Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Milý Emil, Teraz sa podrž, lebo padneš na zadok, keď Ti prezradím, čo sa stalo. Už dávnejšie sa okolo mňa začala obšmietať nejaká Pikulíková z bloku C. Občas som ju vídal na obede, občas som ju stretol v parku, sedela na lavičke a keď som išiel okolo, nehovorila nič, len sa milo usmievala, vyzeralo to, ako keby sme sa už niekedy boli stretli a že ja sa akože nepamätám a ona že mi to nechce pripomínať, ale čaká, že si spomeniem.

Tak som sa rozhodol, že sa jej priamo opýtam, možno si ma s niekým pletie, veď vieš, ako si ma mýlili s tým hercom, tuším sa volal Lasica, alebo tak nejako, zabúdam mená, voľakedy bol celkom slávny, a teraz neviem čo s ním je, možno už zomrel, ale to by asi písali v novinách. S ním si ma mýlili dosť často, veď vtedy si išiel so mnou po Hviezdoslavovom a oproti nám išiel jeden chlapík a keď nás míňal, tak zašomral tíško, ale aby sme to počuli „sviňa“, ty si sa ešte za ním obzrel a kričal si „čo si to povedal?“ ale on zrýchlil krok a zmizol v podchode. Tak som sa chcel opýtať Pikulíkovej, či si ma s tým Lasicom náhodou nemýli, keď sa na mňa tak usmieva, lebo niektorým sa ten Lasica možno páčil a sviňa bol len pre niektorých iných. Minulý týždeň som bol na prechádzke a čakal som, že Pikulíková bude sedieť v parku na lavičke. A veru aj sedela. A zase sa na mňa milo usmievala. Neviem, či si ma s niekým nemýlite, povedal som a prisadol som si. Ona sa usmievala ďalej a z tašky vybrala nejaké letáky. Vysvitlo, že je jehovistka a že ma chce zagitovať k nim do holportu. Toho Lasicu vôbec nepoznala, nevedela, kto to je, ale keď som jej vysvetlil, o koho ide opýtala sa, či nemám jeho adresu. Povedal som, že som o ňom už roky nepočul a ona sa usmievala ďalej a lákala ma na nejakú prednášku o konci sveta a keď som sa opýtal, kedy bude ten koniec, povedala, že to ešte nie je isté, ale že prednáška bude osemnásteho. Chcel som si z nej začať robiť srandu, ale usmievala sa tak neodbytne, že som povedal, že osemnásteho možno prídem, ak mi niečo do toho nepríde. Na druhý deň som mal pred dverami ďalšie materiály a včera ma pred vchodom čakala Pikulíková ešte s dvoma mladými dievčatami. Tie sa tiež usmievali a dali mi nejaké magnetofónové pásky a jedno cédečko. Je mi to naprd, lebo nemám ani magnetofón ani prehrávač CD, ale zobral som si to, lebo boli veľmi milé a naozaj sa pekne usmievali. Emil, poviem Ti, na čo som došiel. Že keď sa na človeka usmievajú, tak naletí na hocičo. Keď som prišiel domov, zapol som telku a tam mal tlačovku nejaký chlapík, čo sa tiež furt usmieval, ale to nebol jehovista, to bol podvodník, to sa dalo zistiť za pol minúty. A tá tlačovka trvala asi dve hodiny, takže za ten čas na to museli dojsť aj takí, čo majú dlhšie vedenie. Vieš ako to myslím. To by sa teda Pikulíkovej nemohlo stať. Pri tom jej úsmeve by si jej možno aj uveril. Jediné, čo bolo podozrivé, že ani ona, ani tie dievčatá nechceli odo mňa ani cent. To ich prezradilo. Lebo dnes ti nikto nedá nič zadarmo. Emil, končím s tým, že uvidíme, ako to dopadne osemnásteho. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite