Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Téma nad zlato

.peter Schutz .časopis

Dvojo takmer paralelných volieb v najbližšom susedstve, ale i nedávne, napríklad v Nemecku, poskytujú určitú porovnávaciu bázu k Slovensku. Podobností nie je málo, najväčšia odlišnosť spočíva v tom, že naše júnové hlasovanie nemá veľkú tému.

Nič ani približne porovnateľné s „demečiarizáciou“ (1998), zavŕšením integrácií (2002) či sporom o reformy (2006) jednoducho nevidieť. Je pritom nezmyselné  tvrdenie, že je to normálne, keďže sme prešli do všedných dní demokracie, kde sa strany vymedzujú už len tým, že kto by o koľko zvýšil (znížil) dane, či zmenil ten či onen zákon. Nejde len o to, že v justícii či vysokom školstve sa v posledných rokoch naplno rozvinuli choroby, ktorých neliečené ložiská ležia ešte v komunizme. Pričom čakať na „vyhnitie“ problémov nie je naďalej „použiteľná“ stratégia, keďže sa ukazuje, že ponovembrové generácie sudcov a akademikov stav nemenia k lepšiemu, ale naopak sa mu väčšinovo prispôsobujú.

Danajským darom je zároveň svetová kríza, ktorá, ak rovno nemení základné paradigmy vývoja ekonomiky, tak minimálne takú hrozbu vytvára. Kríza to síce neobjavila, ale s veľkou naliehavosťou zdôraznila nutnosť nanovo premyslieť vzťah k takým „istotám“, ako sú život na dlh, nastavenie spoločnosti na „večný“ rast či „samozrejmosť“ deficitov.

Iste sa nedá obviniť SDKÚ (promovala program po uzávierke textu) či SaS (ústavný zákon o vyrovnanom rozpočte do r. 2014) z toho, že by rétoricky nebojovali  za znižovanie verejného dlhu. Kľúčová, formatívna téma ich straníckeho bytia to však nie je ani náhodou.  Odvahu hovoriť v kampani elementárne pravdy o svete, napr. „party is over, skončil sa čas sľubov, dnes je čas na škrty, štátny dlh je obrovské riziko“ (ODS), na Slovensku nemá ani pravica. A čo je horšie: Práve na agendách, ktoré sa budú snažiť vysúvať do popredia, čiže v prípade SaS (politicky absolútne nepriechodný) odvodový bonus, a u SDKÚ - zrejme a nešťastne - „nadviazanie na základy sociálneho štátu, vytvoreného do r. 2006“, jasne vidieť, akí sú odcudzení realite doby.  V ťažisku celej kampane, bez rozdielu strán a hnutí, sa rysuje posolstvo, že ľudia si môžu vo voľbách odhlasovať rast životnej úrovne. Aj keď nejde o licitácie maďarského typu, je to lož a šírenie návykovej látky, keďže celý cyklus 2010-2014 bude závislý od vývoja v Európe, a bude teda najmä hrou o základnú udržateľnosť dnešného stavu.

Nikto mimo Smeru nemá šancu vnútiť voľbám vlastnú prioritnú agendu. Na to treba dvoch, resp. dve vízie, dve voči sebe vymedzené platformy, ktoré vedú zásadný spor. Ten sa nerysuje, keďže všetky strany sa nielenže orientujú rovnakým smerom na zvyšovanie očakávaní voličov, ale navyše ešte komunikáciu vylaďujú špeciálne pre uši tých, ktorí o svete premýšľajú čo najmenej. Smer nemá ani vlastnú predstavu o krajine, a keďže vládne, nemôže sa vymedzovať ani  negatívne ako v r. 2006. Veľmi nebezpečná hlavná téma by sa mohla vyvinúť azda z toho, keby Ficovi napadlo pustiť sa s „novou SDKÚ“ do konfliktu o „sociálnom štáte“. Nezávisle od toho sa v popredí udrží evergreen „kto viac kradne“ (nakradol). A tiež zmena ako taká, čiže vláda bez Fica alebo s Ficom. To zaiste  nie je sekundárne, hoci o obsahu zmeny-nezmeny sa dozvieme až po júni. V kampani nič. Z perspektívy „tri mesiace pred“ to totiž vyzerá, že slovenský politický systém je ako celok buď neschopný pomenovať základné problémy štátu, alebo to má zakázané marketingovými agentúrami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite