Očami Doroty Nvotovej

Až pred sirotincom, keď som išla platiť, som zistila, že ju nemám. V panike, s deťmi na rukách, som vtrhla dnu a môj šéf mi oznámil: akurát sa obúvam, že si idem po peňaženku, nechala si ju v autobuse a nejaká pani ju našla. Vydýchla som si, ale nie úplne, lebo malý Ram začal odpadávať. Vtedy som videla, ako mu Laxmi, sedemročné dievčatko,  hladká boľavé bruško - tak ako iné deti, aj tie naše sa za normálnych okolností tlčú - keď však ide do tuhého, sú to príklady blížnych. Zahrialo ma príjemné teplo, na chvíľu som dostala pocit, že svet vôbec nie je zlý, najprv tá peňaženka, a teraz detičky. Obzriem sa za seba a malý Bishant opäť potrebuje cikať, kým však k nemu pribehnem, je tam dievčatko Chhyanghjung a rozopína mu rázporok. V neďalekej izbe malú Pemu natierajú jej staršie "sestry" tekutým púdrom. Rozmýšľam chvíľu, ale neviem si spomenúť, že by som sa ja tak starala o sestru a takisto si neviem vybaviť všetky tie rozmaznané deti svojich kamarátov, aby sa jeden o druhého starali. Treba deti týrať alebo opustiť, alebo oboje, aby boli také ako med? Veď si len predstavte: deti, ktoré rady chodia do školy, nemajú rady prázdniny, rady si robia úlohy, rady varia a
umývajú riady, rady sa hodinu denne modlia s očami upretými na všetkých 25 bohov, spapajú vždy všetko a tanier vylížu, NIKDY neodvrávajú, deti, ktoré sa navzájom obliekajú, pomáhajú malým cikať... to predsa neznie reálne. Preto si nezaslúžia to, čo sa im stalo. A ako keby nestačilo, pred pár dňami zrazu k nám zavítala mama Sunity a Shusila, dvoch našich detí. Tá mama sa zbláznila po tom, čo jej maoistického manžela zastrelila kráľovská armáda v občianskej vojne. Jednoducho jej preplo a prestala sa starať o deti. Tie skončili u nás, chodia do školy, majú svojich adoptívnych slovenských rodičov (čitateľov .týždňa) a sú tu naozaj úplne štastné. Tá mama prišla so svojím novým maoistickým manželom, že si chce deti zobrať. Ale nie domov, ale do MAOISTICKÉHO KEMPU! Deti sa otáčali chrbtom a nechceli sa na mamu ani pozrieť. Tak ich ten hnusný maoista násilím zobral. Decká sa zachytávali nábytku, nás, čohokoľvek, kričali a nechceli íst. A my sme nemohli spraviť nič. Je to ich mama. Schizofrenická a sfanatizovaná, ale mama. A nechce ich pre seba, ale pre stranu. Tak predstavte si, a to som už naozaj myslela že vymrelo, oni tu tí maoisti zakladajú Maoistické kempy pre siroty maoistov, ktorí umreli v občianskej vojne. A tam im normálne vymývajú mozgy marxizmom. To sa ani nedá prirovnať k pionierom, to sa už skôr dá prirovnať k Hitler Jugend. Snažíme sa deti teraz dostať späť, ale je to ťažké. Maoisti sú pri moci a všetci sa ich boja. Aj tlač a médiá (o tých kempoch sa toho veľa nepíše) a dokonca aj polícia. A tak tam voláme každý deň, deti plačú a my tiež. V totálnej bezmocnosti. Ostatné deti im teraz kreslia obrázky a píšu listy a tak dúfame, že sa nám podarí aspoň balíček doručiť. Opäť - pomoc blížnemu - aj v ťažkých časoch - zahreje.