Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Cameronova tretia cesta

.časopis .týždeň vo svete

Britskí konzervatívci to od odchodu Margaret Thatcherovej nemali ľahké. Ničila ich séria nevýrazných postáv na čele strany, habkanie na poli ideí i praktickej politiky, a navyše proti nim stáli protivníci na čele s charizmatickým Tonym Blairom. Potom prišiel David Cameron.

Bolo to v decembri roku 2005: konzervatívci si hlasovaním členov strany zvolili nového lídra. David Cameron mal vtedy 39 rokov a jeho vnútrostranícky súper, David Davis, 56. Zo spätného pohľadu to vyzerá ako súboj mladosti s usadlým stredným vekom, no nebolo to celkom tak. Davis spočiatku nad Cameronom dokonca viedol, osudný sa mu stal až nemastný-neslaný prejav na straníckej konferencii, po ktorom stratil podporu aj medzi skalnými prívržencami.
.záchranca po bezvládí
To, čo stratil Davis, bolo ziskom pre Davida Camerona. Cameron sa stal lídrom konzervatívcov ešte pred štyridsiatkou, za sebou mal len štyri roky poslaneckej kariéry a pred sebou nejasnú budúcnosť, ale aj jasné výhody. V porovnaní s ním začínal vyzerať staro aj večný mladík Tony Blair (pre BBC sa po Cameronovom zvolení promptne vyjadril, že starý byť nemôže, veď je otcom dvojročného syna). Cameron navyše zdedil stranu, ktorú neúspešné roky tak zdecimovali, až jej pesimisti predpovedali pomalý zánik, lenže optimisti zdôrazňovali, že práve z dna dá odraziť nahor. Niekoľko mesiacov pred Cameronovým zvolením prežívali konzervatívci obdobie faktického bezvládia, pretože jeho predchodca Michael Howard oznámil svoj odchod už po debakli vo všeobecných voľbách v máji 2005. Nového lídra zúfalo potrebovali a vkladali doň značné nádeje. Cameron sa ich usiloval nesklamať.
Hneď po zvolení vyhlásil, že skoncuje so zbytočnými naťahovačkami v parlamente a podporí každú politiku vládnucich labouristov, s ktorou bude súhlasiť. Oznámil koniec „politiky šomrania na súčasnú Britániu“, ktorá dovtedy tvorila hlavný program opozičných konzervatívcov a Britom poskytovala ventil pre nespokojnosť, lenže žiadne alternatívy, za ktoré by hlasovali vo voľbách. A dodal, že doba konzervatívcom praje. „Ľudia v tejto krajine volajú po takej konzervatívnej strane, ktorá by bola slušná, racionálna, citlivá, mala by sedliacky rozum a bola by dlhodobo oddaná krajine. A to je strana, akú vybudujeme,“ vyhlásil čerstvý líder.
Konkrétne sa vyjadril, že konzervatívci musia predložiť komplexne sformulovanú ekonomickú politiku, ktorá bude riešiť aj iné otázky ako dane; sústredia sa na národnú a medzinárodnú bezpečnosť; posilnia sektor dobrovoľníckych organizácií, a tak prispejú k sociálnej spravodlivosti.
.rebelant z Etonu verzus chlapec z fary
Boli to slušne načrtnuté témy. Veľká Británia sa však vtedy menej zapodievala tým, čo Cameron plánuje, než tým, kto ten muž je. David Cameron bol totiž čistokrvný konzervatívec, ktorý si medzi predkov môže zarátať troch významných toryovských poslancov z konca 19. a začiatku 20. storočia. Študoval medzi smotánkou Británie v Etone, a potom v Oxforde, rovnako ako princ Charles a jeho synovia je členom exkluzívneho pánskeho klubu White’s, a podľa BBC je vzdialeným príbuzným kráľovnej. Pre stranu, ktorá na volebné víťazstvo potrebuje masovú podporu, vyzeral  tento „elitný“ predseda ako príliš veľké riziko.
Cameron si však aj preto pestoval imidž mladého a ľudového politika. Dával sa fotografovať na horskom bicykli, hovoril o tom, že počúva rockovú hudbu (ako obľúbený album uvádzal The Queen is Dead od The Smiths), vhod mu prišlo aj to, že počas štúdia na Etone a Oxforde nedosahoval bezchybný prospech, ba vstúpil do neslávne presláveného študentského klubu Bullingdon, za ktorým zostávali vybielené a rozbité lokály. Čo sa týka imidžu, vytvoril si vlastnú tretiu cestu, ktorou dodnes kráča a vyhýba sa zaradeniu medzi snobov i plebejcov. Snoba by totiž málokto volil, a príliš plebejskému šéfovi Konzervatívnej strany by zase málokto uveril, že to s tou ľudovosťou myslí vážne.
Labouristi Cameronovu „príliš modrú krv“ pravidelne napádajú, no neveľmi úspešne. V porovnaní s ním vyzerá vždy vynikajúci študent Gordon Brown, ktorý vyrástol na presbyteriánskej fare, predsa len prísnejšie – a „konzervatívnejšie“.
.posun doľava
Od roku 2005 už pretieklo Temžou veľa vody a Cameron za ten čas posilnil stranu natoľko, že dnes je pre labouristov nielen rešpektovaným protivníkom, ale aj vážnym kandidátom na premiéra po voľbách. Ako sa mu to podarilo?
Pomohlo mu aj vyčerpanie vládnucich. V rýchlo sa meniacej dobe musí politická strana neprestajne reagovať na množstvo prichádzajúcich podnetov. Nie vždy sa dá odhadnúť, ktoré podnety rýchlo zapadnú a z ktorých sa vyvinú otázky, čo rozhodnú o ďalšom osude strany – ba rovno celej krajiny. A to, samozrejme, musí vládnuca strana aj vládnuť. Na rast a vývoj ideí, ich prispôsobovanie súčasnosti a predovšetkým budúcnosti už potom nezostáva energia. Ten politický cyklus zasiahol aj konzervatívcov a je celkom možné, že teraz zomelie britskú Labour Party. Konzervatívci ho dnes môžu využiť vo svoj prospech a aj sa o to snažia: stále opakujú, že labouristi ponúkajú neaktuálne riešenia, skrátka, sú „ľuďmi včerajška“, ako sa Cameron vyjadril už v roku 2005 po svojom zvolení za straníckeho šéfa. Zdôrazňujú aj tradičné prepojenie labouristov s odbormi, ktoré pred voľbami „svoju“ stranu finančne podržia a po voľbách od nej očakávajú protislužby. Nezabudli na to, že práve obmedzenie moci odborov patrilo k najvýraznejším úspechom za vlády Margaret Thatcherovej.
Druhým faktorom je vývoj ideí strany, ktorý sa konzervatívci usilujú posúvať tam, kde cítia príležitosť na politický zisk. V kontexte dopadov ekonomickej krízy, ktorým čelí aj Británia, hovoria o usporiadaní verejných financií, ktoré sa za vlády labouristov dostali do problémov. Zdôrazňujú, že bude potrebné verejné výdavky zoškrtať, a to je posolstvo, s akým sa ťažko vyhrávajú voľby. Konzervatívci ho však vytiahli v nádeji, že podchytia nespokojných voličov, ktorí chápu, že dlhodobé problémy štátneho rozpočtu sa premietnu do súkromnej peňaženky, navyše už teraz znefunkčňujú napríklad štátne zdravotníctvo a školstvo – oblasti, ktoré ovplyvňujú život absolútnej väčšiny Britov.
Konzervatívci sa za Cameronovho panovania nad stranou posunuli doľava, a to v očiach mnohých umiernených voličov vytvorilo protiváhu Cameronovmu pôvodu. Cameronovo dlhodobé nastavenie je síce dedične konzervatívne, no zároveň má nos na myšlienky, ktoré dnes rezonujú. Nedal by sa označiť za socialistu, často však zdôrazňuje súcitnú stránku konzervativizmu a hovorí o sociálnych otázkach. Nevyzerá ako ekoaktivista, no propaguje „environmentálne“ riešenia a stavia sa do šíku bojovníkov proti globálnemu otepľovaniu. Nepokladá sa za feministu, no s oduševnením hovorí, že do Westminsteru chce dostať čo najviac žien.
Za prejav pravého konzervativizmu možno však označiť Cameronovo odhodlanie poskytnúť komunitám možnosť rozhodovať o mnohých otázkach na miestnej úrovni a posilniť ich status zoči-voči centrálnym úradom.
.sľuby a čísla
Krátko pred voľbami Konzervatívna strana pod Cameronovým vedením sľubuje, že ak vyhrá, urobí v zásade päť vecí: začne konať proti deficitu štátneho rozpočtu rýchlejšie ako labouristi. Zníži dane pre firmy, zruší dane za prvých desať pracovných miest, ktoré vytvoria novozaložené firmy, podporí „ekologické“ pracovné miesta a presunie ľudí z pozície príjemcov sociálnej podpory do pracovného procesu. Vytvorí z Británie najrodinnejšie orientovanú krajinu Európy. Napríklad zvýši základný štátny dôchodok, daňovo zvýhodní zosobášených, podporí mladé rodiny bonusovými zdravotnými prehliadkami – a vystupňuje boj proti zločinu. Ďalej sľubuje zvýšenie financovania štátneho zdravotníctva a prinúti tento systém, aby pracoval pre dobro pacientov, nie svojich manažérov. Chce zvýšiť úroveň škôl, poskytnúť učiteľom právomoci na udržiavanie disciplíny a vytvoriť aj nové menšie školy. Posledným bodom je reforma politiky v súlade so šetrením štátnych prostriedkov, ktorej súčasťou bude aj zníženie počtu poslancov a transparentnosť pri narábaní s peniazmi daňových poplatníkov.
Sú to predvolebné sľuby, sformulované populistickým jazykom a ťažko čakať, že tie „ekodžoby“ spasia britskú ekonomiku. Treba držať imidž „ľudí dneška“, s akým poháňa Cameron svoju stranu do volieb. Konzervatívci však hovoria aj o riešení problému imigrantov – ponúkajú alternatívu „skutočnej integrácie“ a s ňou svoju tieňovú ministerku pre súdržnosť komunít a sociálnu politiku Sayeedu Warsi.
Británia zmenu potrebuje a konzervatívci ju urobia pravdepodobnejšie ako labouristi. No kým ešte nie tak dávno viedli v predvolebných prieskumoch toryovci s pomerne pohodlným náskokom, dnes si už nemôžu byť istí. Denný prieskum YouGov zaznamenal 17. marca tieto čísla: konzervatívcov by volilo 36 percent opýtaných (pokles o 1 percento), labouristov 32 percent (bezo zmeny) a liberálnych demokratov 20 percent opýtaných (vzostup o 1 percento). Lenže, ako sa pod prieskumom vyjadril anonymný internetový diskutér, sledovať posledné prieskumy je ako „naháňať čriedu mačiek“. Čísla sa chaoticky menia a prieskumy ani nebývajú najspoľahlivejším prorokom. Zatiaľ to vyzerá na tesné víťazstvo toryovcov, no pri urnách môže byť všetko inak. Ak sa to Cameronovi tentoraz nepodarí, s nádejami zhasne aj jeho gloriola záchrancu Konzervatívnej strany.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite