Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chýbal už len popcorn

.elena Akácsová .časopis .fenomén

Bolo to na Dome v stráni. Martin Kukučín, odporúčané čítanie, nečudo, že divadlo bolo plné školských skupín so zúfalými dozorujúcimi učiteľkami. Snažili sa mládež umravniť, veľmi sa im nedarilo.

 Na scéne už naplno hrali Marián Geišperg (Mate Berac) a Emília Vášáryová (Šora Anzula), ale školáci sa ešte stále zabávali, sŕkali z plastových fliaš kolu a ak by v bufete predávali popcorn, chrúmali by aj ten. Takto si museli vystačiť s vlastnými zásobami šuštiacich cukríkov, snackov a žuvačiek. Mobily si síce na výzvu z reproduktorov pred prestavením stíšili, ale vytrvalo nimi svietili a niekam do sveta posielali správy. Správali sa tak, ako sú naučení správať sa v hľadisku kinosály. Spozorneli až vo chvíli, keď na javisko vstúpil fešný Ján Koleník (Niko Dubčič). „Áach, to je on, Maslák!“ niesli sa sálou vzdychy. „Ten z Paneláka,“ šuškali si dámy v rade za mnou. Obdivný šuchot prerástol do výkrikov a potlesku, keď si v jednej z vypätých scén vyzliekol košeľu. Bolo to dobré predstavenie, zaujímavo a dosť náročne poňaté, ale väčšina mládeže odchádzala z divadla s najväčším dojmom v podobe odhalenej hrude ich sex idolu. 
Bolo to na Manon Lescaut. Verný milenec rytier Des Grieux (Ľuboš Kostelný) už asi tretíkrát uveril svätej hriešnici Manon, že ho nepodvádza a že ho vrúcne miluje, keď sa vydral asi zo sedemnásťročnej adolescentky v čiernom, s dramaticky nalíčenými emo-očami, sediacej kúsok odo mňa, hlasitý neveriaci povzdych: „No čo je on úplný dement?“ Okolosediace prešedivené publikum to mierne pobavilo, zopár dám pohoršene syklo a ja som rozmýšľala, čo v tých školách tie deti učia, že maturantka pomaly netuší, o čom celá tá hra je a ako dopadne. 
Keď ma však prešla povýšenecká pýcha, uvedomila som si, že ten jej útrpný povzdych bol nielen najlepším dôkazom, že to bolo výborné predstavenie (Táňa Pauhoufová za Manon zaslúžene dostala Dosky 2006 za herecký výkon), ale že divadlo je ešte stále umenie, ktoré svojou silou dokáže vtiahnuť aj nepripraveného diváka a darovať mu katarzný zážitok. 
Ten nový prílev divákov, čo do divadla zrazu chodí na svoje seriálové idoly, je očividný. Pre pravidelných návštevníkov možno aj dosť vyrušujúci, iritujúci. Občas predstavenie celkom zabije, ako ten Dom v stráni. Ale občas nie. Ak je predstavenie skutočne dobré, tak tá potreba katarzie, ktorú si ľudstvo pestuje tisícročia, prerazí, lebo je oveľa silnejšia ako trojročná televízna masáž seriálmi. 
Nech už diváci do divadla prídu z akýchkoľvek pohnútok, dôležité je, že si aspoň niektorí odnesú zážitok, o ktorom ani nesnívali. Aj keby to malo byť za večer len jedno emo-dievča v celom hľadisku, tak to stojí za to.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite