Oskár Čepan (1925 - 1992) v stati Štatút literárneho vedca píše: "...povedomie o fyzickej prítomnosti vedca v jeho pracovnom okruhu pretrváva nanajvýš niekoľko mesiacov a so zánikom jeho osobného podielu na chode vecí sa zastierajú aj vecné stopy jeho tvorivej aktivity." Zdá sa, že čas, ktorý bol fundamentálnym predmetom záujmu Oskára Čepana, bol k nemu láskavý. Čím dlhší čas od jeho smrti uplynul, tým vďačnejšie sa zhodnocuje význam tohto skromného a húževnatého človeka.
.archeológ
Začnime mimo literatúry: Oskár Čepan bol amatérskym archeológom, entuziastom, ktorý mimo svojej profesie a vo voľnom čase vykonával heuristický archeologický výskum. V odbornej archeologickej literatúre figuruje napríklad odkaz Neskorý gravettien v zbierkach O. Čepana z Moravian - Banky. Alebo lakonická veta z odbornej tlače: "Dr. Oskár Čepan zozbieral asi dvadsať bielo patinovaných nástrojov a úštepov z pazúrika a limnokvarcitu." Najoslnivejším bol asi jeho nález rímskeho kúpeľa v Dúbravke. Materiálne predmety pochované pod prachom času alebo časom prachu a ich odkrývanie sa možno stali základom Čepanovej metódy aj v literárnej vede. Pretvára dovtedajšiu slovenskú literárnu históriu na akýsi druh textovej archeológie, keď vníma literatúru ako istý druh textovej materiality, ktorá sa prepadá do reliéfu krajiny. Upozorňuje: "Literárne fakty a diela, ktoré z rôznych ideových či estetických dôvodov vypadávajú z tradície, nemajú nádej na rehabilitáciu v rovine historických konkretizácií. Vedomie o nich zaniká, ich literárne bytie sa časom redukuje na úlohu bibliografických jednotiek bez výraznejšej vývinovej alebo aktuálnej hodnoty." Preto sa podujímal rekognoskovať terén literárnej krajiny, nie s ambíciou senzačných odhalení, ale s poctivou úlohou výskumníka - zapísať, zachytiť, zakresliť tak, ako je.
.akademik
Do literárno-vedeckého prostredia vstúpil roku 1949 ako 24-ročný "elév", keď sa pripojil k Chrobákovej Rukoväti slovenskej literatúry ešte pod menom Čeppan. Dá sa predpokladať, že údaj v tiráži, že ide o "tretie, opravené a rozšírené vydanie" je najmä zásluha Čepana.
Oveľa zásadnejšia bola jeho účasť na tvorbe akademických dejín slovenskej literatúry už ako pracovníka Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v ktorej strávil celý svoj aktívny profesný život. Táto inštitúcia bývala miestom konfliktu konzervatívnych i progresívnych síl, konfrontácií i konzervácie, progresu i úpadku, a Oskár Čepan od začiatku svojho pôsobenia inšpiratívne udával ani nie tón, ale rovno akord. Je symptomatické pre jeho osobnosť, že pri koncipovaní akademických Dejín slovenskej literatúry III. v kapitole o romantizme - čo je vlastne vyše 300-stranová kniha v knihe - nezmapoval jeho rozkvet, ale rozklad. Čepan tu vytvára nový jazyk literárnej histórie, dáva nový výraz strnulým učebnicovým poučkám. Priam rapsodicky znie jeho charakteristika vtedajšej situácie: Poézia "bola vítajúcou, nostalgickou i labuťou piesňou, raz bola spevom viery a nadšenia, inokedy zasa rozlúčky, trpnej odovzdanosti a beznádeje. Zmietala sa v krajnostiach, v extrémnych náladách, jednotlivé vlny nadšenia a ochabnutosti prichádzali zhodne so zmenou situácie v národnom hnutí..." Tu prvýkrát prejavuje svoju záľubu v objavovaní outsiderov a zabudnutých autorov; napr. od neznámeho A.E. Ďumbierskeho preberá stupnicu hodnotenia veršovej produkcie: básnik - veršovník - komplilátor.
.historik
Doménou Oskára Čepana bola literárna história permanentne posilňovaná bohatými znalosťami z iných odborov. Literatúru chápal ako dynamický proces, a tak k nej pristupoval nie ako konzervátor, ale ako vitalizátor, oživovateľ. Literárnu históriu nechápal ako lepenie tabuliek k muzeálnym exponátom, ale ako vzrušujúce dobrodružstvo pri odkrývaní energetických síl dávnej i nedávnej minulosti. Valér Mikula si všimol, že"osobnosť autora ho zaujíma vari najviac zo všetkého..." Nebol to však autor ako zdroj anekdotických situácií, ale autor ako organizátor textovej výpovede, v ktorom sa stretali siločiary doby i jeho osobných predpokladov a deficitov, ako aj vplyvy ďalších (živých či mŕtvych) autorov. Oskár Čepan dokázal spojiť mimoriadnu erudíciu s mimoriadnou disciplinovanosťou, komplikovanosť údajov a faktov s metodologickou čistotou, objektivizáciu s empatiou, kritickosť s emocionalitou, mikroskopickú zameranosť so šírkou a rozpriestranenosťou, exaktnosť s imagináciou, systematickú robotu s extatickými "výbuchmi". Dokázal potlačiť osobné sympatie i antipatie, vždy ho zaujímala "spravodlivosť" literárnohistorického súdu, ktorý vyslovoval, a to, či je podložená čo najväčším množstvom argumentov.
Také sú jeho knihy Kukučínove epické istoty alebo Stimuly realizmu, kde dokázal nájsť nový uhol pohľadu na zdanlivo skamenené istoty a poznatky. Doteraz si pamätám, s akým vzrušením sa v literárnych kuloároch či po kaviarňach debatovalo, keď vyšli jeho Kontúry naturizmu. Konštruktivistická obálka evokujúca Čepanovho obľúbeného Kazimira Maleviča predznamenávala "geometriu" interiéru knihy. Do terminológie literárnej vedy vniesol nové termíny (montáž, energia, príkrov, vrstva, napokon aj naturizmus z nadpisu, ktorým nahradil vágny pojem lyrizovaná próza). Čitateľa možno na prvý pohľad vyľakali, neskôr priťahovali precízne vypracované schémy, grafy a tabuľky, ktoré mali nielen vedeckú, ale aj výtvarnú hodnotu. Kniha obsahuje množstvo argumentačne podložených výrokov, ale aj smelých tvrdení: "Aj slovenskí naturisti mali odpor k mestu. V ich prípade však nešlo o literárnu reakciu na literatúru. Ich program vyvieral z dávnej skúsenosti, že mesto je cudzie - dedina je naša." V tejto knihe je už naplno rozvinutá Čepanova metóda, vypracovaná terminológia a potvrdený sebavedomý štatút literárneho vedca.
.avantgardista
Popri veľkých, monumentálnych statiach sa Oskár Čepan celý čas venoval skúmaniu na prvý pohľad menej vznešených javov, ktoré vyústili do pôvabnej knižky Literárne bagately. Pamätám si, ako som ešte v Slovenských pohľadoch z roku 1964 fascinovaný čítal Čepanovu glosu o Chlebnikovovi. Dodnes mi v ušiach zvučia jeho formulácie "Hlupák, chytrák, surovina, klamár. ... Zatiaľ básnik chce byť "takičný" - aký je. Nevzdáva sa ani snov, ani umu. Ba chce ešte viac., Zaujíma ho roz-umová, pod-umová, nad-umová, ba i za-umová stránka skutočnosti." V antidialógu s J. Vanovičom na konci knihy Čepan uzatvára: "Literárni vedci, kritici a esejisti - píšme po literárnovedeckokriticky. Tu máte slovo moje o veci našej." Slovo Čepanovej reči bolo slovo vysústružené a viackrát preverené, bola preskúšaná jeho nosnosť, bolo zbavené vágnosti. Nebolo to slovo krasorečníka, ktorý ospevuje banality, ale neefektné slovo, ktoré ukazovalo na krásu striktnosti a presnosti.
Oskár Čepan mal silné výtvarné cítenie, napísal niekoľko zásadných statí k tvorbe slovenských i zahraničných maliarov (Fila, Čunderlík, Malevič, Tatlin, Kandinskij, Šaršún). Sám bol aktívnym výtvarníkom, a to nijakým nedeľným maliarom. Začínal síce konvenčnými kolážami, no jeho práce na papieri priniesli naozaj hodnotné výsledky. Jeho výtvarnú činnosť sumarizuje monografia Obrazy Oskára Čepana. Jeho geometrizujúce kresby zachytávajú rytmus horizontál narušovaných zvislicami, súhru i napätie ostrých uholníkov s oblosťou kruhov a kružníc. Aj z týchto vizuálnych stôp sa dá prečítať príbeh vedca - pre ktorého bola krajina rozľahlým textom, ktorý vnímal literatúru ako pohyblivú krajinu, ktorý dokázal sfarbiť slovnú matériu a do svojich výtvarných objektov vkladal metodickosť bádateľa. Bol sám osebe avantgardou, hoci sa nikdy nepretláčal do prvých radov, hoci pracoval s materiálom, na ktorom už bolo vidno patinu času. Oskár Čepan - náš polyhistor. Polyhistorik.
.z názorov Oskára Čepana:
"Záborského nedôvera a skepsa, ktorá jestvovala aj v putách antických metier a meravého jazyka, jeho antihegelianizmus a žehranie na to, čo "existuje", bolo životaschopnejšie ako ružový optimizmus štúrovcov a ich epigónov v šesťdesiatych rokoch. - ...beletria kvantitatívne neupadla. Skôr sa príliš rozrástla. Ale na jej kvalite bolo až príliš vidieť, že sa živila hlavne pátosom, iluzívnym optimizmom, dennými heslami politického života. Nástojčivý prakticizmus narušil pôvodné korene romantickej literatúry. - Prakticizmus rozleptával vnútorné tkanivo literatúry, jej ideovo-estetickú a svetonázorovú celistvosť. - Devalvácia hodnôt zračila sa i v tom, že takmer každý verejný pracovník pokúšal sa z času na čas uplatniť i na literárnom poli. - Niečo je bagatela, niečo iné zase bagateľ a sú aj také veci, ktoré nielen hodno, ale treba bagatelizovať. Ba sú aj také, ktoré je nutné odbagatelizovať. - Ozdravujúca je iba kríza motivovaná vnútorne, t.j. kríza alebo ojedinele aj zemetrasenie tektonické. - Lyrizmus má vlastnosti podobné tým prvkom Mendelejevovej sústavy, ktorých životnosť sa ráta na zlomky sekundy. - Hoci je známe, že mnohí slovenskí romantici študovali v Nemecku u priamych Hegelových žiakov, nijako za nimi umelecky nezaostávali tí, ktorým osud doprial školiť sa iba v Gemeri alebo v Levoči. - Pre širšiu verejnosť je jedinou formou literárnej angažovanosti len kritika, čím sa myslí najmä na pohotovú recenzistiku. - Alebo sa stane kritériom "umeleckosť" literatúry, alebo amorfné "písomníctvo." - Humor sa dostáva v literatúre k slovu obvykle vtedy, keď autor z rôznych dôvodov nechce, alebo nemôže zobraziť podstatné konflikty doby v ich otvorenej podobe. - Kladným hrdinom tohto obdobia (=schematizmu, D.H.) sa stali nenápadné pomocné literárne vedy. - Hranice, za ktorými sa začína riziko pre historicko-vývinové hodnotenie, sa nebezpečne približujú k javom, pri ktorých treba, alebo možno hovoriť predovšetkým iba o aktuálnej hodnote. Rozmedzie medzi tým, čo je históriou a čo súčasnosťou, sa posunulo temer až k dnešku.
.archeológ
Začnime mimo literatúry: Oskár Čepan bol amatérskym archeológom, entuziastom, ktorý mimo svojej profesie a vo voľnom čase vykonával heuristický archeologický výskum. V odbornej archeologickej literatúre figuruje napríklad odkaz Neskorý gravettien v zbierkach O. Čepana z Moravian - Banky. Alebo lakonická veta z odbornej tlače: "Dr. Oskár Čepan zozbieral asi dvadsať bielo patinovaných nástrojov a úštepov z pazúrika a limnokvarcitu." Najoslnivejším bol asi jeho nález rímskeho kúpeľa v Dúbravke. Materiálne predmety pochované pod prachom času alebo časom prachu a ich odkrývanie sa možno stali základom Čepanovej metódy aj v literárnej vede. Pretvára dovtedajšiu slovenskú literárnu históriu na akýsi druh textovej archeológie, keď vníma literatúru ako istý druh textovej materiality, ktorá sa prepadá do reliéfu krajiny. Upozorňuje: "Literárne fakty a diela, ktoré z rôznych ideových či estetických dôvodov vypadávajú z tradície, nemajú nádej na rehabilitáciu v rovine historických konkretizácií. Vedomie o nich zaniká, ich literárne bytie sa časom redukuje na úlohu bibliografických jednotiek bez výraznejšej vývinovej alebo aktuálnej hodnoty." Preto sa podujímal rekognoskovať terén literárnej krajiny, nie s ambíciou senzačných odhalení, ale s poctivou úlohou výskumníka - zapísať, zachytiť, zakresliť tak, ako je.
.akademik
Do literárno-vedeckého prostredia vstúpil roku 1949 ako 24-ročný "elév", keď sa pripojil k Chrobákovej Rukoväti slovenskej literatúry ešte pod menom Čeppan. Dá sa predpokladať, že údaj v tiráži, že ide o "tretie, opravené a rozšírené vydanie" je najmä zásluha Čepana.
Oveľa zásadnejšia bola jeho účasť na tvorbe akademických dejín slovenskej literatúry už ako pracovníka Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v ktorej strávil celý svoj aktívny profesný život. Táto inštitúcia bývala miestom konfliktu konzervatívnych i progresívnych síl, konfrontácií i konzervácie, progresu i úpadku, a Oskár Čepan od začiatku svojho pôsobenia inšpiratívne udával ani nie tón, ale rovno akord. Je symptomatické pre jeho osobnosť, že pri koncipovaní akademických Dejín slovenskej literatúry III. v kapitole o romantizme - čo je vlastne vyše 300-stranová kniha v knihe - nezmapoval jeho rozkvet, ale rozklad. Čepan tu vytvára nový jazyk literárnej histórie, dáva nový výraz strnulým učebnicovým poučkám. Priam rapsodicky znie jeho charakteristika vtedajšej situácie: Poézia "bola vítajúcou, nostalgickou i labuťou piesňou, raz bola spevom viery a nadšenia, inokedy zasa rozlúčky, trpnej odovzdanosti a beznádeje. Zmietala sa v krajnostiach, v extrémnych náladách, jednotlivé vlny nadšenia a ochabnutosti prichádzali zhodne so zmenou situácie v národnom hnutí..." Tu prvýkrát prejavuje svoju záľubu v objavovaní outsiderov a zabudnutých autorov; napr. od neznámeho A.E. Ďumbierskeho preberá stupnicu hodnotenia veršovej produkcie: básnik - veršovník - komplilátor.
.historik
Doménou Oskára Čepana bola literárna história permanentne posilňovaná bohatými znalosťami z iných odborov. Literatúru chápal ako dynamický proces, a tak k nej pristupoval nie ako konzervátor, ale ako vitalizátor, oživovateľ. Literárnu históriu nechápal ako lepenie tabuliek k muzeálnym exponátom, ale ako vzrušujúce dobrodružstvo pri odkrývaní energetických síl dávnej i nedávnej minulosti. Valér Mikula si všimol, že"osobnosť autora ho zaujíma vari najviac zo všetkého..." Nebol to však autor ako zdroj anekdotických situácií, ale autor ako organizátor textovej výpovede, v ktorom sa stretali siločiary doby i jeho osobných predpokladov a deficitov, ako aj vplyvy ďalších (živých či mŕtvych) autorov. Oskár Čepan dokázal spojiť mimoriadnu erudíciu s mimoriadnou disciplinovanosťou, komplikovanosť údajov a faktov s metodologickou čistotou, objektivizáciu s empatiou, kritickosť s emocionalitou, mikroskopickú zameranosť so šírkou a rozpriestranenosťou, exaktnosť s imagináciou, systematickú robotu s extatickými "výbuchmi". Dokázal potlačiť osobné sympatie i antipatie, vždy ho zaujímala "spravodlivosť" literárnohistorického súdu, ktorý vyslovoval, a to, či je podložená čo najväčším množstvom argumentov.
Také sú jeho knihy Kukučínove epické istoty alebo Stimuly realizmu, kde dokázal nájsť nový uhol pohľadu na zdanlivo skamenené istoty a poznatky. Doteraz si pamätám, s akým vzrušením sa v literárnych kuloároch či po kaviarňach debatovalo, keď vyšli jeho Kontúry naturizmu. Konštruktivistická obálka evokujúca Čepanovho obľúbeného Kazimira Maleviča predznamenávala "geometriu" interiéru knihy. Do terminológie literárnej vedy vniesol nové termíny (montáž, energia, príkrov, vrstva, napokon aj naturizmus z nadpisu, ktorým nahradil vágny pojem lyrizovaná próza). Čitateľa možno na prvý pohľad vyľakali, neskôr priťahovali precízne vypracované schémy, grafy a tabuľky, ktoré mali nielen vedeckú, ale aj výtvarnú hodnotu. Kniha obsahuje množstvo argumentačne podložených výrokov, ale aj smelých tvrdení: "Aj slovenskí naturisti mali odpor k mestu. V ich prípade však nešlo o literárnu reakciu na literatúru. Ich program vyvieral z dávnej skúsenosti, že mesto je cudzie - dedina je naša." V tejto knihe je už naplno rozvinutá Čepanova metóda, vypracovaná terminológia a potvrdený sebavedomý štatút literárneho vedca.
.avantgardista
Popri veľkých, monumentálnych statiach sa Oskár Čepan celý čas venoval skúmaniu na prvý pohľad menej vznešených javov, ktoré vyústili do pôvabnej knižky Literárne bagately. Pamätám si, ako som ešte v Slovenských pohľadoch z roku 1964 fascinovaný čítal Čepanovu glosu o Chlebnikovovi. Dodnes mi v ušiach zvučia jeho formulácie "Hlupák, chytrák, surovina, klamár. ... Zatiaľ básnik chce byť "takičný" - aký je. Nevzdáva sa ani snov, ani umu. Ba chce ešte viac., Zaujíma ho roz-umová, pod-umová, nad-umová, ba i za-umová stránka skutočnosti." V antidialógu s J. Vanovičom na konci knihy Čepan uzatvára: "Literárni vedci, kritici a esejisti - píšme po literárnovedeckokriticky. Tu máte slovo moje o veci našej." Slovo Čepanovej reči bolo slovo vysústružené a viackrát preverené, bola preskúšaná jeho nosnosť, bolo zbavené vágnosti. Nebolo to slovo krasorečníka, ktorý ospevuje banality, ale neefektné slovo, ktoré ukazovalo na krásu striktnosti a presnosti.
Oskár Čepan mal silné výtvarné cítenie, napísal niekoľko zásadných statí k tvorbe slovenských i zahraničných maliarov (Fila, Čunderlík, Malevič, Tatlin, Kandinskij, Šaršún). Sám bol aktívnym výtvarníkom, a to nijakým nedeľným maliarom. Začínal síce konvenčnými kolážami, no jeho práce na papieri priniesli naozaj hodnotné výsledky. Jeho výtvarnú činnosť sumarizuje monografia Obrazy Oskára Čepana. Jeho geometrizujúce kresby zachytávajú rytmus horizontál narušovaných zvislicami, súhru i napätie ostrých uholníkov s oblosťou kruhov a kružníc. Aj z týchto vizuálnych stôp sa dá prečítať príbeh vedca - pre ktorého bola krajina rozľahlým textom, ktorý vnímal literatúru ako pohyblivú krajinu, ktorý dokázal sfarbiť slovnú matériu a do svojich výtvarných objektov vkladal metodickosť bádateľa. Bol sám osebe avantgardou, hoci sa nikdy nepretláčal do prvých radov, hoci pracoval s materiálom, na ktorom už bolo vidno patinu času. Oskár Čepan - náš polyhistor. Polyhistorik.
.z názorov Oskára Čepana:
"Záborského nedôvera a skepsa, ktorá jestvovala aj v putách antických metier a meravého jazyka, jeho antihegelianizmus a žehranie na to, čo "existuje", bolo životaschopnejšie ako ružový optimizmus štúrovcov a ich epigónov v šesťdesiatych rokoch. - ...beletria kvantitatívne neupadla. Skôr sa príliš rozrástla. Ale na jej kvalite bolo až príliš vidieť, že sa živila hlavne pátosom, iluzívnym optimizmom, dennými heslami politického života. Nástojčivý prakticizmus narušil pôvodné korene romantickej literatúry. - Prakticizmus rozleptával vnútorné tkanivo literatúry, jej ideovo-estetickú a svetonázorovú celistvosť. - Devalvácia hodnôt zračila sa i v tom, že takmer každý verejný pracovník pokúšal sa z času na čas uplatniť i na literárnom poli. - Niečo je bagatela, niečo iné zase bagateľ a sú aj také veci, ktoré nielen hodno, ale treba bagatelizovať. Ba sú aj také, ktoré je nutné odbagatelizovať. - Ozdravujúca je iba kríza motivovaná vnútorne, t.j. kríza alebo ojedinele aj zemetrasenie tektonické. - Lyrizmus má vlastnosti podobné tým prvkom Mendelejevovej sústavy, ktorých životnosť sa ráta na zlomky sekundy. - Hoci je známe, že mnohí slovenskí romantici študovali v Nemecku u priamych Hegelových žiakov, nijako za nimi umelecky nezaostávali tí, ktorým osud doprial školiť sa iba v Gemeri alebo v Levoči. - Pre širšiu verejnosť je jedinou formou literárnej angažovanosti len kritika, čím sa myslí najmä na pohotovú recenzistiku. - Alebo sa stane kritériom "umeleckosť" literatúry, alebo amorfné "písomníctvo." - Humor sa dostáva v literatúre k slovu obvykle vtedy, keď autor z rôznych dôvodov nechce, alebo nemôže zobraziť podstatné konflikty doby v ich otvorenej podobe. - Kladným hrdinom tohto obdobia (=schematizmu, D.H.) sa stali nenápadné pomocné literárne vedy. - Hranice, za ktorými sa začína riziko pre historicko-vývinové hodnotenie, sa nebezpečne približujú k javom, pri ktorých treba, alebo možno hovoriť predovšetkým iba o aktuálnej hodnote. Rozmedzie medzi tým, čo je históriou a čo súčasnosťou, sa posunulo temer až k dnešku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.