Ten obrázok si pamätám dodnes. Bol na titulnej strane prílohy denníka Sme Fórum, pred mnohými rokmi, a stál na ňom človek-milión, ktorý držal v rukách štátnu vlajku a fotku Andreja Hlinku. Autor hneď vedľa v ohnivom stĺpčeku soptil síru na slovenský nacionalizmus. Mal som s tým problém. Hlinka bol pre mňa hrdina a symbol dvojkríža som si, ako národný symbol, osvojil ešte ako dieťa v púchovskom kostole, kde zdobí vonkajšiu stenu. Za komunizmu to bol zakázaný symbol, v štátnom znaku nás zastupoval akýsi ohníček, ale ja som vedel, že môj symbol vyzerá inak. Problém som mal aj v januári 1993. Slovenský štát som si želal, rodičia volili KDH a na bývalých komunistov sme mali jasný názor. Štát sme však považovali za svoj, a nie ich. Za to, že som si želal niečo, čo kričali aj nacionalisti, predsa ešte nie som nacionalista. Prekážalo mi, keď fanúškovia SNS používali štátne vlajky ako symbol SNS.
Ten problém sa opakuje takmer každý rok. Keď Vladimír Palko predložil lex Hlinka, liberálne médiá z neho robili nacionalistu. Žiadny nacionalizmus v tom, prirodzene, nebol, veď za jeho návrh hlasoval aj Miklós Duray či Ivan Mikloš. Nacionalizmom a falošným pózerstvom, naopak, smrdel návrh poslancov SNS. Podobný problém som mal aj pri zákone na ochranu vlastenectva. Samozrejme, že Rafaj či Belousovová sú karikatúrou vlastenectva. To, že sa hlásia k Hlinkovi, nešpiní Hlinkovu pamiatku, ale ich. Rovnako mi prekáža kritizovať zástavy umiestnené v školách či snahu, aby deti poznali text hymny. Iste, dalo sa to urobiť kultivovanejšie, kultúrnejšie a na návrh niekoho, pre koho národné cítenie nie je póza. Podstatu to však nemení. Ak môžu byť vlajky na hradoch v Rakúsku, Maďarsku či Turecku, prečo by nemali byť aj u nás? Prečo by sme sa nemali učiť ctiť či dokonca skladať štátnu vlajku podobne ako Američania? Keď sa rozmiestňovali vlajky EÚ po všetkých obecných úradoch, proti nebol nikto. Prečo sme kritickejší k rozmiestňovaniu našich vlastných symbolov?
Národný štát je hodnota. V dnešných sporoch s Bruselom to vedia aj bývalí zástancovia československej federácie. Vlastenectvo je preto pozitívnou hodnotou. Patriotizmom však nie je hrdosť na úspešné reformy či úspech v hokeji. To by bolo trošku málo. Skutočnými vlastencami sú ľudia, ktorí menili túto krajinu, keď bolo najhoršie. Keď mala zlý, a nie dobrý imidž. Nie členovia ÚV, ale členovia podzemnej cirkvi. Nie kariérni oportunisti, ale politickí väzni. Áno, medzi nacionalizmom a patriotizmom treba nakresliť čiaru a je len škoda, že sa na to rozlíšenie, ktoré často pripomínal Ján Pavol II. v našich kostoloch , ale aj na námestiach, zabúda. Ale pri tomto rozlíšení musí byť jasné, že štátna vlajka či dvojkríž nie sú symbolmi extrémizmu, ale symbolmi národa. Preto nesmieme nechať nacionalistov kradnúť vlajku ani znak. Čo je vlastenectvo, to musia diktovať vlastenci, nie šašovia.
Ten problém sa opakuje takmer každý rok. Keď Vladimír Palko predložil lex Hlinka, liberálne médiá z neho robili nacionalistu. Žiadny nacionalizmus v tom, prirodzene, nebol, veď za jeho návrh hlasoval aj Miklós Duray či Ivan Mikloš. Nacionalizmom a falošným pózerstvom, naopak, smrdel návrh poslancov SNS. Podobný problém som mal aj pri zákone na ochranu vlastenectva. Samozrejme, že Rafaj či Belousovová sú karikatúrou vlastenectva. To, že sa hlásia k Hlinkovi, nešpiní Hlinkovu pamiatku, ale ich. Rovnako mi prekáža kritizovať zástavy umiestnené v školách či snahu, aby deti poznali text hymny. Iste, dalo sa to urobiť kultivovanejšie, kultúrnejšie a na návrh niekoho, pre koho národné cítenie nie je póza. Podstatu to však nemení. Ak môžu byť vlajky na hradoch v Rakúsku, Maďarsku či Turecku, prečo by nemali byť aj u nás? Prečo by sme sa nemali učiť ctiť či dokonca skladať štátnu vlajku podobne ako Američania? Keď sa rozmiestňovali vlajky EÚ po všetkých obecných úradoch, proti nebol nikto. Prečo sme kritickejší k rozmiestňovaniu našich vlastných symbolov?
Národný štát je hodnota. V dnešných sporoch s Bruselom to vedia aj bývalí zástancovia československej federácie. Vlastenectvo je preto pozitívnou hodnotou. Patriotizmom však nie je hrdosť na úspešné reformy či úspech v hokeji. To by bolo trošku málo. Skutočnými vlastencami sú ľudia, ktorí menili túto krajinu, keď bolo najhoršie. Keď mala zlý, a nie dobrý imidž. Nie členovia ÚV, ale členovia podzemnej cirkvi. Nie kariérni oportunisti, ale politickí väzni. Áno, medzi nacionalizmom a patriotizmom treba nakresliť čiaru a je len škoda, že sa na to rozlíšenie, ktoré často pripomínal Ján Pavol II. v našich kostoloch , ale aj na námestiach, zabúda. Ale pri tomto rozlíšení musí byť jasné, že štátna vlajka či dvojkríž nie sú symbolmi extrémizmu, ale symbolmi národa. Preto nesmieme nechať nacionalistov kradnúť vlajku ani znak. Čo je vlastenectvo, to musia diktovať vlastenci, nie šašovia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.