Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo robí Dzurinda?

.jaroslav Daniška .časopis .týždeň doma

Alebo ešte lepšie, čo robiť bude? Od jeho odstúpenia z kandidátky SDKÚ uplynulo už sedem týždňov, Iveta Radičová sa stala volebnou líderkou a Mikuláš Dzurinda zostal predsedom strany. Čo to však znamená pre budúcnosť?

Isté sú dve veci. Po prvé, Dzurinda najbližšie štyri roky v parlamente nebude a po druhé, z politiky odísť neplánuje. To však vytvára pomerne výbušný potenciál. Najmä pre budúcnosť Ivety Radičovej.
.dzurindových 18
Vráťme sa najskôr do roku 2006. Môže sa to zdať paradoxné, ale práve tie voľby budú mať rozhodujúci vplyv na to, čo sa stane po voľbách 2010. Predčasné voľby sa konali po tom, čo KDH vo februári 2006 odišlo pre nedodržanie koaličnej dohody. A hoci Dzurindova strana stratila oproti septembru 2002 zhruba 11-tisíc hlasov, preferenčne bola na tom podstatne lepšie. V roku 2002 získala 15 percent, o štyri roky vyše 18 percent. Bol to historický rekord a v sídle strany v Ružinove sa opäť raz oslavovalo a spievalo Modrá je dobrá. Také momenty neradno podceňovať, pamätajú sa totiž lepšie ako všetky problémy. Napokon, na povolebnú radosť bol dobrý dôvod. A to aj napriek tomu, že modrí išli spolu s KDH a SMK do opozície, premiérom sa stal Robert Fico a do vlády sa vrátili Mečiar so Slotom. SDKÚ sa však stala jednoznačným lídrom opozície a Dzurinda jej vodcom. Bola to nová situácia a parlamentný pozorovateľ mohol mať dojem, že ministerská strana sa na svoju novú pozíciu zásadnej opozície aj trochu teší. 
Mal to byť pokojný čas, príležitosť odpočinúť si, vylepšiť vzťahy s KDH a SMK a počkať na stratenú priazeň. Za opozičné štyri roky sa však stalo oveľa viac. KDH a SMK prešli štiepením, SDKÚ sa ako bumerang vracali staré kauzy, pričom sprava úspešne útočí na časť voličov opozičného lídra mimoparlamentná SaS, a v novom parlamente bude chýbať nielen bard slovenského parlamentarizmu František Mikloško, ale aj ešte nedávny vodca opozície Dzurinda. 
.princezná Iveta
Všetko sa zmenilo veľmi náhle. Robert Fico usporiadal tri tlačovky, kde zaútočil na financovanie SDKÚ a Mikuláš Dzurinda sa rozhodol hrať vabank. Ešte v piatok na konci januára síce nechal hovoriť Ivetu Radičovú, že s financovaním strany je všetko v poriadku, ale už v pondelok sa rozhodol nekandidovať. Dzurinda, ktorému vyše desať rokov priala politická šťastena, sa odhodlal hrať najriskatnejšiu politickú hru svojej kariéry. 
Ako sa ukázalo, hra, ktorá mala mať jedno dejstvo, ich bude mať nakoniec minimálne dve. Scenár číslo jeden rátal s tým, že volebným lídrom sa stane niekto, kto Dzurindovu pozíciu bude chrániť. V momente, keď ohlásila kandidatútu na volebnú líderku Radičová, bolo jasné, že to nemôže byť nikto iný ako Ivan Mikloš. Lenže svojím životom nežijú len politickí lídri, ale aj politické strany a hoci si bol Dzurinda istý, že váhou svojej osoby sa mu podarí „dosadiť“ na čelo kandidátky Mikloša, nestalo sa tak. Ak to trochu zjednodušíme, princeznou sa stala čierna ovca rodiny, a nie najstarší syn. 
.stratégia návrat
Stranu teda do volieb vedie Radičová a Dzurinda sa tomu musel prispôsobiť. Prvým preventívnym krokom bola snaha o vytvorenie takej kandidátky, kde by posilnil svoj vplyv a novú líderku takpovediac „izoloval na vrchole“. Viac menej sa to podarilo. Logickým krokom číslo dva je zamaskovať sa a v pravý čas nečakane zaútočiť ako chameleón. Tým správnym momentom môže byť až chvíľa po voľbách. Dzurinda sa môže spoľahnúť na to, že Radičová robí chyby. A dá sa predpokladať, že Radičová ich bude robiť do volieb aj po voľbách. V strane nemá mocenské zázemie a keďže na rozdiel od Dzurindu ani nie je mocenským typom političky, na zásadný konflikt pravdepodobne nebude pripravená.   
Dzurinda sa však potrebuje od Radičovej aj odlíšiť. Je dosť dobre možné, že okrem toho, že nekandiduje, sa bude v tolerovateľnej miere vyhýbať aj kampani. Už dnes sa nenápadne vyhýba médiám. Všetko s jediným cieľom: aby bolo deň po voľbách všetkým jasné, že za všetko je zodpovedná Iveta Radičová, a nie on.  Ak Radičová voľby prehrá, čiže SDKÚ bude mať menej ako 18 percent, a strana zostane v opozícii, po Dzurindovom návrate budú volať – ako sa zvykne hovoriť  – samotné regióny. Volanie to bude tým silnejšie, čím viac chýb Radičová v kampani urobí. Ak by sa v júli ukázalo, že nová líderka žiadne zázraky nedokázala, naopak, na všetkých stranách vyvolala rozpaky, Dzurinda má vyhraté. Kongres SDKÚ sa podľa stanov koná šesť mesiacov po voľbách a zvoláva ho predseda. Rýchly snem by znamenal rýchle riešenie. 
Možný je však aj úplne iný variant. Politické spektrum je v pohybe, minimálne štyri strany nemajú účasť v budúcom parlamente istú (viac o ich osude pozri v rámčeku), a to za istých okolností môže viesť k víťazstvu pravicovej opozície. Bude však Iveta Radičová, oficiálna kandidátka SDKÚ na funkciu premiérky, akceptovaná ostatnými partnermi? Sulík a Bugár ju budú skôr podporovať, KDH a SMK ju ochotne podporili už v prezidetskej kampani. Najzaujímavejší tak bude vývoj vnútri strany. Keby SDKÚ voľby vyhrala, palácový prevrat by sa usporadúval ťažko. Ak však o tom vznikne pochybnosť, Dzurinda bude opäť prvý v útoku. Tak velí logika moci.  
.koniec Dzurindu
Zdá sa teda, že základná poučka politickej budúcnosti predsedu a volebnej líderky je jasná: slabá Radičová otvorí čakajúcemu Dzurindovi dvere, silná Radičová bude znamenať jeho politický koniec. Moc samotná totiž delenie príliš nemá rada. Rozdelenie lídra a predsedu bolo vynútené vonkajšími udalosťami a je len logické, že či už to bude Dzurinda, alebo Radičová, každý z nich sa o prekonanie tejto mimoriadnej situácie po voľbách sám pokúsi. 
Dá sa to povedať aj inak. Keďže nakoniec rozhodne pragmatický kalkul, o budúcnosti Dzurindu môžu rozhodnúť samotní voliči. Ak si želajú, aby sa Dzurinda vrátil, nemôžu urobiť viac, ako SDKÚ nevoliť. Ak si želajú Dzurindov koniec, pochovajú ho dvakrát, ak pritom ešte zakrúžkujú aj volebnú líderku. 
O tom, ako Mikuláš Dzurinda dopadne, sa teda rozhodne vo volebnej miestnosti a výsledky sa dozvieme 12. júna večer. Podceňovať však nemožno ani Radičovú. Chyby totiž robí aj machiavelista Dzurinda. Tou najväčšou z nich sa nemusí ukázať, že sa vzdal funkcie lídra, ako skôr to, že nekandiduje vôbec a v parlamente bude celé funkčné obdobie chýbať. O tom, ako a či vôbec možno stranu riadiť z parlamentného balkóna, by mu mohol porozprávať aj jeho priateľ Mirek Topolánek, ktorý sa ocitol mimo parlamentu iba na pár mesiacov. Hoci predsedovi SDKÚ v rukách nejaké karty ešte zostali, nachádza sa v situácii, ktorú s jedinou výnimkou ešte žiadny politik neprežil. Tým mužom bol generál de Gaulle a také porovnanie azda hovorí za všetko. Charles de Gaulle nikdy nebol len jedným z parlamentných politikov, stelesňoval francúzske „grandeur“ a na to, aby sa vrátil, sa muselo zmeniť Francúzsko aj jeho politický režim. Je teda dosť dobre možné, že budúci životopisec Mikuláša Dzurindu za jeho koniec v politike označí 1. február tohto roka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite