Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Je to krásne, keď si blížni pomáhajú. A keď sú k tomu vychovávaní odmalička. Dnes som išla so svojimi nepálskymi sirotami v autobuse a jednému chlapčekovi prišlo zle. Ako som ho niesla na rukách von z autobusu, ťahajúc ďalšie tri za sebou, vypadla mi peňaženka. Vôbec som si to v tom strese nevšimla a rýchlo som zohnala taxík, aby som chlapča dostala domov čo najskôr.

Až pred sirotincom, keď som išla platiť, som zistila, že ju nemám. V panike, s deťmi na rukách, som vtrhla dnu a môj šéf mi oznámil: akurát sa obúvam, že si idem po peňaženku, nechala si ju v autobuse a nejaká pani ju našla. Vydýchla som si, ale nie úplne, lebo malý Ram začal odpadávať. Vtedy som videla, ako mu Laxmi, sedemročné dievčatko,  hladká boľavé bruško - tak ako iné deti, aj tie naše sa za normálnych okolností tlčú - keď však ide do tuhého, sú to príklady blížnych. Zahrialo ma príjemné teplo, na chvíľu som dostala pocit, že svet vôbec nie je zlý, najprv tá peňaženka, a teraz detičky. Obzriem sa za seba a malý Bishant opäť potrebuje cikať, kým však k nemu pribehnem, je tam dievčatko Chhyanghjung a rozopína mu rázporok. V neďalekej izbe malú Pemu natierajú jej staršie "sestry" tekutým púdrom. Rozmýšľam chvíľu, ale neviem si spomenúť, že by som sa ja tak starala o sestru a takisto si neviem vybaviť všetky tie rozmaznané deti svojich kamarátov, aby sa jeden o druhého starali. Treba deti týrať alebo opustiť, alebo oboje, aby boli také ako med? Veď si len predstavte: deti, ktoré rady chodia do školy, nemajú rady prázdniny, rady si robia úlohy, rady varia a
umývajú riady, rady sa hodinu denne modlia s očami upretými na všetkých 25 bohov, spapajú vždy všetko a tanier vylížu, NIKDY neodvrávajú, deti, ktoré sa navzájom obliekajú, pomáhajú malým cikať... to predsa neznie reálne. Preto si nezaslúžia to, čo sa im stalo. A ako keby nestačilo, pred pár dňami zrazu k nám zavítala mama Sunity a Shusila, dvoch našich detí. Tá mama sa zbláznila po tom, čo jej maoistického manžela zastrelila kráľovská armáda v občianskej vojne. Jednoducho jej preplo a prestala sa starať o deti. Tie skončili u nás, chodia do školy, majú svojich adoptívnych slovenských rodičov (čitateľov .týždňa) a sú tu naozaj úplne štastné. Tá mama prišla so svojím novým maoistickým manželom, že si chce deti zobrať. Ale nie domov, ale do MAOISTICKÉHO KEMPU! Deti sa otáčali chrbtom a nechceli sa na mamu ani pozrieť. Tak ich ten hnusný maoista násilím zobral. Decká sa zachytávali nábytku, nás, čohokoľvek, kričali a nechceli íst. A my sme nemohli spraviť nič. Je to ich mama. Schizofrenická a sfanatizovaná, ale mama. A nechce ich pre seba, ale pre stranu. Tak predstavte si, a to som už naozaj myslela že vymrelo, oni tu tí maoisti zakladajú Maoistické kempy pre siroty maoistov, ktorí umreli v občianskej vojne. A tam im normálne vymývajú mozgy marxizmom. To sa ani nedá prirovnať k pionierom, to sa už skôr dá prirovnať k Hitler Jugend. Snažíme sa deti teraz dostať späť, ale je to ťažké. Maoisti sú pri moci a všetci sa ich boja. Aj tlač a médiá (o tých kempoch sa toho veľa nepíše) a dokonca aj polícia. A tak tam voláme každý deň, deti plačú a my tiež. V totálnej bezmocnosti. Ostatné deti im teraz kreslia obrázky a píšu listy a tak dúfame, že sa nám podarí aspoň balíček doručiť. Opäť - pomoc blížnemu - aj v ťažkých časoch - zahreje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite