Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Emil, ďakujem Ti za veľkonočný pozdrav, aj keď si mi ho poslal trochu predčasne, lebo do Veľkej noci ešte zopár dní zostáva, ale aj tak ma potešilo, že si si na mňa spomenul, hoci neviem, prečo si vybral pohľadnicu s nápisom Veľa vody!, ako keby na Veľkú noc mali polievať mňa.

Sám neviem, ako to dopadne u nás v starobinci, myslím, že naše dievčatá očakávajú výdatnú šibačku a voľačo aj napečú, teda tie, ktoré nemajú na Veľkú noc kam ísť, lebo po ostatné si prídu deti a odvezú ich na pár dní k sebe domov. Ja osobne sa nikam nechystám, lebo ani nemám kam, ale šibačka a polievačka ma nezaujíma, naposledy som bol šibať, keď som mal dvanásť rokov, a tak som sa opil, že som bol potom týždeň chorý a otec sa mi rehotal a každé ráno sa ma pýtal, či si dám rum, alebo slivovicu a len čo to vyslovil, hneď mi zase prišlo zle. Po tejto udalosti som dlho nepil, začal som až na vojne, ale tam sa tomu nedalo vyhnúť, tam pili všetci a najviac pil náš veliteľ roty, raz pili v jeho kancelárii až do rána a ráno nečakane prikvitol do kasární nejaký generál na tzv. námatkovú kontrolu, nastúpili sme na buzerplac, generál nás pozdravil „Nazdar, súdruhovia!“ a náš rotný odzdravil „Na zdravie, súdruh generál!“. Preložili ho niekam, nikto nevedel, kde a už sme o ňom nikdy nepočuli. Emil, predstav si, čo sa stalo minulý týždeň. Mali sme celozávodnú schôdzu, čo to trepem, vidíš, sila zvyku, skrátka mali sme schôdzu, máme ju raz mesačne a tam sa nás pýtajú, aké máme pripomienky a návrhy, pravdaže pripomienok bolo neúrekom (toto slovo som ešte v živote nepoužil, ale napísané sa mi celkom pozdáva) väčšinou boli sťažnosti na malé dôchodky, lebo väčšina osadenstva nechápe, že dôchodky nie sú v kompetencii (aj toto je fajn slovo) správy starobinca. Okrem toho sa Katrinák sťažoval, že si nahlas púšťam rádio, pričom ja rádio vôbec nemám, ale neverí. Čabajová zase navrhovala, aby sme viac tancovali, lebo je to vraj zdravé na kĺby. Nič proti tomu, hoci ja nie som bohvieaký tanečník, naposledy som tancoval na plese OV KSČ v našom Kultúrnom dome, aj to len preto, že môj vtedajší šéf mi prikázal, aby som zobral do tanca jeho ženu, že on si zatiaľ v bufete niečo dá. Tak som s ňou tancoval celý večer, až do takej druhej ráno, keď sme šéfa naložili do služobného auta, ktoré ho odviezlo domov. Jeho žena chcela ešte tancovať, ale ja som sa vyhovoril, že si musím odskočiť a zdrhol som. Vraj ešte hodinu behala po budove a kričala „súdruh Miro, súdruh Miro, poď si skočiť!“ Prepáč, odbočil som. No a na tej schôdzi navrhol správca, aby sme náš ústav (tak to nazval) nevolali starobinec, ale hospic. Mne osobne je jedno, ako sa to volá, lebo výsledok je rovnaký, ale takú kravinu, že hospic, to som teda ešte nepočul. Ak by si vedel, čo to znamená, napíš. Musím už končiť, lebo mi zase Katrinák búcha na stenu a kričí „ticho!“. Minule prestal, až keď som začal spievať z celej sily Pieseň práce. Maj sa a nezabudni! Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite