Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brexit sa dá zrušiť aj bez súhlasu členských krajín EÚ, rozhodol Súdny dvor.

Prípad Gavlovič

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Budeme hovoriť o poézii dopísanej takmer na deň presne pred dvestopäťdesiatimi rokmi. O básnikovi, ktorý sa narodil takmer pred tristo rokmi (1712 v poľskom Czarnom Dunajci) ako Martin Gawlowicz. O Hugolínovi Gavlovičovi.

Na titulnom liste skladby, ktorú pozná podľa názvu hádam každý školák, čítame „Valaská škola mravúv stodola – Roku Páne 1755. dne 12. mesice brezňa.“ V podobných dňoch, aké zažívame teraz, na prelome zimy a jari (bola taká studená ako dnes?) pred 250 rokmi dopísal svoju veľkolepú básnickú skladbu Hugolín Gavlovič. Tá udalosť by mala byť pripomenutá na titulných stránkach našej tlače alebo aspoň vnútri novín a časopisov.

.bezmocný kaplán
O živote Hugolína Gavloviča nevieme mnoho. Niektorí ho volajú aj Javlovičom, keď poslovenčujú  jeho poľské priezvisko. Vieme, že na poľskom území sa zdržal iba krátko, v ranom detstve bol „odovzdaný“ na Slovensko. Pravdepodobne pre smrť rodičov a pravdepodobne blízkym príbuzným či vzdialenej rodine. Ako 21-ročný vstúpil do rádu františkánov a o päť rokov, ešte pred skončením štúdia, bol vysvätený za kňaza. Takmer celý život pôsobil v Pruskom a v Horovciach. Pre svoju pľúcnu chorobu  (tuberkulóza?) nemohol plnohodnotne vykonávať kňazskú činnosť, ale pôsobil ako rodinný kaplán na statku Königseggovcov v neďalekých Horovciach. Ochorel, zdá sa, v Kristových rokoch, ako 33-ročný. Svoju chorobu, ktorú vnímal ako hendikep, znášal trpezlivo, aj keď seba nazýval „imbecillus capellanus“. Jeho choroba nebola iba nemoc, bola to bezmoc, ktorá mu znemožňovala v plnom rozsahu vykonávať službu kňaza. Liečil sa na salašoch pod Vršatcom údajne pitím žinčicového odvaru z liečivých bylín. Pobyt na salaši bol dlhodobejší, je pravdepodobné, že tam mal svoj prístrešok, ale predstava, že tam vybudoval naozajstnú školu, ktorú navštevovali valasi i príchodiaci z okolitých dedín, je asi iba malebnou legendou. Rovnako je nepravdepodobné, že svoje mohutné dielo napísal ako náhradu za obmedzenú kazateľskú činnosť. Zato o jeho trpezlivom znášaní choroby, ktorá vyústila  takmer do polročného martýria, pri ktorom boli jeho „rany otvorené až po kosti“, nemáme dôvody pochybovať. Z výpovedí svedkov, ktorí sa s úžasom pozerali na utrpenie svojho kaplána, ústiaceho do smrti, dodnes  cítiť bázeň. Hugolín Gavlovič zomrel roku 1787 v Horovciach.

.škola valaská
Salaš bol v tom čase akýmsi energetickým centrom  slovenskej dediny. Bol nielen dôležitým ekonomickým prvkom v hospodárení regiónu, ale keďže najatí pastieri pásli ovce a dobytok všetkých obyvateľov dediny, bol aj živým sociálnym priestorom, kde vyúsťovala ľudská komunikácia. Salaš bol mimo dediny, a zároveň do nej patril, a tak umožňoval prežívať mnohé udalosti i rituály z inej perspektívy. Všetka hriešnosť i svätosť na tomto osobitom kúsku sveta nadobúdala ostrejšie hrany. Bolo to územie, v ktorom bolo tolerované prekračovať tabu i hranice, miesto, kde bujnela obrazotvornosť a centrum intenzívnej orálnosti. Gavlovič nepochybne pociťoval svoje umiestnenie v tomto privilegovanom areáli ako konflikt s ľudskými slabosťami i silami, s hriechom i smiechom. Nepochybne sa v ňom stretla básnická potencia s poslaním kazateľa, a výsledkom je fascinujúca básnická skladba Valaská škola mravúv stodola. Autor ju dopísal v roku, v ktorom napríklad trnavská univerzita zriadila astronomické observatórium. Hovoriť o rukopise je tentoraz mimoriadne presné, ba mohli by sme ju označiť za „krasopis“, pretože autor ju kaligraficky prepísal pre budúce knižné vydanie.
Hoci jej dnešný čitateľ oceňuje jednotlivé básne – sú to 12-veršové strofy nadpísané skratkovitým sloganom – až keď začneme vnímať celú veľbáseň zhora, z akéhosi „leteckého pohľadu“, odkryje sa nám celá krajina tejto poézie. Pôsobenie jednotlivých básnických čísel je totiž vkomponované do celkovej štruktúry, ktorú tvorí niekoľko „predspevov“ a dva dodatky: O smrti a O Súde posledném, který jest konec veku. Jednotlivých spevov, ktoré sa tu volajú „nóty“, je 21 a každý obsahuje okrem svojho úvodu 59 básní. Právom môžeme hovoriť o básňach v literárnom význame tohto slova, pretože ide o svojbytné básnické útvary. Prvé, čo udrie do uší čitateľa, je rytmus. Naliehavý, presný, neodbytný. Osem slabík, po nich nádych (cezúra) a po nich šesť slabík tvoriace akési vydýchnutie verša: „Mojžiš kázal služebníkum uši prevrtati, / kterí chteli v služebnictví večite trvati.“ Jozef Škultéty ocenil silu tejto poézie slovami: „Ináč v celom tomto storočí naša česko-slovenská spisba nepreukázala nič, čo by sa bolo mohlo merať s Valaskou školou Hugolína Gavloviča, plodom slovenčiacej spisby katolíckych Slovákov.“

.škola kresťanská

Zatiaľ čo Valaská škola vyšla aj knižne, druhý plod Gavlovičovej obrazotvornosti a básnickej potencie Škola kresťanská, s veršami zvázaná (dopísaná o tri roky neskôr, roku 1758)  je zatiaľ uverejnená iba na internete, v rámci Zlatého fondu Sme na adrese: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/340/Gavlovic_Skola-krestanska-s-versami-zvazana/1
Je len o niečo menej rozsiahla, ale aj tak má vyše 1 000 konceptov. Autor zachováva 12-veršový pôdorys, rozdeľuje ho však do 6 dvojverší, čím zvýrazňuje spevnosť celého diela. Však aj na začiatku píše, že je okrem čítania a rozjímania určená aj „k spívání.“  Paradoxne sa však vzďaľuje od ľudovosti Valaskej školy, výraz sa stáva metafyzickejším, slovník abstraktnejším. Škola kresťanská, ako hovorí podnadpis, je o „čtyrech posledních vecách človeka. Totižto: O smrti, o súde, o pekle a o nebi, k potupení hríchu a všeckej márnosti spúsobná.“ Svojimi ambíciami nám môže pripomenúť Danteho Božskú komédiu či Miltonov epos Stratený raj. Vizionárska dikcia zaznieva aj z týchto veršov: „Kolik nebes? Jisto neni,/ jedenáct jich je v domnení.//Kristus vstúpil na nebesá; když to tak veríme,/ne jedno nebe, než více uznati musíme.//Podle počtu filozofúv jedenáct jich má byť,/které ti tuto predložím, nechcem jich zatajiť.//Jedno nebe je Mesíce, druhé Králomoce,/treté nebe je Venuše, a v čtvrtém je Slunce.//Páté nebe Smrtonoše, šesté Dobropána,/v sedmém nebi Hladoletu veliká moc dána.//V osmém je dvanáct znamení, i hvezdy slobodné,/deváté je krištálové, a to celé vodné.//A desáté se menuje prvné v svém hýbání,/ v jedenáctém je krajina svatým k panování.“ To už nie je úžitková didaktika rozpísaná do veršov, to je spirituálna poézia najvyššieho rangu.

.rešetka a Gáfriková
Príbeh Gavlovičových dvoch hlavných kníh vytvára knihu tretiu. Valaská škola sa na dlhé roky stratila, až ju objavil katolícky kňaz, editor a spisovateľ Michal Rešetka. Pravdepodobne ju odkúpil od úradníka Trenčianskej stolice Pavla Majera. A tak zásluhou tohto pána vyšla stratená kniha naozaj knižne – 75 rokov po svojom napísaní a 43 rokov po smrti svojho autora. Rešetka bol pre ňu záchrancom i ničiteľom. Počínal si ako vylepšovateľ, ba možno mal pocit, že je spoluautorom, keďže bez zábran vyčiarkoval, prerábal, upravoval, „vylepšoval“ pôvodný Gavlovičov text. A to rovno do originálu! Jednoducho, počínal si ako barbar, pravda, barbar viac z hlúposti ako zo zlomyseľnosti. Rešetka bol naozajstným rešetom, cez ktorého primitívne oká neprešlo veľa zlatých zrniek. Tak „zresetoval“ Gavlovičov prvopis, že ani ten, ktorý je dnes uložený v Pamätníku slovenskej literatúry Matice slovenskej, nie je už celkom pôvodný.  
Našťastie našla Gavlovičova skladba starostlivé ruky Gizely Gáfrikovej, v ktorej sa spojila vysoká odbornosť a erudícia s citom pre poéziu a slovo. Roku 1989 vydala vo vydavateľstve Veda zreštaurované dielo Valaská škola mravúv stodola s pôvodnými ilustráciami inak záhadného a neznámeho Juraja Intibusa (pričom jednu z ilustrácií pravdepodobne vyhotovil sám autor). Z takmer 1 000-stranového vydania je 250 strán textu editorky Gizely Gáfrikovej, ktorá nám v tejto svojej „knihe v knihe“ podáva vzrušujúci príbeh básnika a jeho nevydanej knihy.

.gavlovičova škola poézie
Z predpokladanej tvorby Hugolína Gavloviča sa polovica nezachovala. Aj to, čo ostalo, však dodnes uchvacuje. Okrem dvoch Škôl je to aj fragment Antichristus či zbierka kázní Kameň ku Pomocý. Tvorbu Hugolína Gavloviča treba chápať v dobových súvislostiach. Estetický i etický úzus potláčal autorskú originalitu, ktorá sa chápala skôr ako extravagantnosť, a oceňoval disciplinované a pokorné prijímanie tradície. Autorský copyright neexistoval ani právne, ani poetologicky, a tak autori preberali bez váhania – a bez zlého úmyslu – výsledky svojich predchodcov. Napriek týmto limitom dokázal Hugolín Gavlovič vytvoriť poéziu, ktorá nielenže patrila k vrcholkom domácej spisby, ale ktorá sa mohla sebavedome zaradiť do pokladnice európskej poézie. A hoci istý kritik tvrdí, že Gavlovičove diela sa nedajú pokladať „primárne za básnické skladby“, opak je pravda. To, čo z nich pretrvalo, je okrem mravného pátosu a nekompromisného etického posolstva práve ich básnickosť.

Z nadpisov básní Valaskej školy:
Nad literné umení, vetšího bohactva neni. –  Človeka úrady promeňujú rady. – Spravedlivosť slepá má byť, všech má bez ohledu súdiť. – Blázen, když má jazyk rečný, nevaď se s ním, buď statečný. – Dar maličký od prítele bez pohrdy ber vesele. – Jak si bohatý, nebuď rohatý. – Čo je vyše tvojej sily, to nechaj, človeče milý. – Podchlebník jest nejhorší zver, když te chválí, nic mu never. – Peníze se minú, a kumšty nezhynú. – S mrtvými mluvení vede ku umení. – Bacchus i Venuša ke zlému pokúšá. – Z tichej vody mnoho škody. – Zlé meno, težké bremeno. – Lekár mnohý, aneb nový podetne ti k smrti nohy. – Zdraví, svedomí, umení. Nad té veci drahších neni. – Vinný musí trestán býti. Darmo zaň budeš prositi. – Pyšný a bláznivý zlé páchajú divy. – O mrtvých dobre, aneb nic. – Múdrosť ticho chodí. S behem si neškodí. – dokud žiješ, úzkosti nemineš. – Zlé slovo te neporaní, jak te svedomí od zlého chrání. – Ty si neprítel tvúj, sám seba se varuj. – Práca pri tichosti, bývá v úctivosti. – Prítelé mnozí ve vlčej koži. – Nad smrťú neprítele nepodskakuj vesele. – Nechtej nikomu raditi jako se má oženiti. – Čo ti Búh chce dati, to te nezatratí. – Na odporné reči odpovídať nesvečí. – Lépej škodu míti, nežli ju činiti. – To nech nic neni do tebe, co kdo zlé mluví o tebe. – Lepšá pozornosť nežli dúvernosť. – Cirkev stojí stále, nebo je na skale. – Dobrá dieta prodlužuje letá. – Pred hosťami se neskrývaj. Ale jich často nemívaj. – Chválu dobrých lidí zlý do konce nenávidí. – Slepá žena, a hluchý muž. To manželstvo dobré je juž. – Každý více sebe preje, nežli tebe. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite