Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Ešte som o tom za tých 6 rokov, čo sa tu pravidelne vylievam, nepísala, a to ma fakt prekvapuje. A prekvapuje ma aj skutočnosť, že vlastne nikto o tom nepíše. Mam na mysli smrť.

V podstate mám pocit, že je to niečo omnoho neslušnejšie ako porno. Dnešný svet sa tvári, že smrť nie je a hotovo. Ja mám podobnú tendenciu a vždy, keď na smrť zabudnem, nejako sa mi pripomenie. V detstve to bolo formou snov. Padala som zo strechy, kde sme s mamou zvykli vešať bielizeň. A keď som dopadla, tak to nebolelo a žila som ďalej...ale s iným pocitom. Potom sa uvedomovanie smrti pretransformovalo o čosi dalej: do strachu zo smrti. Keď som večer zaspávala, popadlo ma to a bola som si takmer istá, že ma to proste v noci klofne. Mala som 16, bordel v hlave a dali mi na to lieky. A strach sa opäť vzdialil do snov. Začali ma v nich strieľať. A znova som preciťovala pocit umierania a znova to bolo niečo príjemné. Krátko pred tým, ako som začala umierať naozaj, dva roky dozadu v Himalájach, dostala sa mi do ruky buddhistická knižka o smrti. A hneď som dostala týfus. A keď som sa triasla v horúčkach niekde pod Anapurnou, čítala som tú knihu a prestala som sa báť. Vtedy, jedinýkrát, keď som ozaj mala dôvod. Potom som, samozrejme, na smrť zasa zabudla a prestala som sa na ňu usilovne pripravovať, ako mi radila knižka. Dnes som čítala knihu o Oshovi a tam to zasa bolo. Smrť ako najvyššia forma orgazmu, transformácia, ktorej sa nič nevyrovná. Vo Varanasí, kde často chodím, to už vedia. Sprievod zahalený do bielych vecí (biela je pohrebná farba v Indii) nesie mŕtvolu na nosidlách a neplače. Potom ich zapália a pozerajú a ešte stále neplačú. Potom sa okúpu v Gange, oholia si hlavy a pomodlia sa. A umierajúci starci, čo čakajú na chodníkoch na svoj deň, sa chápavo usmievajú na svet. Prítomnosť smrti v mojom okolí mi uľahčuje zbaviť sa strachu z nej. Som rada, že sú knihy, ľudia a krajiny, ktoré nám to pripomínajú. Lebo už sa nebojím zaspať s pocitom, že zomriem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite