Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Na konci roku 1992 som bol v Sarajeve. V slávnom Holiday Inn, napoly rozstrieľanom, ale jedinom fungujúcom hoteli v meste, odkiaľ sa dalo občas dovolať, tiekla v ňom aspoň občas studená voda a bolo aj niečo pod zub.

Spať sa tam však veľmi nedalo. Cez noc, ešte väčšmi ako cez deň, sa stále ozývali výstrely, výbuchy granátov, kanonáda z neďalekých hôr. Keď som sa potom vrátil domov, súcitil som so všetkými psami a mačkami, ktoré každý rok desia novoročné ohňostroje, bytostne som neznášal také tie malé protivné delobuchy, a keď mi ho nejaký blbček hodil na Václavskom námestí v posledný deň roka pod nohy, koledoval si o preplesk. Novoročné ohňostroje som trpel, ale vytrpel, sťaby otec malého dieťaťa nadšeného z tej nádhery. Ale niekde v podvedomí bolo stále Sarajevo, prehlušované v Holiday Inn albumom Achtung Baby od U2, ktoré som si každú noc púšťal na zaspávanie. A je tam stále, hoci hlupáčikov s delobuchmi už nebijem, len im hrozím päsťou.
Až prídem po týchto desiatich dňoch z Poľska, budem asi ďalšie roky neznášať pomalú, ťahavú hudbu, všetky tie sláčiky, popové slaďáky, príhovory kňazov, smutné tváre, čiernobiele noviny a fotografie s rakvami. Smútok, v ktorom je Poľsko ponorené, je taký dlhý, ťažký a neskutočný. Najmä keď sa ako ja musíte dívať na televíziu, počúvať rádio, chodiť pred prezidentský palác s vystavenými rakvami a potom to všetko musíte ešte rozoberať, nerobiť nič iné, len desať dní písať o nešťastí, bolesti, slzách, sirotách, vdovách...
Na rozdiel od Poliakov nemám ja, ateista z Prahy, ani Boha, nemôžem sa pomodliť, zveriť dušu Pánovi. A načo by mi taký Boh, ktorý zabije toľkých ľudí z takej malichernej príčiny, ako je zlý odhad výšky lietadla alebo mizerná ruština navigátora, načo by mi taký Boh bol? Ak je toto boží plán, tak nemá ďaleko k podobným hrozivým božím plánom, akým bol holocaust, ktorý síce možno umožnil vytvorenie Izraela, ale za akú cenu? Pýtam sa tu na Boha, lebo sa naňho pýtajú po tieto dni milióny Poliakov a pýtajú sa, či sú oni ten vyvolený národ, ktorý má svojím utrpením odčiniť viny ľudstva. Skoro tak to v tejto veľkej a ťažko skúšanej krajine vyzerá.
O Bohu však do svojich Lidových novín písať veľmi nemusím, našťastie, lebo by som sa asi dosť rúhal. To, o čom premýšľam a čo sa snažím zistiť, je, ako taká tragédia Poľsko zmení a s ním celú našu strednú Európu. Skoro by som dúfal, že vôbec, ale to asi nepôjde, na to bola tragédia pri Smolensku príliš veľká a príliš hlboká. Poľsko sa asi trochu posunie na Východ, k fatalistickému a v spasiteľských komplexoch sa utápajúcemu Rusku, z mŕtvych v Smolensku sa stanú národné ikony a politický prúd, ktorý najviac utrpel, teda národná pravica, sa najväčšmi posilní. A skoro by som sa stavil, že budúci poľský prezident sa zase bude volať Kaczynski. Ibaže Jaroslaw. Leda ak by sa Poliaci dokázali aj po tomto ťažkom týždni vzoprieť osudu. A možno aj Bohu.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite