Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zakliata krajina

.peter Zajac .časopis

Minulý utorok sme o piatej ráno nasadli do auta a vybrali sa cez upršané Slovensko do Košíc. Súčasne s nami tam smeroval autobus z Pezinka, tri dni predtým vyrazila z tohto mestečka aj cyklistická štafeta. Pezinčania išli do Košíc žiadať spravodlivosť, my sme ich išli podporiť.

Deň predtým sme sformulovali spolu s niekoľkými priateľmi výzvu Za spravodlivé súdnictvo, v ktorej sme vyjadrili svoju solidaritu s Pezinčanmi v ich zdanlivo nekonečnom boji za právne čisté riešenie prípadu pezinskej skládky. Výzvu sme mohli poslať mailom, ale zdalo sa nám, že spolupatričnosť vyjadríme lepšie osobnou prítomnosťou.
To, čo sme zažili na košickej Hlavnej ulici, bolo tak trochu absurdné. Videli sme ľudí, ktorí bojovali za spravodlivosť s inštitúciou, ktorá má byť jej najvyšším garantom. Ústavný súd je však pôvodcom donebavolajúcej nespravodlivosti. Dopustil sa jej tým, že pozastavil účinnosť rozhodnutia Najvyššieho súdu o nezákonnosti pezinskej skládky a odvtedy vo veci nekoná. Majiteľ skládky si to vyložil tak, že skládku môže zanášať a aj to veselo robí. Pezinčania nevedia, či má na to právo, pretože Ústavný súd pred nimi svoje rozhodnutie tají. Vraj je povinný oboznámiť so svojimi rozhodnutiami iba účastníkov sporu. A Pezinčania nie sú účastníkmi tohto sporu. Nie sú, pretože Ústavný súd im to neumožnil...
To, čo sme zažili cestou k budove Ústavného súdu, bolo tak trochu príznačné. Pezinčania niesli transparenty, okolo krúžilo nákladné auto, ktoré viezlo veľkú tabuľu, znevažujúcu cyklistickú štafetu a podporujúcu majiteľa skládky. V aute boli zamestnanci najatej firmy, ktorí nemali so sporom nič spoločné. Mali sme pocit, že vidíme stretnutie ľudí, brániacich svoje domovy, s partiou žoldnierov.
To, čo sme zažili pred Ústavným súdom, bolo tak trochu magické. Pezinčania stáli pred súdom a mlčali. Nechceli nič iné, len aby súd v ich prípade rozhodol a nepredlžoval stav právnej neistoty. A nerobili naozaj nič iné, len mlčali. Ústavný súd robil to isté. Pozeral sa na Pezinčanov svojou prísne zatvorenou bránou a mlčal. Ale boli to dve celkom odlišné mlčania.
To, čo sme zažili cestou domov, bolo tak trochu strašidelné. Vracali sme sa za tmy a pripadali sme si ako v rozprávkovej krajine, obtiahnutej čiernym flórom. Z bilbordov sa na nás usmievali prízračne osvetlené tváre a hovorili nám: „Pre ľudí, za Slovensko“.
Výzvu za spravodlivé súdnictvo zverejňujeme na www.tyzden.sk v rubrike naživo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite