Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Dvadsaťtisíc, to je podľa posledných odhadov reálny počet Lužických Srbov, ktorí ešte v okolí Budyšína hovoria svojím jazykom. Dvadsaťtisíc je počet obyvateľov jedného neveľkého, českého či slovenského okresného mesta. Lužickí Srbi nemajú svoje mesto - Budyšín, ktorý sa považuje za centrum lužickosrbského kultúrneho a národného života, je mestom lužickosrbským asi tak, ako sú dnešné Košice maďarské alebo Bratislava nemecká. "Nemáme mnoho šancí," hovoril mi cez veľkonočný víkend jeden z členov vedenia Domowiny a nehovoril to smutne, hovoril to s realizmom, ktorý Lužickým Srbom nikdy nechýbal. Vďaka tomu realizmu, schopnosti dohodnúť sa nejako s okolitými Nemcami a pritom si udržať svoju národnú príslušnosť, na rozdiel od všetkých polabských Slovanov nezmizli, ale zostali - tisíc rokov.

Z tých tisíc rokov bolo niekoľko storočí, keď bola Lužica súčasťou Českého kráľovstva. Dnes sa to vidí tak, že to bolo kráľovstvo, kde sa hovorilo po česky a že voči Lužickým Srbom sa prejavovala nejaká špeciálna ústretovosť - tak to úplne nebolo, už v tom čase bola šľachta i mestá v Lužici nemecká. Ale Lužických Srbov sa nikto nesnažil plánovane vymazať z mapy, tak ako sa to dialo počas budúcich storočí, naposledy pod vedením Rakúšana Adolfa Hitlera. Dvakrát, v roku 1918 a 1945, sa Lužickí Srbi pokúsili pripojiť k Čechom a Slovákom a s nimi vytvoriť jeden spoločný štát. Vtedy ich bolo ešte nejakých tristotisíc a dávalo to zmysel. V roku 1991, keď sa spájalo Nemecko, sa už na Lužických Srbov všetci vykašľali. A namiesto toho, aby im Nemci vytvorili napríklad nejakú spolkovú krajinu, tak ich, naopak, medzi dve spolkové krajiny, Sasko a Brandebursko, rozdelili.
Odvtedy Lužickí Srbi miznú, niežeby ich niekto plánovane likvidoval, ale v Nemecku panuje taký korektne nemecký nezáujem. Keď ma srbská škola málo žiakov, zavrie sa a spojí sa s nemeckou, pretože predpisy predsa platia pre všetkých. Ďalšou morovou ranou pre zvyšky Lužických Srbov je vyľudňovanie východného Nemecka ako takého. Z dvadsaťmiliónového NDR je dnes pätnásť miliónov a devätnásť percent z tých piatich miliónov emigrantov na bohatší západ a juh Nemecka sú mladí. Toto ekonomické púšťanie žilou sa v Lužici kombinuje s mediálnou realitou, ktorá, s výnimkou rádia a štvorstránkových novín, je nemeckojazyčná.
Jednoducho, krátko a stručne, Lužickým Srbom hrozí to, čo mi hovoril jeden z mladých členov stále ešte existujúcej českej Spoločnosti priateľov Lužice: "Do päťdesiatich rokov bude po probléme."
O tom, že z mapy Európy zmizne jeden nie síce veľký, ale dôležitý národ, posledný svojho druhu, takmer nikto nevie. Sami Nemci to kamuflujú tým, že po celej Lužici sú dvojjazyčné nápisy - úplný opak toho, čo sa deje na Slovensku alebo v českom Těšínsku. A to aj na miestach, kde nijakí Lužickí Srbi trebárs už polstoročie nie sú. Napríklad v Spreewalde, ktorý Lužickí Srbi volajú Blota, pár desiatok kilometrov pod Berlínom. Tým Berlínom, ktorý pred tisíc rokmi tiež založili ako hradisko v Spandau Slovania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite