Najstaršia

Starenku údajne objavili reportéri gruzínskej televízie v podhorskej dedine Sačino. Leží na posteli, s pravnúčatami sa hráva starodávnu doskovú hru begemon. A má rada čaču, domácu vodku. Vychovala dve dcéry, jedna ešte žije. Čo iné si želať, než hovoriť takmer s rovesníčkou Lenina a Stalina?

Predavačka vo večierke v Zugdidi na západe Gruzínska je mierne zmätená. Otázku, aký darček kúpiť 130-ročnej, ešte nedostala. Kávu? Tá zvyšuje tlak. Bonboniéru? Áno, ale iba veľkú. Zelený čaj? Skvelá voľba.

 Je nedeľa ráno. Kukuri, šofér a starý kamarát, ktorý sa preslávil replikou v ruštine „Kde Kukuri, tam kuľtura,“ už naštartoval Ladu Niva. Potvora, päťka nejde zaradiť, štvorka však po kľukatých serpentínach pri čajových plantážach stačí. Po polhodinke svižnej jazdy sme v Sačino. Fajn správa, aspoň dedinu si AP a Reuters nevymysleli. Vymlátená cesta, v diaľke zasnežené hrebene Kaukazu. Pýtame sa na Antisu prvých pocestných. „Veľký tretí dom pri škole,“ znie odpoveď. Druhá fajn správa, ani babičku si nevymysleli. Kukuri sa otočí a víťazoslávne povie: „Neumrela, ešte žije.“ Teší sa aj kamarát Gricha, absolvent sociálnej práce.

Na dvore obrovského domu stojí staršia pani, predstaví sa ako Antisina 71-ročná nevesta Lamara. Náš dialóg prerušuje nervózny moriak. Ktovie, či sa tak rozčuľoval aj na nemeckých reportérov, ktorí sem zavítali nedávno. Antisa je doma, musia ju však na návštevu patrične pripraviť. Z útrob domu sa vynorí mlado vyzerajúci starček. Jej 70-ročný syn Michal. Hm, nesedia tu, a to zásadne, dve veci. Antisa mala podľa agentúr dve dcéry a Michal (skôr vyzerá ako vnuk, no tvrdí, že je syn) hovorí o troch synoch. A potom, ak má skutočne rekordérka 129 rokov, tak Michala mala v šesťdesiatke. Kukuri pochopí súvislosti a národná hrdosť mu na tvári skriví úsmev: „No a? Gruzínske ženy rodia aj v starobe!“ 

Antisu už pripravili. Trojčlenný gratulačný výbor – Kukuri, Gricha a ja – vchádza do veľkej temnej miestnosti so žltými tapetami, posteľou, dreveným stropom, stolom a jedným kusom nábytku (bez kníh), v ktorom sa na čestnom  mieste pri zrkadle vyníma stará singerka, možno ešte starší šijací stroj ako Antisa. A to už je čo povedať. Babička sedí v župane na posteli. Prijíma dary a gratulácie. Občas má tendenciu pobozkať gratulantovi  ruku, šikovný prudký pohyb rukou smerom od jej tváre však takej neprístojnosti zabráni. Vyzerá podstatne mladšie ako na 130 – tak na 110.

Gricha tlmočí. Pýtam sa, ako sa volá. Antisa Chvičavová. Pýtam sa na vek. Babička sa prvýkrát srdečne zasmeje: „Čo ja viem? Možno 90, možno 200.“ Obdivujem jej zmysel pre humor. Kukuri to na ňu vyklopí: „Pamätáte si Lenina?“ Nepamätá. Ani Stalina, ani Beriju.  Ilúzia, že sa dozvieme pikantérie zo života slávnych osobností na spôsob Paula Johnsona, tým definitívne padá. Čo je horšie, starenka, ktorá žije v troch storočiach, si z minulosti nepamätá vôbec nič. Ani vojny a iné pre ňu nepodstatné marginálie. Iba to, že bola dvakrát vydatá, z prvého manželstva mala dvoch synov, z druhého jedného – Michala. Prvý z dvoch synov jej zomrel pred viac ako sto rokmi, mal iba štyri mesiace. Stále opakuje jednu vetu: „Odvtedy sa mi nechce žiť.“

Pani Chvičavová si pamätá ešte niečo. Ak chcete, použite to ako recept na dlhovekosť. Televíziu vôbec nesleduje a nič nečíta – nechodila do školy, je negramotná. Nikdy v živote nebola ďalej ako v Zugdidi ani v Tbilisi. To sú kľúčové antistresové faktory. Okrem toho málo jedáva a obľubuje čaču. Celý život tvrdo pracovala, s motykou na poli a šila odevy. Chorá bola iba v mladosti, mala zlomenú ruku. Dnes ju trochu trápi reuma. Ale iba trochu. Syn (stále mám neartikulované podozrenie, že je to vnuk) Michal z vedľajšej izby prinesie tri druhy dokladov: cestovný pas, ID kartu a preukaz veterána Veľkej vlasteneckej vojny. Na všetkých je rovnaký dátum narodenia – 8. júna 1880. Neveríte? Choďte sa opýtať mamy pani Chvičavovej, tá žije v susednej dedine. To len AP a Reuters ju ešte neobjavili.