Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prípad Dobšinský

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Držím v rukách tri objemné knihy, ktorých chrbty spolu merajú 13 a pol centimetra. Majú dohromady 1 469 strán (aj s vysvetlivkami). Je v nich 153 rozprávok.

Sú to Prostonárodné slovenské povesti vydané roku 1966 vo vydavateľstve Tatran pod edičnou starostlivosťou Eugena Paulinyho a s ilustráciami Martina Benku. Ako autor je nadpísaný Pavol Dobšinský.
Devätnáste storočie bolo prapodivné. Nie som si istý, či sme ho už dokázali dostatočne spracovať a oceniť, keďže máme od neho ešte stále pomerne malý odstup. Goethe ho označil za najtemnejšie zo všetkých storočí novoveku. Temnota je mnohoznačná: je to priestor tieňov, ale aj zásobáreň možností. Mnohé sa z nej vynáralo a mnohé dostávalo obrysy. Nebudeme si všímať politické aspekty tohto vynárania, zaujíma nás literatúra. V romantizme, ktorý pokrýval takmer celé 19. storočie, dochádza k revitalizácii obraznosti a imaginácie. Národy hľadali svoje jazyky a jazyky hľadali svoje pramene. Nachádzali ich tam, kde boli k sebe najbližšie príbehovosť a obrazotvornosť, epická šírka a lyrická skratka, fantázia a racionalita, mystika a pragmatizmus - v orálnosti, v podzemných zásobárňach ľudského hovorenia. V piesňach, frazeologizmoch, príbehoch, mýtoch, rozprávkach, ktoré nemali svojho autora, ktoré sa brúsili a leštili celými generáciami rozprávačov.

.zlatná krajina

Bolo to fascinujúce. Takmer odrazu, akoby pôsobením naliehavého pocitu, sa na mnohých miestach Európy začal pociťovať smäd po tejto anonymnej oralite národa. Do najzapadlejších kútov krajín sa rozbehli ľudia, ktorí začali zhromažďovať toto nehmotné bohatstvo. V Nemecku bratia Grimmovci, v Srbsku Vuk Karadžič, v Rusku Alexander Afanasjev, v Čechách Božena Němcová a inde mnohí iní... Zbieranie rozprávok, a vôbec ľudovej slovesnosti, isteže nebolo výdobytkom 19. storočia, už predtým sa táto databáza zhromažďovala a triedila. Ale romantickí literáti prvý raz načreli do suroviny jazyka ako do živej hmoty, zrovnoprávnili, ba vyzdvihli samorastlý spôsob rozprávania a hľadali spôsob, ako fixovať autentické podanie rozprávača do literárnej podoby. Bolo by zjednodušujúce povedať, že národné literatúry vznikli z ľudovej podstaty, ale orálna energia isto v nich hrala dôležitú rolu. Aj naši štúrovci sa rozbehli po zapadnutých kútoch krajiny, ktorá praskala v pôrodných bolestiach a zapisovali, prepisovali, spisovali... Prvá iniciatíva patrí ešte Jánovi Kollárovi, a jej plodom sú Národné spievanky. "Slovenské povesti u nás prvý usporiadal a vydal Janko Rimavský v jednom zväzku, tlačenom v Levoči r. 1845." To svedectvo vydal ďalší zberateľ Pavol Dobšinský.

.svenči gazda, zvieracej reči vedomý

Pavol Dobšinský (1828 - 1885) bol na svoje poslanie zberateľa rozprávok dobre pripravený. Narodil sa do rodiny evanjelického farára, po štúdiách pôsobil už ako 22-ročný ako tajomník Samuela Reussa, európskeho polyhistora, Goetheho priateľa, vedca i vizionára, systematika - a zberateľa ľudovej slovesnosti. "Rozprávková" objednávka bola zvonka i znútra - pre národné sebavedomie bolo dôležité nachádzať a zaznamenávať výtvory ľudovej slovesnosti, bol to akt doslova politického významu. Ale mladí básnici, dramatici, prozaici potrebovali svoju jazykovú normu a formu, o ktorú by sa mohli oprieť. A nielen fantáziu gramatiky, ale aj gramatiku fantázie. Stačila na to základná citlivosť a inštinkt, aby sa ponorili do nepreberného bohatstva kolektívnej imaginácie. Pavol Dobšinský je najznámejším zberateľom, editorom a vydavateľom, a stal sa akýmsi garantom tohto národného projektu. S Augustínom Horislavom Škultétym v rokoch 1858 -  1961 (ani nie tak oneskorene za iniciatívou Grimmovcov) vydali prvé Slovenské povesti. Jeho monumentálnym dielom sú Prostonárodné slovenské povesti v ôsmich zväzkoch, ktoré vychádzali v rokoch 1880 -  1883.  
V jednom z nich Dobšinský píše: "Podávam teda verejnosti povesti nové, čiže lepšie rečeno dosiaľ naskrze nečítané a kremä pomedzi to niektoré tiež len menšiemu obecenstvu máličko známe. Podávam ich (ako i predošlí vydavatelia činili) v tej jednoduchosti a presnosti povestenia, ako sám ľud rozpráva, vykladá, povestí si ich."

.hadogašpar
Slovo povesť súvisí s výrazmi povedať, povedané, a tak sa musela stretnúť energia hovoreného slova s energiou slova napísaného, hovor s literatúrou. Dobšinský objasňuje svoju metódu takto:  "...podržujem v každej povesti slová, výrazy, vety, odchýlky rečové dľa krajomluvy a vidiekov tých, z nichž povesť podaná. Tieto odchýlky prosím nepovažovať za rôznenie sa od prijatej spisovnej reči, lež za výraz a pre poznanie rozmanitostí rečových. Okrem toho podám niektoré povesti docela v pôvodnom ich vidiekohovore, ba i tej dediny, z nejž sama poviestka pochodí." Treba povedať, že autentické znenie zachováva najmä pri humorných príbehoch, kde je aj jazyk podania komickotvorným prvkom. Živel rozprávania zachytáva v poznámkach a vysvetlivkách, kde v jednej píše: "Pri rozprávaní a vyslovení toho "ham" rozprávač rozďaví ústa ako vráta rozprestrúc ruky i prsty, hamkne do najbližšie najbojazlivejšieho z tých, čo rozprávku utkvene poslúchali." Vôbec, tieto komentáre k nazbieranému materiálu sú rovnako fascinujúcim čítaním. K rozprávke Ľubko a Kovovlad pripája Dobšinský svedectvo: "Poviedku túto ukoristil som od jednej slepej stareny hornolehotskej." O slove zemotras, ktoré zazvučalo v tejto rozprávke, píše: "Počul som toto meno od jedného starého vozníka gemerského po zemotrasení r. 1834, ktorô tohto starca v ceste zachvátilo." A vydáva aj svedectvo o vlastných zážitkoch, ktoré sa mu stali: "Raz stál som v jednej kotline na území lehotskom. Povetria tichô, ale vedornô. Tu zazriem asi na päťsto krokov predo mnou vysoký prachový stĺp, ktorý pokrútiv sa trochu po poli, zasa sa roztratil." Ako vidno, zberatelia rozprávok vstupovali aj do mytológie kraja, rozhŕňali plachty obrazotvornosti, skláňali sa nad ohniskami zariekaní a zaklínaní, oči mali vyštípané dymom prastarej mágie.

.drotári a ten špatný
Dobšinskému sa vyčíta, že do autentického materiálu, ktorý mu prinášali a posielali nadšenci zo všetkých končín krajiny, zasahoval, menil ich, vynechával šťavnaté slová, škrtal a dopĺňal, opravoval, zmierňoval naturalistické výrazy. V tom smere bol rigoróznejší ako taký Samo Czambel, ktorého podania z inej doby sú zápismi dokumentaristu. Dobšinský bol tvorcom, často z niekoľkých variant zápisov ústneho podania vytvoril definitívny, svoj. Napĺňal tak postulát, ktorý si uložil, že totiž "povesť musí byť i pekná, i mravne bezúhonná." Za touto "cenzúrou" nepochybne stála štúrovská ideológia, ale aj niečo viac. Možno úzkostlivá opatrnosť, aby sa s nekontrolovanou dikciou ľudovej obraznosti nedostala do slovenskej spisby pohanská mágia, aby sa kresťanská/evanjelická lektúra nestala zdrojom temných obrazov.  

.panna za drakom
Pavol Dobšinský bol nielen zapisovateľ, bol aj spisovateľ. Je napríklad autorom cestopisu Púť po otčine roku 1846, kde píše: "Ľud náš žiadnej veci bez dostatočných príčin meno nedá, bez toho, že by prechovával v sebe chatrné pamiatky, lež ani na veľké veci nezabúda." Rozprávka, ktorú nazýval povesť či poviestka, bola priestorom na uchovávanie týchto malých i veľkých vecí, ktoré živili národ. "Nepreceňujeme poviestky, ani čo týče sa tohto mravného účinku ich na cit, um i myseľ, zvlášť ešte suchoparom rozumovania neotrávenú; bo v tomto smere a duchu vypestoval si ich národ a vždy ony samy len v ňom hovoria k nám, hoc aj v jednoduché, ba báječné a fantastičné okrasy zavinuté." Pavol Dobšinský položil vedome svoje ambície a schopnosti do služieb iných, nech to "iných" nazveme národom, alebo epickou silou živelného rozprávačstva. Rozprávky sa neprestali zbierať ani po ňom (jeden z iných prístupov predstavuje trilógia Slovenské ľudové rozprávky vydaná vo vydavateľstve Veda). A ľudová príbehovosť bude nepochybne vznikať aj v týchto časoch a bude sa zaznamenávať a zbierať. Fundament, na ktorom môžu stavať ďalší, má meno Pavol Dobšinský.

Prvé vety slovenských ľudových  rozprávok:

Bola jedna žena, stará síce, ale zdravá a čerstvá. Tá v deväťdesiatom roku porodila syna. -
Bola raz jedna dedová a jeden starý dedo. Dedová si bola ukradla dievčatko, ktorô sa volalo Atalienka a ktorô všeliakemu strigônstvu vyučila. - Kde bolo, tam bolo, dosť na tom, že bolo. - Bú edoráz edon sedläk a mau troch synó. - Kde bolo, tam bolo, hin za čiernym morom bývau raz v jednej chudobnej dedine, neďaleko jednýho mesta, v ktorom jeden mocný kráľ panuvau, jeden chudobný človek a mau mnoho detí. - No tak počujte! Bou vám edon raz edon mechúrik a tot sa vybrau do sveta. - Stalo sa. Keď sa nestalo, už sa ani nestane, lebo sa už prestali robiť divy, aké sa za blahoslavenej pamäti Kaukoňkráľa robili. - Bolo, bolo, ale neviem kedy. Stará Ťapa o tom znala. Ale keď som sa jej spytovala, riekla, že zabudla, až od mlčania aj na tŕň vychudla, aj umrela, o tom mi predsa povedať nechcela. - V sedemdesiatej a siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet doskami obitý, aby sa zem doňho nesypala, tam bol raz jeden kráľ. - V ošarpanej kuťke samotný ako palec býval jeden šuhajček. - Keby vedel, čo viete, rozprával by, čo neviete. No ale to ešte sotva viete, že bol raz jeden chudobný otec a ten otec mal tri dcéry. - No, počujte, deti! Ja budem hniť, vy budete žiť, ale to viac nepočujete. - V jednej dedine žil človek, sprostáčik ako na to treba. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite