Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Márquez: spisovateľ a jeho hviezda

.časopis .fenomén

Šiesteho marca bude mať Gabriel García Márquez, jeden z najznámejších - a možno aj najlepších - spisovateľov posledného storočia 83. narodeniny. To však nie je hlavný dôvod, prečo sa mu na nasledujúcich stranách budeme venovať. K zamysleniu nad jeho famóznym dielom a kontroverzným životom nás vedie vydanie slovenského prekladu mohutného Márquezovho životopisu od anglického hispanistu Geralda Martina.

Hneď na začiatku povedzme, že tá Martinova kniha, teda Gabriel García Márquez: Život - je monumentálna svojimi ambíciami, svojím záberom, svojím rozsahom a svojimi slabosťami. Jej preklad (Igor Otčenáš) a vydanie na Slovensku (vydavateľstvo Timy) ani nie rok po prvom anglickom vydaní (český preklad doteraz nevyšiel!) je pozoruhodným počinom, ktorý ocenia všetci tunajší milovníci Márquezovho diela. Tí pritom aj bez toho majú veľa dôvodov na radosť. Vďaka dlhodobému a systematickému záujmu vydavateľstva Ikar vyšli v posledných rokoch v jeho edícii Odeon takmer všetky, teda aj menej známe autorove diela, najnovšie - pred pár dňami - jeho Dvanásť príbehov z cudziny. Pravdepodobne žiadny zo žijúcich literárnych klasikov nie je v slovenských prekladoch tak dôkladne prítomný.
Márquezovo dielo teda pomerne dobre poznáme. Aký je však jeho autor?

.narcis Gabo

Gabriela Garcíu Márqueza môžeme - čiastočne - spoznať z dvoch hrubých kníh. Okrem spomínaného životopisu Geralda Martina máme k dispozícii Márquezov autobiografický Román môjho života z roku 2002 (slovenský preklad Martiny Slezákovej, Ikar, 2004). V origináli má tá kniha názov Vivir para contarla, čo znamená niečo ako "Žiť, aby mohol rozprávať". Autorov prístup k vlastnému životu je zjavný z výstižného motta:  "Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo sa pamätá, a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať." Gabo, ako ho vraj v Južnej Amerike volajú v tejto pôsobivej, výborne napísanej knihe, rozpráva zhruba o prvej polovici svojho života. Autentické spomienky sa prelínajú so snami, literárne zápletky so skutočnosťou. Spisovateľovými očami sa dívame na jeho košatú rodinu, rodnú Aracataku, ktorá sa stala literárnym Macondom, vovádza nás do labyrintu postkoloniálnej Kolumbie, zdieľa s nami očarenie prežitými, rozprávanými aj napísanými príbehmi. Román môjho života možno čítať ako  "román", aj ako  "jeho život". Jedno aj druhé je fascinujúce a svojím spôsobom krásne.
Aktuálny Márquezov životopis od Geralda Martina je, pochopiteľne, faktickejší. Hoci napísaný s takmer nekritickým obdivom, predsa len o Gabovi hovorí viac. Najprv spoznávame magickú farebnosť, ubíjajúcu chudobu a desivé násilie sveta, do ktorého sa Gabo v roku 1928 narodil. Nejde pritom len o komplikovanú, pre Európana nie celkom pochopiteľnú juhoamerickú politiku. Stačí sa zahĺbiť do hustých rodostromov Márquezovej rodiny na posledných stranách, prípadne si prečítať o milostných dobrodružstvách Márquezových predkov na prvých stranách Martinovej knihy. Tropické horúčavy a jedovaté močiare karibského pobrežia severnej Kolumbie zrejme spôsobovali u miestnych obyvateľov obrovské erupcie vášne. Tá ich v lepšom prípade viedla do manželskej postele, v horšom do miestnych bordelov a v najhoršom do krvavých bitiek a k prestrelkám, ktoré patrili k rázovitej karibskej vendete. Stačilo len žiť, počúvať a pozerať sa okolo seba.
Gabo sa narodil Gabrielovi Eligiovi Garcíovi a Luise Santiago Márquezovej. Gabriel Eligio bol pomerne bezstarostný podnikateľ/podvodník v oblasti farmácie a lekárstva (bol skôr ľudovým liečiteľom než lekárom: vždy keď sa v blízkosti jeho pôsobiska objavil skutočný lekár, musel sa odsťahovať) s konzervatívnymi politickými názormi. Luisa Santiaga bola zodpovedná žena z prominentnej liberálnej (dalo by sa poedať "národnooslobodzovacej") rodiny. Literárny opis strastí a radostí ich mileneckého a manželského života nájdeme v Márquezovej  "druhej najslávnejšej" knihe Láska v čase cholery. Z hľadiska malého Gabita bolo dôležité, že vyrastal u starých rodičov z matkinej strany. To s nimi zažil magické príbehy, ktoré neskôr situoval do Maconda. Starý otec Nicolás Ricardo Márquez Mejía, ktorého všetci volali  "Plukovník" (bojoval v krvavej  "Tisícdňovej vojne" a prežil  "Banánové masakre") zaúčal vnuka do tajomstiev magického rozprávačstva. On bol plukovníkom Aureliánom Buendiom, ktorého  "otec zobral k Cigánom, aby si pozrel ľad," ako to stojí v slávnej úvodnej vete románu Sto rokov samoty.
Gabo bol chlapec vnímavý a talentovaný, vďaka čomu získal štipendium na prominentné gymnázium do Bogoty. Vo vysokohorskom hlavnom meste sa nikdy celkom neudomácnil - oveľa bližšie mu boli trópy na pobreží a mesto Kartagéna, kde si neskôr postavil svoj prvý veľký dom. Napriek zdrvujúcej chudobe a pocitu odcudzenia sa práve v Bogote mnoho dôležitých vecí v jeho živote začína. Tu začne písať do novín, tu napíše prvé poviedky, tu ho očarí bohémsky nočný život (teda: kamaráti, pijatika, prostitútky), tu sa začne formovať jeho politické presvedčenie. Bujarosť bude Gaba s pribúdajúcimi rokmi (postupne a pomaly) opúšťať. Písanie a politická (dez-)orientácia mu zostane až do penzijného veku.
V úvode k Dvanástim príbehom z cudziny (preklad Eva Palkovičová, Ikar, 2010), hovorí, že  "radosť z písania je najintímnejšia a najosamelejšia činnosť, akú si možno predstaviť." V tom istom texte píše o písaní ako o  "neukojiteľnej a spaľujúcej vášni". Všeličo, čo Márquez počas svojho dlhého života napísal, treba brať s rezervou, tomuto však možno veriť stopercentne. Písanie - pravidelné, takmer každodenné písanie - sprevádza Gaba stále. Väčšinu života, ešte aj ako oslavovaný a úspešný Nobelovec, písal každý týždeň do novín,  "aby si udržal ľahkú ruku". No a popri tom, často veľmi dlho a s dôslednosťou chorobného perfekcionistu, tvoril svoje poviedky, novely a romány.
S politickou angažovanosťou Gaba Márqueza je to komplikovanejšie. Zrozumiteľné a hádam aj pochopiteľné by bolo, keby - tak ako drvivá väčšina juhoamerických intelektuálov - stál (hoci aj výrazne) naľavo od politického stredu a Spojené štáty vnímal ako "imperialistickú mocnosť". Gabo však bol iný - a v tom je jeho životopis od Geralda Martina skutočne oči otvárajúci.
Kým počas štúdií v Bogote a neskôr v Kartagene bol ešte typický juhoamerický ľavičiar, po pracovných cestách do Európy o sebe prezradil viac. Príkladom za všetky nech je Márquezova návšteva Maďarska v lete roku 1957, kam prišiel ako člen vôbec prvej "západnej" kultúrnej delegácie po krvavom potlačení novembrového povstania. Keďže ako hlboko veriaci komunista nedôveroval tomu, ako o povstaní a následných komunistických represiách písala západná tlač, namiesto organizovaného programu išiel situáciu v Budapešti skúmať sám. Rozprával sa vraj s obyčajnými ľuďmi (vrátane miestnych prostitútok), "ktorých nevraživosť a cynizmus ho šokovali." Možno by aj zmenil, alebo aspoň v duchu európskej ľavice korigoval svoje názory, no organizátori návštevy boli prezieravejší: šokovanému Kolumbijčanovi dohodli stretnutie s Jánosom Kádárom. "Priamy kontakt s mocným Garcíu Márqueza nie po prvý raz nakazil," píše Gerald Martin. Márquez v Kádárovi videl "obyčajného človeka, ktorý chodí v nedeľu do zoo hádzať slonom arašidové oriešky" a ktorého konanie bolo motivované obranou svojej krajiny pred "nacionalistickými ultrapravičiarmi."
Presne tak. Vnímavý a citlivý spisovateľ, ktorý dokázal tak kúzelne opisovať magickosť kolumbijskej reality, ktorý mal vďaka svojmu skromnému pôvodu a politickému presvedčeniu stáť zásadne na strane chudobných a utláčaných, viac veril komunistickému potentátovi a jeho propagandistom.
Nie, Márquez nebol "poctivý ľavičiar" ako Orwell (ktorého uznával) či Pablo Neruda (s ktorým sa priatelil). A nebol ani salónny ľavičiar-intelektuál ako Sartre alebo Foucault. Márquez bol naivný politický oportunista a priateľ diktátorov. Jeho kritika amerického imperializmu sa končila vtedy, keď mohol (ako jeho juhoamerickí kolegovia) odmietnuť, no vzhľadom na priložený šek neodmietol cenu, ktorú mu udelila Kolumbijská univerzita vo Washingtone a keď ho už ako svetovú celebritu pozval na svoj ranč Bill Clinton. Jeho solidarita s chudobnými sa končila vo chvíli, keď sa spriatelil s ich diktátorom (tak to bolo v prípade Panamy, Kolumbie, Kuby či Mexika). Jeho lojálnosť voči priateľom bola zrejme slabšia než túžba tráviť dovolenky s Fidelom Castrom. Ako ináč si vysvetliť jeho mlčanie v prípadoch, keď kubánsky režim posielal Márquezových priateľov do väzenia, či dokonca na popravisko? Keď sa v Sovietskom zväze začala Gorbačovova perestrojka, Márquez zneistel a rok 1989, ktorý znamenal slobodu pre veľkú časť sveta, označil za "rok apokalypsy". Keď vo svete padali diktatúry, podľa Márqueza sa "zo všetkých strán zmrákalo." Nuž, keďže v tom čase býval v Havane obklopený Fidélovým straníckym luxusom, tak mu to ako zmrákanie skutočne mohlo pripadať.
Gabo nebol ľavičiar, ktorému leží na srdci osud chudobných a znevýhodnených ani liberál, ktorý miluje slobodu a obáva sa všetkého, čo ju ohrozuje. Márquez je obyčajný sebastredný oportunista. Pre vlastné pohodlie sa nezastal priateľov a sám veľmi slávny túžil byť v blízkosti veľmi mocných. Pri Castrovej oficiálnej návšteve Kolumbie údajne hrozilo, že by naňho mohol byť spáchaný atentát. Márquez, vedomý si svojej slávy a nedotknuteľnosti, sa podujal robiť Fidelovi bodyguarda - nakoniec, znamenalo to, že bude sedieť vedľa bradatého diktátora v jeho limuzíne... Niečo trápnejšie si ťažko možno predstaviť.

.majster Márquez
Popletených oportunistov a narcisov obľubujúcich celebrity je na svete veľmi veľa. Málokto z nich je však zároveň veľký umelec. Bertold Brecht, voziaci sa v mercedese a zároveň podporujúci Waltera Ulbrichta pri potlačení robotníckeho povstania v Berlíne, ("Nestačí zmeniť vládu, treba zmeniť ľud," povedal pri tej príležitosti) bol taký. Alebo Miroslav Válek píšúci poéziu existenciálnej úzkosti a zároveň organizujúci kultúrnu normalizáciu v Husákovom Československu.
Stáva sa, že talent a charakter sa v človeku nestretnú. A zatiaľ, čo na charakter človeka sa skôr či neskôr z úcty k šedinám a spomienkového optimizmu zabúda, dielo zostáva. Tak to je, a tak to bude aj u Garcíu Márqueza, ktorého dielo je vskutku obdivuhodné.
Svoju prvú novelu Opadané lístie napísal Márquez koncom štyridsiatych rokov, no až v roku 1955 pre ňu našiel vydavateľa. Už tu je aspoň v náznakoch prítomné všetko, čím bude spisovateľ neskôr známy a vďaka čomu bude celosvetovo obľúbený: zdanlivo prosté, od ornamentov oslobodené rozprávanie, ktoré má korene v Márquezovom živote, no vyrastá do magických výšok jeho fantázie. Objavuje sa tu plukovník, v ktorom spoznávame Gabovho starého otca a témou je smrť, teda v tomto konkrétnom prípade pohreb.
Po Opadanom lístí nasledoval v kontexte celého autorovho diela asi najmenej podarený román Zlá hodina (vyšiel v roku 1962), no už o ďalších päť rokov dopísal knihu, ktorá mu zaručila slávu a umeleckú nesmrteľnosť. Sto rokov samoty, veľký a košatý, magický, no v márquezovskej realite osadený príbeh rodiny Buendíovcov očaril skoro každého, kto sa doň začítal. Je v ňom, samozrejme, smrť (už v prvej vete je prítomná), vášnivá láska aj nenávisť, hrdinovia sú schopní vidieť duchov, niektoré postavy sa dokážu vznášať, dejú sa v nej zázraky, je v nej detská nevinnosť, mladícka divokosť aj múdrosť zrelého muža. Je to kniha plná nádhernej imaginácie, ktorá je umne vystavaná z krásnych viet. Márquez tvrdí, že knihu napísal za osemnásť mesiacov, jeho životopisec Martin uvádza, že písanie trvalo len asi rok - od júla 1965 do augusta 1966 s viacerými prerušniami. "Pomerne jasne si spomínam na deň, keď som s nesmiernymi ťažkosťami dokončil prvú vetu a sám seba som sa spýtal, čo bude, do šľaka, ďalej," povedal García Márquez priateľovi Pliniovi Mendozovi. Ešte pred prvou vetou si však v uvedomil, "že namiesto knihy o svojom detstve by mal napísať knihu o svojich spomienkach na detstvo. Namiesto knihy o realite by to mala byť kniha o reprezentácii reality," píše Gerald Martin. Ten záblesk inšpirácie nastal pri návrate do Aracataky, kde sa so svojou matkou vrátil, aby predal rodný dom. Nie je preto náhoda, že takmer o štyridsať rokov neskôr začína Márquez autobiografický Román môjho života práve onou návštevou rodiska.
Nepísať o svojom živote, ale o spomienkach na svoj život. Neopisovať realitu, ale vo vlastnej hlave uloženú reprezentáciu reality. To sú dve zásady, ktorých sa García Márquez držal v celom svojom diele. V samotnom písaní pritom cítiť ľahkosť, výstižnosť a - paradoxne - aj presnosť, vlastnú skúsenému, rozsahom a termínmi vycepovanému novinárovi. Práve preto ani jeho najdlhšie romány nenudia a napriek košatosti deja zostávajú zrozumiteľné.
Do veľkého a stále neuzavretého márquezovského opusu patrí šesť veľkých románov, štyri novely, niekoľko poviedkových zbierok a sedem kníh literatúry faktu. Veľkú trojku najznámejších a najprekladanejších Márquezových kníh tvorí okrem Sto rokov samoty veľký román Láska v čase cholery a štíhla novela Kronika vopred ohlásenej smrti. O rozšírenosti týchto kníh svedčí aj to, že už len ich samotné názvy sa stali často využívanými metaforami. O nič slabšie, len o čosi menej známe, sú jeho romány Patriarchova jeseň, Generál v labyrinte a O láske a iných démonoch. Zatiaľ posledným Márquezovým dielom je v roku 2004 napísaná a nie veľmi vydarená Spomienka na moje smutné pobehlice.
Gabriel Gárcía Márquez je jeden z najoslavovanejších žijúcich spisovateľov. Čím si získal túto celosvetovú slávu? Dôvodov je zrejme viac. Jedným je kniha Sto rokov samoty, ktorá svojou krásou, clivotou, vášňou a smútkom zasiahla Kolumbíjčana rovnako ako Nemca či Slováka. Podobne, hoci v o niečo menšej miere je to tak aj pri jeho ďalších knihách.
Márquez je napriek tomu, že pochádza z chudobnej Kolumbie autorom  "starej školy" a "veľkých tém". Nie je experimentátor, nedekonštruuje, ale poctivo a s veľkým talentom tvorí. V každej jednej z jeho kníh sa objavuje smrť, láska, násilie a samota. Takmer v každej je byzantsky poprepletaná rodina, a teda ľudia, ktorých dôverne poznáme, no tak trochu sa ich aj bojíme.
Márquez podľa všetkého svoje knihy nepísal ľahko. Bola to preňho skôr pomalá a namáhavá každodenná práca než voľnočasová aktivita. A tú dôslednosť v jeho knihách cítiť.
Na tom, že sa z neho stal celosvetový fenomén, má zásluhu aj fakt, že vďaka svojmu politickému oportunizmu bol "ideovo prístupný" na Západe aj na Východe. V roku 1982 získal Nobelovu cenu za literatúru, priatelil sa s komunistickými diktátormi, no ako sám s prekvapením zistil, najvnímavejších čitateľov mal v USA. Márquezovi  pomohla aj silná generácia latinskoamerických spisovateľov s Borgésom a Cortazárom na čele.
A nakoniec - už len fakt, že pochádzal z miesta, ktoré sa volá Aracataca, pôsobí takmer rozprávkovo.

.životopis živého
Vráťme sa na záver ešte ku knihe Geralda Martin Gabriel García Márquez: Život. "Prečo chcete písať životopis? Životopisy znamenajú smrť," povedal Márquez Martinovi, no zároveň mu počas sedemnástich (!) rokov vychádzal všemožne v ústrety. Gabo vedel veľmi dobre, čo robí. Gerald Martin je totiž renomovaný znalec latinskoamerickej literatúry a zároveň Márquezov veľký fanúšik. Životopisná kniha mu preto môže len pomôcť a nech už je v nej napísané čokoľvek, lesk jeho slávy iba zvýši.
Gerald Martin urobil to, čo od neho Márquez očakával. Dlhoročný výzkum a množstvo rozhovorov s Márquezom, jeho príbuznými a priateľmi "vtesnal" do 644 strán, na ktorých svojmu idolu vystrúhal hlbokú poklonu. Po smrti autora určite vyjdú aj jeho kritické životopisy, tento je však oslavný. A to je základný problém tejto mohutnej knihy.
Ďalším problémom je, že Gerald Martin dokáže to, čo sa Márquezovi nikdy nepodarilo, totiž nudne písať. Knihe chýba švih, vtip a ľahkosť. Martin je vedec, a nie spisovateľ ani novinár. Čítanie jeho knihy je namáhavou lopotou, ku ktorej sa človek musí znovu a znovu nútiť.
Napriek tomu je to však pre Márquezových čitateľov hodnotná a užitočná kniha. Dozvedáme sa napríklad to, že Gabo bol viac realistom ako magickým realistom. Skoro všetko, čo napísal, skutočne zažil, alebo to zažili aspoň jeho blízki a tí mu o tom porozprávali. On to všetko "len" geniálne premiešal a majstrovsky zapísal. Trochu sa pred nami otvára aj Márquezov charakter, hlavne v súvislosti s jeho nekonzekventným politickým aktivizmom a slabosťou pre ľudí moci a politického vplyvu.
Vydanie tejto knihy je veľkým počinom. Rýchlosť, s akou bola preložená a zredigovaná, má však aj problematickú stránku. Hoci preklad Igora Otčenáša je veľmi dobrý, jazyková redaktorka pracovala zrejme v neznesiteľnom strese. Len to môže vysvetliť množstvo preklepov. Jeden príklad za všetky: na stranách 32-50 je čarovný názov Márquezovho rodiska chybne napísaný 10-krát. Popri mestečku Aracataca sa tak opakovane objavuje aj Aratacaca či Aratacaka.
V roku 2000 sa v peruánskych novinách La República objavila správa o Márquezovej smrti, ktorú vzápätí prebrali aj svetové agentúry. Na druhý deň bola správa dementovaná. V apríli 2009 povedala Márquezova dlhoročná agentka Carmen Balcells čilským novinám Tercera, že Gabo definitívne zakončil svoje literárne dielo a "prestal písať". Dementovanie tejto správy by nás, milovníkov Aurélia Buendíu, Santiaga Nasara, plukovníka, ktorému nemá kto napísať a generála, blúdiaceho v labyrinte, veľmi potešilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite