Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Džezový chameleón

.peter Motyčka .časopis .hudba

Len mizivému počtu hudobníkov sa podarí niekoľkokrát výrazne ovplyvniť dianie vo svojom okolí. Medzi objaviteľmi nových hudobných svetov majú svoje miesto Louis Armstrong, Miles Davis, Jimi Hendrix, Bob Dylan, Joni Mitchellová, Ray Charles...

V zástupe vyvolených sa určite nestratí ani hráč na klávesových nástrojoch Herbie Hancock. Práve jeho môžeme označiť za nositeľa pochodne, ktorej žiara už takmer polstoročie (!) osvetľuje cestu džezmenom, funkerom, ale aj vyznávačom tanečnej muziky. Na druhej strane žiadna z džezových superstars Hancockovej kategórie sa nestretáva s takými rozporuplnými reakciami na rôznorodosť svojich projektov. Čerstvý sedemdesiatnik nepatrí k puristom upriamujúcim pozornosť na nahého džezového kráľa; nikdy sa neostýchal zdôrazniť rozmanitosť a do svojho prejavu začleňoval prvky funku, rocku, soulu, elektroniky... Ako jeden z prvých poukázal, že najdôležitejším posolstvom hudby je otvorenosť a energia, bez ohľadu na to, či sa odohráva na pódiu nablýskanej koncertnej sály, alebo v podzemí tanečného klubu. No predovšetkým nie „usedeným“ poslucháčom bol v 80. rokoch adresovaný jeho megahit Chameleon so šťavnatým funkovým podkladom alebo breakdanceová hymna Rockit predznamenávajúca éru technohudby. 
.lovec (cha)Mel(e)ónov
Ako zázračné dieťa z dobre situovanej stredostavovskej rodiny bol Hancock (1940) atrakciou chicagskej scény. Už ako jedenásťročný hral Mozartov klavírny koncert so symfonickým orchestrom a popri štúdiu hudby sa paralelne zapísal na elektroinžinierstvo. Nádejný fyzik však neodolal muzikanskému volaniu („Kebyže niet Oscara Petersona, som dnes inžinierom“, priznáva Hancock na Petersonovom pohrebe v roku 2007) a namiesto záverečných skúšok už „vymetal“ kluby v New Yorku. Jeho kapelník – trubkár Donald Byrd – ho odporúčal nahrávacej spoločnosti Blue Note a hneď svoj debut Takin´ Off (1962) korunoval Hancock jednou zo svojích kľúčových tém Watermelon Man. Chytľavá melódia nad výraznou klavírnou figúrou odkazujúcou na soul-funkové inšpirácie vyniesla na obežnú dráhu nielen svojho autora. Ešte v tom istom roku útočila na prvé priečky hitparád trojminútová (oproti sedemminútovej predlohe) verzia kubánskeho perkusionistu Monga Santamariu a šťavnaté melóny išli na dračku aj na koncertoch Quincyho Jonesa, Maynarda Fergusona, Manfreda Manna alebo Sly & The Family Stone. 
Nasledujúcimi albumami smeroval Hancock k otvorenejšiemu modálnemu konceptu (Maiden Voyage) na podklade funkovej rytmiky (slávna téma Cantaloupe Island, 1964). Tie zmeny sa odohrali po klaviristovom nástupe do kapely velikána Milesa Davisa, po boku ktorého preskúmaval hraničné možnosti akustického džezu (hudba Davisovho kvinteta s Hancockom, Waynom Shorterom, Ronom Carterom a Tonym Williamsom je dodnes považovaná za vrcholovú métu, ktorú možno v danom formáte dosiahnuť). V období elektrifikácie davisovej kapely na sklonku 60. rokov už síce nebol Hancock jej stálym členom, avšak nesmel chýbať pri smerodajných projektoch In a Silent Way a On the Corner, čo opisuje v pozoruhodnom filmovom dokumente Miles Electric – A Different Kind of Blue (2004): „Miles ma pozval na nahrávanie In a Silent Way vo februári 1969. Vošiel som do štúdia a ostal zarazený: „Kde, do čerta, je klavír?“ Miles ukázal prstom na elektrické piano Fender Rhodes, ktoré stálo v kúte. „Mám ťa predvádzať na tejto hračke?“ Dovtedy mi nenapadlo vyskúšať čosi podobné. Prešiel som po klávesách a ostal prekvapený nad mäkkým zvukom; jednotlivé farby sa prelínali a boli omnoho plastickejšie a zreteľnejšie ako pri akustickom klavíri.“ Objavenie Fender Rhodes a neskôr rozličných klávesových syntetizátorov diametrálne zmenili zvukovosť a charakter Hancockovej hudby. Podobne ako Davisa, aj Hancocka opantala priamočiarosť, akou útočili na ľudské zmysly rock, funk alebo soul. Davisa však iritovala (z pohľadu džezmena) primitívnosť a predvídateľná šablónovitosť rocku: „Koncertné sály vypredávajú muzikanti, ktorí nepoznajú noty a pri improvizácii sa nedokážu odviazať od vopred určených schém!“ 
Na „kvetinovú éru“ reagoval Hancock zostavením kapely The Headhunters v prejave ktorej sa prelínala živočíšnosť kmeňovej hudby (preto pomenovanie lovci lebiek) s neúnavným zápalom experimentovať s technickými novinkami. Odozva mladej generácie na extatický pätnásťminútový singel Chameleon s prehľadnou štruktúrou a strojovo znejúcou basovou figúrou zabezpečila jej tvorcovi status pioniera džezovej fúzie.
.vitálny sedemdesiatnik
Elektrické obdobie Hancocka a jeho učiteľa Davisa býva posudzované nejednoznačne. Džezoví puristi ani jednému z nich nedokážu zabudnúť opustenie prameňa, ktorý kedysi sami životodarne napájali. Ani jednému však nemožno uprieť prvenstvo v otvorení nových obzorov, aj keď v pripodobnení sa k uctievaným rockerom zašiel Hancock podľa mnohých priďaleko: zvuky klávesov moduloval efektovými „krabičkami“ pôvodne prináležiacimi gitaristom (hendrixovské wah-wah kvákadlo alebo fuzz) a nástroj vzal doslovne do vlastných rúk. Nemusel viac ostávať učupený za klávesovou hradbou na kraji pódia – odteraz sa mohol voľne pohybovať so závesným syntetizátorom (tzv. keytar umožňujúci modulovanie zvuku prostredníctvom ovládačov). Za technotronické pokusy s producentom Billom Laswellom získal Hancock v roku 1984 prvé z doterajších dvanástich Grammy a ich syntetický megahit Rockit s revolučným využitím DJ-ského scratchingu (ako aj ďalšie skladby z albumu Future Shock) rotovali v rozhlasových rebríčkoch, prípadne útočili na vrchné priečky MTV. Videoklipy Autodrive alebo Rockit nenudia ani po troch desaťročiach; svojím nepokojom reagujú na boom pretechnizovanej éry, ktorú zároveň parodujú a naznačujú jej prázdnotu.
Elektrodžezové úlety vyvažoval Hancock počas celej svojej kariéry návratmi k „čistému“ akustickému džezu, napríklad na pôde superskupiny V.S.O.P. s kolegami z davisovských čias. Rovnako sa ujal hudobného „supervízorstva“ počas nakrúcania vynikajúceho filmu Round Midnight (v réžii Bernarda Taverniera), za hudbu ktorého získal v roku 1987 Oscara. V tom období sme ho mohli s akustickým kvartetom vidieť aj na Bratislavských jazzových dňoch 1988, aj keď pamätníci neoznačujú koncert za najvydarenejší. Šancu na reparát dostane klávesový mág 6. júla v Bratislave a koncertné turné The Imagine Project bude zároveň veľkolepou oslavou jeho nedávnych sedemdesiatych narodenín. Rovnomenný štúdiový album, mimochodom, vznikal na troch kontinentoch s umelcami reprezentujúcimi odlišné kultúry: v londýnskych štúdiách angažoval gitaristu Jeffa Becka a speváka Seala, v Írsku sa inšpiroval legendárnou formáciou The Chieftains, v Brazílii prizval pozoruhodnú pesničkárku CéU... Ochutnávkový singel The Song Goes On s Anoushkou Shankar, dcérou hráča na sitare Raviho Shankara a saxofonistom Waynom Shorterom, načrtáva pozoruhodnú fúziu diametrálne vzdialených a pritom bezprostredných hudobných svetov. 
Personálne obsadenie narodeninového turné zatiaľ oslávenec nezverejnil: určite však nebude chýbať vynikajúci bubeník Vinnie Colaiuta ani beninská gitarová hviezda Lionel Loueke, ktorý sa u Hancocka aklimatizoval už počas koncertov v roku 2008. Džezovému harcovníkovi sa vtedy podaril ďalší z husárskych kúskov v podobe skvostného pretavenia piesní Joni Mitchellovej a za album River: The Joni Letters získal ocenenie Grammy ako za vôbec najlepší album roka 2008. Chameleón Herbie nepatrí ani so siedmimi krížikmi do starého železa!
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite