Zábavnejší bol blog Jána Čarnogurského, v ktorom píše, že je čas lepšie si všímať Budapešť, lebo Orbán sa už dostal k Putinovi, a to už môže byť pre Slovensko vážna hrozba.
Ja si však myslím, že skutočnou hrozbou je to, že priemerný občan Slovenska a aj politici skoro nič nevedia o tom, akí sú Maďari v skutočnosti. Nevedia, ako cítia, zmýšľajú ľudia v Pešti a na vidieku. Preto melú znova a znova známe stereotípie o Veľkom Uhorsku, o agresivite Maďarov atď. Nerozumejú maďarskej mentalite, nevedia, aký je hodnotový rebríček Maďarov. A strach z neznámeho je jedným z najstrašnejších pocitov.
Pred niekoľkými rokmi ma šéfredaktor tohto časopisu pozval do rozhlasu a požiadal ma, aby som hovoril o tom, akí vlastne sme my Maďari. A dobre sa pamätám na to, ako sa pod vplyvom mojich slov striedali črty údivu a pochybností na tvári môjho priateľa Hríba. Naozaj?... Toto hovoríš vážne?... No nežartuj, - prerušil ma neraz.
Začal som tým, že podľa mojich vedomostí je maďarská hymna jediná na svete, v ktorej je namiesto hrdosti a sebaoslavovania množstvo nárekov a pesimizmu (Údajne sa kolumbijská hymna podobá na maďarskú, tú však napísal istý maďarský tamburmajor, ktorý sa po potlačenej revolúcii roku 1848 vysťahoval do Južnej Ameriky.) Pišta nerozumel, ako mohli Maďari dlhé desaťročia stáť na čele "svetovej súťaže" v samovraždách, a že prečo sa národ, ktorý vyprodukoval množstvo svetoznámych vynálezcov, umelcov a športovcov, pokladá vo všetkom za porazený. A prečo je to tak, že veľká väčšina maďarských nositeľov Nobelovej ceny sa stala svetoznámymi až potom, keď opustili Maďarsko. Ani to som nedokázal vysvetliť, prečo zlaté mužstvo päťdesiatych rokov (Puskás, Kocsis atď.), ktoré bolo roky neporaziteľné, prehralo práve finálový zápas roku 1954 na majstrovstvách sveta proti Nemcom, ktorých považovali za bezvýznamných, a ktorých v skupinových zápasoch nabili 8:3.
Podľa môjho názoru je problém v tom, že vy Maďari viac rozprávate o svojich prehratých vojnách a revolúciách, o básnikoch, ktorí zomreli mladí, ako o svojich úspechoch, povedal Pišta. Áno, nadávame na Turkov za 150-ročný útlak, na Habsburgovcov zas preto, lebo nás síce oslobodili spod tureckého jarma, ale potom si nám oni sadli na krk, na Francúzov pre Trianon, na Nemcov pre druhú svetovú vojnu, na Rusov za to, že síce vyhnali Nemcov, ale potom sa tu usídlili oni. Ale uverte nám, naši milí slovenskí priatelia, že my Maďari sme nikdy neublížili nikomu, nikdy sme nežiadali cudzie, vždy sme si len bránili to svoje, a predsa každý vždy trestal nás. My sme vždy prelievali krv na ochranu Európy, aj preto je na našej národnej kalvárii najviac krížov... Ale naši paranoidní susedia to nechcú uznať.
A tu sa Pišta zasmial: akoby som takéto reči už počul kdesi v Žiline či v Ružomberku, povedal chichúňajúc sa. Áno, lebo Slováci nám ukradli aj národné bedákanie, odpovedal som. Teda, ak toto je skutočnosť, tak sa znova opýtam: čoho sa vy bojíte, moji milí slovenskí priatelia? Presnejšie štylizujúc: skutočne sa bojíte alebo len hráte divadlo v aréne veľkého populistického cirkusu. Lebo týchto Maďarov (nás) by sa nezľakol ani môj drobný psíček Frida. Veď vidíte, týmto (nám) sa ešte nikdy nič nepodarilo. Triezvy politik by vzdával vďaku Pánu Bohu, že ho požehnal takýmto nešikovným susedom. Pravda aj strach sa dá vysvetliť: lebo ak je to skutočne tak, ako vy tvrdíte, čiže Hunyady bol v skutočnosti Huňadi, Kossuth zas Košút, Csák Máté Matúš Čák, Rákóczy zas Rákóci, tak Slovákov neutláčali Maďari, ale odpadlícki Slováci a vy sa nemusíte báť nás, ale samých seba. No pravda, takto je to celkom iné. Lebo sám seba sa aj ja zvyknem občas báť.
Najnovšie sa začínajú báť Viktora Orbána. Tak teda. Aj ja sa niekedy zamyslím nad tým, kto je vlastne ten Viktor Orbán. Lebo Orbánovi najbližší spolupracovníci sa volajú Navracsics (Navračič), Pokorni (Pokorny) a Schmitt (Šmíd). Je možné, že podľa tisícročnej maďarskej tradície aj on chce utláčať Slovákov Slovákmi? Ale je možné, že Orbán je prefíkanejší a namiesto konfrontácie chce falošnými manévrami konečne pokoriť Slovensko. Urobí isté zmierovacie gesto a povie, postavme ešte viac nových mostov cez Dunaj a Ipeľ. Ale Vy to aj tak nepovolíte, veď každý dobre zmýšľajúci Slovák vie, že cyklistická maďarská armáda chce vtiahnuť na Slovensko po týchto mostoch, aby mohla vzkriesiť Veľké Uhorsko. Pravda, možno si predstaviť aj to, že Orbán sa skutočne spojí s radikálnymi roduvernými Maďarmi, čiže so stranou Jobbik. Ale tým by si kopol len obrovský gól do vlastnej brány. Lebo tak by mali roduverní Slováci konečne partnera na medzinárodnej aréne a dostali by sa z mnohoročnej izolácie. Už to aj vidím, ako dvojica Vona - Slota (či Vôňa - Szlota?) v pevnom objatí mašírujú po uliciach Budapešti a Bratislavy a svorne vreštia Nech padne Eunuch EÚ! Nech žije slovensko-maďarská nenávisť! Orbán a Fico ruka v ruke stoja v strede novootvoreného mosta cez Ipeľ a s úsmevom na nich hľadia: Bože môj, aké sú zlaté tieto rozšantené deti. No darmo, im patrí budúcnosť, hovoria a šťastne skočia hlavičku do modrého Dunaja majstra Straussa.
Ja si však myslím, že skutočnou hrozbou je to, že priemerný občan Slovenska a aj politici skoro nič nevedia o tom, akí sú Maďari v skutočnosti. Nevedia, ako cítia, zmýšľajú ľudia v Pešti a na vidieku. Preto melú znova a znova známe stereotípie o Veľkom Uhorsku, o agresivite Maďarov atď. Nerozumejú maďarskej mentalite, nevedia, aký je hodnotový rebríček Maďarov. A strach z neznámeho je jedným z najstrašnejších pocitov.
Pred niekoľkými rokmi ma šéfredaktor tohto časopisu pozval do rozhlasu a požiadal ma, aby som hovoril o tom, akí vlastne sme my Maďari. A dobre sa pamätám na to, ako sa pod vplyvom mojich slov striedali črty údivu a pochybností na tvári môjho priateľa Hríba. Naozaj?... Toto hovoríš vážne?... No nežartuj, - prerušil ma neraz.
Začal som tým, že podľa mojich vedomostí je maďarská hymna jediná na svete, v ktorej je namiesto hrdosti a sebaoslavovania množstvo nárekov a pesimizmu (Údajne sa kolumbijská hymna podobá na maďarskú, tú však napísal istý maďarský tamburmajor, ktorý sa po potlačenej revolúcii roku 1848 vysťahoval do Južnej Ameriky.) Pišta nerozumel, ako mohli Maďari dlhé desaťročia stáť na čele "svetovej súťaže" v samovraždách, a že prečo sa národ, ktorý vyprodukoval množstvo svetoznámych vynálezcov, umelcov a športovcov, pokladá vo všetkom za porazený. A prečo je to tak, že veľká väčšina maďarských nositeľov Nobelovej ceny sa stala svetoznámymi až potom, keď opustili Maďarsko. Ani to som nedokázal vysvetliť, prečo zlaté mužstvo päťdesiatych rokov (Puskás, Kocsis atď.), ktoré bolo roky neporaziteľné, prehralo práve finálový zápas roku 1954 na majstrovstvách sveta proti Nemcom, ktorých považovali za bezvýznamných, a ktorých v skupinových zápasoch nabili 8:3.
Podľa môjho názoru je problém v tom, že vy Maďari viac rozprávate o svojich prehratých vojnách a revolúciách, o básnikoch, ktorí zomreli mladí, ako o svojich úspechoch, povedal Pišta. Áno, nadávame na Turkov za 150-ročný útlak, na Habsburgovcov zas preto, lebo nás síce oslobodili spod tureckého jarma, ale potom si nám oni sadli na krk, na Francúzov pre Trianon, na Nemcov pre druhú svetovú vojnu, na Rusov za to, že síce vyhnali Nemcov, ale potom sa tu usídlili oni. Ale uverte nám, naši milí slovenskí priatelia, že my Maďari sme nikdy neublížili nikomu, nikdy sme nežiadali cudzie, vždy sme si len bránili to svoje, a predsa každý vždy trestal nás. My sme vždy prelievali krv na ochranu Európy, aj preto je na našej národnej kalvárii najviac krížov... Ale naši paranoidní susedia to nechcú uznať.
A tu sa Pišta zasmial: akoby som takéto reči už počul kdesi v Žiline či v Ružomberku, povedal chichúňajúc sa. Áno, lebo Slováci nám ukradli aj národné bedákanie, odpovedal som. Teda, ak toto je skutočnosť, tak sa znova opýtam: čoho sa vy bojíte, moji milí slovenskí priatelia? Presnejšie štylizujúc: skutočne sa bojíte alebo len hráte divadlo v aréne veľkého populistického cirkusu. Lebo týchto Maďarov (nás) by sa nezľakol ani môj drobný psíček Frida. Veď vidíte, týmto (nám) sa ešte nikdy nič nepodarilo. Triezvy politik by vzdával vďaku Pánu Bohu, že ho požehnal takýmto nešikovným susedom. Pravda aj strach sa dá vysvetliť: lebo ak je to skutočne tak, ako vy tvrdíte, čiže Hunyady bol v skutočnosti Huňadi, Kossuth zas Košút, Csák Máté Matúš Čák, Rákóczy zas Rákóci, tak Slovákov neutláčali Maďari, ale odpadlícki Slováci a vy sa nemusíte báť nás, ale samých seba. No pravda, takto je to celkom iné. Lebo sám seba sa aj ja zvyknem občas báť.
Najnovšie sa začínajú báť Viktora Orbána. Tak teda. Aj ja sa niekedy zamyslím nad tým, kto je vlastne ten Viktor Orbán. Lebo Orbánovi najbližší spolupracovníci sa volajú Navracsics (Navračič), Pokorni (Pokorny) a Schmitt (Šmíd). Je možné, že podľa tisícročnej maďarskej tradície aj on chce utláčať Slovákov Slovákmi? Ale je možné, že Orbán je prefíkanejší a namiesto konfrontácie chce falošnými manévrami konečne pokoriť Slovensko. Urobí isté zmierovacie gesto a povie, postavme ešte viac nových mostov cez Dunaj a Ipeľ. Ale Vy to aj tak nepovolíte, veď každý dobre zmýšľajúci Slovák vie, že cyklistická maďarská armáda chce vtiahnuť na Slovensko po týchto mostoch, aby mohla vzkriesiť Veľké Uhorsko. Pravda, možno si predstaviť aj to, že Orbán sa skutočne spojí s radikálnymi roduvernými Maďarmi, čiže so stranou Jobbik. Ale tým by si kopol len obrovský gól do vlastnej brány. Lebo tak by mali roduverní Slováci konečne partnera na medzinárodnej aréne a dostali by sa z mnohoročnej izolácie. Už to aj vidím, ako dvojica Vona - Slota (či Vôňa - Szlota?) v pevnom objatí mašírujú po uliciach Budapešti a Bratislavy a svorne vreštia Nech padne Eunuch EÚ! Nech žije slovensko-maďarská nenávisť! Orbán a Fico ruka v ruke stoja v strede novootvoreného mosta cez Ipeľ a s úsmevom na nich hľadia: Bože môj, aké sú zlaté tieto rozšantené deti. No darmo, im patrí budúcnosť, hovoria a šťastne skočia hlavičku do modrého Dunaja majstra Straussa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.