Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trauma čiernych vdov?

.časopis .týždeň vo svete

Vyšetrovanie bombového útoku v moskovskom metre môže ešte preukázať nové skutočnosti. Alebo aj nemusí – vzhľadom na to, ako ruské úrady pristupujú k informovaniu o takých udalostiach. Zatiaľ vyzerá isté, že do jeho vykonania boli zapletené neslávne známe čečenské čierne vdovy.

Vždy, keď dôjde k podobnému zverstvu, ľudia sa pýtajú, ako je možné, že je niekto schopný takého zla. A keď podobné zverstvo spácha žena, otázky nadobúdajú emotívnejší tón. Napokon veľká časť diskutérov dôjde k záveru, že aby sa žena dala naverbovať na samovražedný teroristický útok, iste má za sebou nesmiernu traumu, za ktorú sa mstí. V takom názore je však toľko mýtov a klišé, až by bolo čudné, keby nemal zhubný dopad na stratégie boja proti terorizmu.
.čierne vdovy a plavá Texasanka
Čečenské čierne vdovy si širší svet všimol prvý raz v roku 2002, keď boli medzi teroristami, ktorí uprostred predstavenia obsadili moskovské divadlo a vyhrážali sa, že ak Rusko nestiahne svojich vojakov z Čečenska, vyhodia budovu aj s divákmi do vzduchu. V roku 2003 dve čierne vdovy zabili 14 ľudí na rockovom koncerte v Moskve – samozrejme, aj seba. Patrili aj do tej skupiny čečenských teroristov, ktorí v roku 2004 obsadili školu v Beslane. Výsledkom bolo vyše tristo mŕtvych rukojemníkov – väčšinou detí. Brutalita týchto činov zapôsobila v médiách ešte dramatickejšie práve preto, že jej páchateľkami boli (aj) ženy. A svet sa nutne pýtal – ako je to možné? Ako musel niekto tým ženám ublížiť, keď sú schopné takej surovosti?
Pravda je taká, že ženy na poli terorizmu, aj toho najbrutálnejšieho, pôsobia dávno. Príklady z dejín Západu sa núkajú samy. Zakladateľkami nemeckej teroristickej organizácie Rote Army Fraktion boli aj Ulrike Meinhof a Gudrun Ensslin a RAF mala medzi členmi aj ďalšie ženy. Značné množstvo samovražedných útokov, za ktorými stojí srílanská organizácia Tigre oslobodenia tamilského ílamu, majú na svedomí ženy. A celkom aktuálne, v súvislosti s plánovanou vraždou švédskeho karikaturistu bola zatknutá aj Američanka Colleen LaRose, plavovláska narodená v Texase, ktorá konvertovala na islam a spolu s ďalšími bojovníkmi chcela pomstiť urážku proroka Mohameda, karikaturistom zobrazeného v podobe psa.
.ako sa emancipovať
Takzvané čierne vdovy sú z tohto pohľadu len ďalšími z radu žien, ktoré sú rozhodnuté pre svoje presvedčenie vraždiť a v prípade potreby pri tom zomrieť. Rozhodne však nemožno ignorovať, že v islamskom svete sa terorizmus len nedávno začal ako „kariéra“ otvárať aj ženám. A v tomto zmysle sú čierne vdovy, ale napríklad aj ich palestínske spolupútničky, ktoré vraždia izraelských civilistov, predsa len špecifickejšie.
V islamistických kruhoch totiž stále prebieha debata o tom, či je „normálne“, aby ženy bojovali v džiháde so zbraňou v ruke či s výbušninami na tele. Také mučeníctvo bolo donedávna určené iba mužom. Ženám vyhradili militantní islamisti rolu – nie nepodstatnú – vychovávateliek a podporovateliek teroristov. V posledných rokoch sa ženy častejšie zapájajú do džihádu v role bojovníčok a sú ochotné ísť na smrť.
V roku 2001 saudská veľrada vydala súhlas s účasťou žien na teroristických útokoch v mene džihádu, no pochybnosti v konzervatívnejších kruhoch islamistov stále pretrvávali. V roku 2004 však vydal egyptský klerik Jusúf al-Karadaví, dekan islamských štúdií z Katarskej univerzity, fatwu, v ktorej vyhlásil, že samovražedná atentátnička je mučeníčkou pre Alahovu vec a dokonca, že žena by sa mala zapojiť do džihádu aj proti vôli manžela. Prebehlo ešte niekoľko podobných debát, vyšlo niekoľko stanovísk, a dnes je rola samovražednej atentátničky vo svete militantného islamu pomerne ustálená. To neznamená, že by sa nenašli aj kritici, najmä tí konzervatívnejší, ktorým ženská účasť na džiháde podozrivo pripomína nežiaducu „emancipáciu“.
.celkom obyčajné príčiny
Tí džihádisti si teda tiež kladú otázku, prečo sa žena vydá na takú púť. A ich odpoveď – že žena sa tak usiluje o „povýšenie“ v spoločnosti – nie je taká nezmyselná, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Džihádistky neraz konajú aj preto, aby sa ukázali „rovnako dobré ako muži“ a dokázali, že aj ženy si „zaslúžia“ byť oslavovanými mučenicami.
Najmä na Západe sa však účasť žien v ozbrojenom džiháde neraz vysvetľuje mylne. Vychádza sa z klišéovitého pohľadu na ženu ako na „citlivejšiu“ bytosť, a tomuto stereotypu sa prispôsobujú vysvetlenia. Podľa mnohých ľudí je žena, ktorá sa stala teroristkou, osobitne samovražednou atentátničkou, nutne traumatizovaná či už stratou manžela, alebo iného blízkeho, znásilnením, týraním, utrpením detí. Akoby naznačovali, že iba strašná trauma môže od prírody citlivé ženské srdce zatvrdiť natoľko, až sa žena stane vraždiacim a samovraždiacim strojom. Z takéhoto vnímania vychádza aj meno, ktorým sa populárne označujú čečenské vrahyne a samovrahyne – čierne vdovy.
Kým v individuálnych prípadoch môže ísť aj o podobné traumy, nemožno pripisovať traumám celý fenomén ženského terorizmu. Ani mužský terorizmus sa nevysvetľuje primárne traumatizujúcimi zážitkami, hoci v ňom tiež hrajú rolu. Napokon, nielen v tejto oblasti sa emócie používajú ako vysvetlenie prevažne v súvislosti so ženami.
Zverstvá, akými sa teroristky opakovane zviditeľňujú, sa pritom dajú vysvetliť obyčajnejšie. Popravde, toto vysvetlenie je možno až príliš obyčajné pre ľudovú predstavivosť, morbídne fascinovanú predstavou tragických kvázihrdiniek, trpiacich, a preto vraždiacich, alebo zase vybičované do znechutenia iným skarikovaným obrazom ženy ako všetkého schopnej potvory.
Ak ženy idú na smrť, ktorú pokladajú za mučenícku, a sú pri tom odhodlané zabiť civilistov, robia to z podobných dôvodov ako muži. Z oddanosti svojej veci, z túžby vykonať hrdinský skutok v mene viery, prispieť k džihádu, priblížiť uskutočnenie politických cieľov, za ktoré bojujú. Ak teda hľadáme motiváciu čiernych vdov z Čečenska, môžeme pokojne pátrať tam, kde je motivácia ich spolubojovníkov, mužov. Teda v zmesi nacionalizmu, islamizmu, nenávisti k Rusku, ktoré sa v Čečensku rukami svojich vojakov neraz dopúšťalo brutality, ale, samozrejme, aj surovo „kaukazského“ zmyslu pre pomstu. Medzi tými dôvodmi sa nepochybne vyskytujú aj individuálne osobné traumy. Či však hrajú väčšiu rolu u žien ako u mužov? Sotva.
.smrtiace klišé
Na ilustráciu príklad z trochu iného kúta sveta, no z podobnej mentality. Deviateho januára 2007 bola zverejnená fotografia samovražednej atentátničky Reem Al-Rayashi s dvojročnou dcérkou Dohou. Matka je na fotografii vystrojená ako budúca martýrka, v ruke drží samopal. Dcérka má na hlave podobnú zelenú pásku ako matka a v rúčke zviera granát. Matka sa odhodlane usmieva. Dcérka sa usmieva tak normálne, ako sa dvojročné deti usmievajú, keď sa fotia s mamou a povedia im, aby sa usmievali. O deväť dní sa dvadsaťdvaročná Reem Al-Rayashi odpálila v Ereze, zabila seba a štyroch Izraelčanov. Klišé o tom, že ženy donúti k teroristickej brutalite až osobná trauma, tu sotva platí. Z tej fotografie sa nedíva žena, ktorá stratila všetko a nemá prečo žiť. Je to žena, ktorá chce umrieť za „svoju vec“, a preto dobrovoľne opustí aj najbližšiu rodinu.
Kým bude spoločnosť vnímať samovražedné atentátničky klišéovito, kým im bude pripisovať „žensky emocionálne“ motívy a nebodaj ich bude ľutovať, boj proti terorizmu tým bude oslabený. Ak sa totiž tomu vnímaniu vedome či podvedome prispôsobujú protiteroristické stratégie, dochádza k omylom. Napokon, je úplne jasné, že využívanie žien v džiháde má často celkom pragmatické – a strategické – dôvody. Ženy sú totiž vďaka svojmu imidžu nežnejšej a celkovo neškodnejšej polovice ľudstva lepšie vykonávateľky útokov. Neupútajú toľko pozornosti ako muži a neraz uniknú osobným prehliadkam.
Samozrejme, použitie žien ako samovražedných atentátničiek chce vyvolať práve to, čo sa vyvolať darí. Po prvé podnecuje strach, pretože klišéovité vnímanie žien, ako opatrnejších a bojácnejších, sa vo verejnosti mení na hrôzu – kultúry, kde ani ženy necúvnu pred takou smrťou, sa desí vari každý. A po druhé vyvoláva zhrozenie a dokonca súcit – po tragédii v moskovskom divadle v roku 2002 sa začali mnohí Rusi pýtať, čoho sa dopustili ich vojaci v Čečensku, že to dohnalo ženy do prvej línie teroristického boja. To, že oba ciele si teroristi stanovujú vedome a tak ich aj celkom účinne dosahujú, je jasné.
Jednoducho, od žien sa také strašné násilie neočakáva. Je to omyl – a ak z neho spoločnosť vychádza ako z pravdy, môže očakávať smrtiace následky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite