zostaví väčšinovú vládu. Naposledy voľby dopadli inak v 70. rokoch, a situácia sa vyriešila novými voľbami o pár mesiacov. Teraz sa však zdá, že väčšinu nebude mať nikto, a že vznikne buď menšinová vláda, alebo vláda koaličná. Z hľadiska praktickej politiky by účasť liberálnych demokratov vo vláde mohla najviac ovplyvniť európsku politiku (strana je proeurópska, Nick Clegg bol poslancom Európskeho parlamentu, sám hovorí viacerými jazykmi, je po matke Holanďan a po otcovi štvrtinový Rus, a má za manželku Španielku), ich prípadná koalícia s konzervatívcami by sťažila Cameronove plány na zníženie štátnych výdavkov, liberálni demokrati by, naopak, chceli zvýšiť dane bohatým. Ak by však vo voľbách naozaj uspeli a priblížili by sa dvom doterajším veľkým stranám, zmenilo by to najmä britskú politickú mapu. Z bipolárneho systému by sa, aspoň načas,  stal tripolárny. Na toto David Cameron päť rokov rozhodne nečakal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite