Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Ahoj Emil, vieš kto mi napísal? To neuveríš. Skús hádať. Neuhádneš. Karpíšková. Pamätáš sa? Ako to, že sa nepamätáš? Karpíšková s nami chodila na večernú univerzitu marxizmu-leninizmu. Dúfam, že nechceš odtajiť, že sme chodili na večernú univerzitu marxleninizmu!

A dobrovoľne! No...dobrovoľne...skrátka, keď nám dali prihlášku, podpísali sme. Vedeli sme dobre, že sa z toho nestrieľa. Spočiatku kontrolovali dochádzku, kým nám prednášal ten Čaniga z kraja. Ten si na to potrpel, lebo to mal poriadne nahnuté. Po šesťdesiatom ôsmom na previerkach, keď sa ho pýtali či súhlasí so vstupom spriaznených vojsk či ako sa to vtedy nazývalo, tak vraj povedal, že nesúhlasí a že mal v päťdesiatom treťom vstúpiť radšej do hovna ako do strany. To bol veľký prúser vtedy a bol by zle dopadol, keby nemal robotnícky pôvod, lebo jeho tatko robil paliera jednému podnikateľovi a po štyridsiatom ôsmom podnikateľovi firmičku zobrali, priradili ju do Stavokombinátu a ten jeho tatko sa tam stal riaditeľom. V šesťdesiatom ôsmom už bol na dôchodku, ale po vstupe sa zapojil a on organizoval v našom mestečku na plotoch tie nápisy, že „Pravičáry ven ze strany!!“ Takže toho Čanigu zo strany nevyhodili, len vyškrtli a mohol za trest prednášať na večernej univerzite. Taký tlstý brýlatý, furt sa potil a furt sa obzeral, ako keby si myslel, že ho niekto sleduje. A možno ho aj sledovali, takže si na dochádzku potrpel a vykrikoval, že kto bude chýbať, musí doniesť omlúvenku. Ty si sa vtedy opýtal, pamätáš, že či od rodičov a to toho Čanigu strašne nasrdilo a začal soptiť a vtedy ťa zachránila Karpíšková, lebo vstala a povedala „súdruh prednášajúci“, povedala, že prednášajúci, lebo Čaniga nemal nijaký titul, veď preto sme ho volali Induš, teda inžinier ľudských duší, takže Karpíšková povedala „súdruh prednášajúci, Emil to tak nemyslel, jeho rodičia ešte žijú a aktívne sa zapájajú do činnosti Klubu dôchodcov a radi by vás pozvali na prednášku o nadhodnote“. Čanigu to obmäkčilo a dal ti pokoj. Potom sme sa dlho triasli, aby na tú prednášku nechcel ísť, lebo Karpíšková si to celé vymyslela. Bolo to fajn dievča. Preto som si s ňou vtedy tak trochu začal, myslím, že bola rozvedená, ja som bol slobodný a párkrát sme si vyšli, vtedy ešte hrali v nočných podnikoch muzikanti, v Jalta bare hral Midleríni, pamätáš, taký vysoký tenký, hral na klavíri dávno predtým, ako prišli ostatní muzikanti, preludoval a stále komunikoval s prichádzajúcimi hosťami, „dobrý večer pán doktor, ruky bozkávam milostivá pani“ skrátka, stará škola, na úvod vždy zahral zmes Lehárových melódií, ktoré uviedol ako „výber z budovateľských piesní Ferenca Lehára“. Tam sme s Karpíškovou prežili pár pekných chvíľ. Teraz mi napísala, že konečne zistila moju adresu a že, teraz sa Emil podrž, máme spolu štyridsaťročnú dcéru, ktorá sa vola Mirka, čo má byť ako dôkaz, že je moja. No, neviem. Bol to pre mňa šok. Veď sme sa stretli len asi tri razy, vždy po tej večernej škole marxleninizmu a potom, keď prestali prísne kontrolovať dochádzku, sa tam už Karpíšková neobjavila. Hovorilo sa, že emigrovala. A teraz toto. Po vyše štyridsiatich rokoch. Dočerta aj s Rusákmi, človek bol vtedy celý rozhodený z toho vstupu, takže sa mohlo stať, že si nedával pozor, veď to neboli ľahké časy a bolo treba nejako držať spolu. Ale s týmto som nepočítal. Emil, čo mám robiť? Karpíšková mi to len oznámila, nechce odo mňa nič, ale ja som z toho hotový. Poslala mi aj jej fotku. Tej Mirky. Mám pocit, že sa trochu podobá na teba. Takže, Emil, ak v tom máš prsty, priznaj sa. O nič už nejde, ale predsa. Čau, Miro. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite