Jej autor, David Samuels, si dal záležať: podklady mal rešeršované do detailov, v rámci starej dobrej investigatívnej žurnalistiky riskoval krk, a potom zdanlivo ľahkým perom pretavil nadobudnuté poznatky na papier. Výsledkom bol pútavý príbeh plný napínavých zápletiek, šokujúcich zistení a jednej (poslednej) vety, ktorá sa dá označiť za tendenčnú. Ale rovnako, ako sa v nej autor vyznáva k pochopeniu lúpežníkov, aj čitateľ po prečítaní chápe autora a jeho sklz k „subjektívnosti“.
Spojníc medzi krádežou v Bratislave a lúpežami v Monaku, Dubaji, Londýne,… je niekoľko. Na najnižšej úrovni ide o podobnosť opisu práce: vyberiete si podnik, v ktorom sa pod sklami pultov jagá tovar vysokej hodnoty. Oboznámite sa s bezpečnostnými zariadeniami, využijete moment prekvapenia predavača a už stačí len párkrát siahnuť. Cena toho, čo vylovíte: milióny. Pracovný čas: dve minúty. Ružoví panteri sú menej než viac organizovaná partička Balkáncov (veľa stôp vedie do Cetinje a Nišu), ktorí sa k rozbíjaniu výkladu uchyľujú len zriedka. Pracujú trošku kultivovanejšie ako auparskí zlodeji – veď aj stávky a objednávky sú na vyššej úrovni (napr. Cartier).
Monika Tódová píše: Klesol počet drobných (asi krádeží) napríklad na ulici, stúpol počet prepadov zameraných na luxusnejšie objekty alebo väčšie sumy peňazí. (…) Polícia si to vysvetľuje aj ako možný dopad hospodárskej krízy.
Trestné činy zatiaľ polícia nechce dávať do súvisu s podsvetím alebo s tým, že by bolo aktívnejšie.
Samuels, respektíve ľudia, ktorých interviewoval, dávajú veľkú účasť Srbov a Čiernohorcov na lúpežiach do súvisu s prekvitajúcim podsvetím v daných štátoch. Ale nielen. Podsvetie v Srbsku aj Čiernej Hore úzko súvisí s politickými pomermi. Od 90. rokov si politici z oboch krajín spravili vlastný Divoký východ. Po Miloševičovom páde, cituje Samuels bývalého belehradského policajta, teraz reportéra Miloša Vasiča, „bolo v jednej belehradskej banke, v trezore prenajatom dôstojníkmi štátnej bezpečnosti, nájdených 660 kíl heroínu v hodnote viac ako sto miliónov dolárov.. Bol to ich bankový účet.“
Ktovie, či hovorca slovenského policajného prezídia klope na správne dvere, keď hovorí: „Žiadame verejnosť a apelujeme na občiansku uvedomelosť, aby podozrivé konanie nasvedčujúce páchaniu trestnej činnosti oznamovala polícii.“
Pochybujem, že si bežný slovenský občan objednáva hodinky za stotisíc.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.