Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Slovenský premiér Fico by urobil lepšie, keby sa namiesto do Sezimovho Ústia pri Tábore vydal tridsiateho marca do Belehradu.

Mohol sa totiž stať svedkom diskusie, ktorá Srbov vrátila späť do Európy. Srbský parlament, teda aby sme boli presnejší, strany proeurópskej vládnej koalície, v sebe našli silu a v parlamentnom vyhlásení sa ospravedlnili zrejme za najstrašnejšiu masakru celých povojnových dejín, zavraždenie ôsmich tisícok moslimských mužov a chlapcov v dobytej Srebrenici v roku 1995. „To sú ale frajeri, už po pätnástich rokoch, to my Česi sme aj šesťdesiat rokov po masakre Nemcov v Pohořeliciach schopní akurát odhlasovať, že Eduard Beneš sa zaslúžil o štát,“ hovoril jeden premýšľavý kolega, keď to v Belehrade v stredu nad ránom odhlasovali. Samozrejme, nič nie je dokonalé a dokonalá nie je ani srbská ľútosť, mnohým ľuďom v rezolúcii, ktorá prešla len väčšinou dvoch hlasov, chýbalo slovo „genocída“, čo je termín, ktorý sme si zvykli používať ako slovo označujúce vôbec najhorší zločin. Balkánske vojny boli všeobecne zmesou desivých zločinov, z ktorých sme my novinári uvideli len okraj. Popísali sme stohy papiera o blokáde Sarajeva a o tom, ako z okolitých kopcov zabíjali srbskí ostreľovači ľudí ako králiky.
Ale keď sa diali tie najhoršie zločiny, tak sme pri tom neboli. Nevedeli sme o koncentračných táboroch, o systematickom znásilňovaní žien a aj o Srebrenici sme sa dozvedali tak akosi postupne a neskoro. Na miestach, kam sme sa dostali, boli mŕtvi a zmrzačení, rozbombardované, vypálené domy, ale aj tam sa pred nami vlastne hralo len také divadlo. Spal som v sarajevskom hoteli Holiday Inn a v izbe vedľa mňa bola namiesto steny veľká diera po zásahu granátom, videl som mŕtvych, ranených, zažil som šialené jazdy so zhasnutými svetlami po sarajevskej „aleji ostreľovačov“ – inokade sa do sarajevskej televízie dostať nedalo. Ale veľa som nevedel, netušil a nedokázal si predstaviť.
A nedokážem si predstaviť ani to, že by som musel ako Čech priznať vinu na niečom takom strašnom, ako bola Srebrenica. Existuje síce niekoľko chabých srbských výhovoriek, akože moslimovia zo Srebrenice útočili na okolité srbské dediny, ale nič z toho nezmenšuje šialenosť hromadnej popravy ôsmich tisícok ľudí. Na celej srebrenickej tragédii je okrem fatálneho zlyhania holandských vojakov síl OSN, ktorí moslimov Srbom vydali a z miesta, ktoré mali chrániť, odišli, najzarážajúcejšie to, že sa vrahom vlastne ich zámer podaril. Srebrenica je dnes súčasťou bosnianskej Republiky srbskej. Nedávno si síce mesto odhlasovalo, že chce z tejto autonómnej časti Bosny vystúpiť, ale nik si to ani nevšimol.
Napriek všetkému, čo sa povedalo, je srbské oficiálne ospravedlnenie za masakru veľkým krokom vpred. Nahlas vyslovené slová Roberta Fica pri Benešovom hrobe v Sezimovom Ústí, že Benešove dekréty sú „nezrušiteľné a nezmeniteľné“, ukazujú, že Ficovo Slovensko je stále divnou krajinou.
Len tak na okraj, na čo vám Slovákom tie Benešove dekréty vlastne dnes sú? Veď Maďarov, tých „zradcov a kolaborantov“, ste predsa nevyhnali? Alebo žeby sa na to niekto predsa len chystal?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite