Keby udalosť zniesla zľahčovanie či ironizovanie, dalo by sa povedať, že veľké témy, na ktoré slovenská verejná debata doteraz nedorástla, tvorivo otvára Robert Fico.
Na rozdiel od novinárskych konfliktov záujmov a manažérskej etiky, kde nenašiel veľa partnerov do diskusie, však jeho útok proti fenoménu globalizácie (ktorú spojil s liberalizáciou a ešte aj privatizáciou) narazil na slušnú odozvu.
Úplne právom. Ak niekto mal pochybnosť, či predseda slovenskej vlády patrí k čoraz vzácnejšiemu druhu komunistov z presvedčenia, po mítingu k výročiu SNP v Sekaninách nad Lehotou musí byť vyliečený. Vyhlásiť svet v roku 1944 a v súčasnosti za rovnako zlý a označiť za „hlavný odkaz (Povstania), ktorý si ja beriem, tú odvahu postaviť sa takýmto procesom, ktorá musí existovať aj v roku 2007, nie iba 1944“, môže naozaj len čistý komunista. Prípadne ešte – anarchista a vrhač dlažobných kociek...
Tomu, kto „tieto procesy“, čiže globalizáciu, liberalizáciu a privatizáciu, ktoré Fico explicitne menoval, postaví na roveň fašizmu, totiž splývajú základné rozdiely medzi totalitným a demokratickým usporiadaním spoločnosti, medzi štátom organizovaným násilím a spontánnymi javmi, ktoré sú dôsledkom trhových vzťahov a slobodnej voľby ľudí.
Vôbec pritom nie je podstatné, kto má aký osobný názor na liberalizáciu či privatizáciu. Môže mať záporný ako napríklad Nicolas Sarkozy – aby sme zostali iba na „pravici“. Avšak ten, kto položí znamienko rovnosti medzi odvahu postaviť sa fašizmu a „takýmto procesom“, vydáva o sebe svedectvo, že je v osobnom spore so slobodným spoločenským poriadkom, ktorého sú globalizácia, liberalizácia a privatizácia neodmysliteľnou súčasťou.
Neobstojí tvrdenie, že predseda vlády použil „mítingovú skratku“ (Čarnogurský). A prerieknuť sa mohol len v tom zmysle, že nechal slobodne prehovoriť svojej duši a srdcu. To, čo je podstatné, nie je spor o globalizáciu (privatizáciu, liberalizáciu), do ktorého sa s ním pustili niektorí tvorcovia mienky zápalisto vysvetľujúc, že tieto javy majú aj prednosti. Podstatný je iba pohľad na zdrojový kód, z ktorého vznikajú návrhy na jednu poisťovňu, zákazy zisku, zmeny pravidiel počas hry (DSS), nové regulácie, neúcta k vlastníctvu, nedôvera až nenávisť k všetkému neštátnemu či úplné zmrazenie predajov aj periférneho majetku. Všetky tieto javy nesú jasný antisystémový rukopis a treba ich chápať presne tak, ako Fico naznačil: Ako prejav jeho osobnej „odvahy“ postaviť sa nepriateľom, v jeho očiach rovných fašizmu.
Nositeľom toho obrazu sveta, v ktorom „sa aj teraz bojuje o suroviny, o moc, o vplyv, len sa používajú iné zbrane“, je typický komunista druhej polovice 20. storočia alebo radikálny antiglobalista dneška. Slovenský premiér vôbec nepripúšťa, že aj keby bola pravda, že iný obsah než boj globalizácia nemá, zásadný rozdiel je v tých „iných zbraniach“. Fico teda v sebe nesie studenovojnovú schému rozdelenia sveta, z ktorého si uchoval celé hodnotové vybavenie vrátane sympatií k jednotlivým aktérom. Odtiaľ teda sympatie k Číne, Kube, Rusku...
Robert Fico nie je len štandardný populista s vrodenými vlohami, ktorými pôsobí na svoju väčšiu slávu či moc. On všetky tieto motivácie stelesňuje, no výnimočný a nebezpečný je najmä tým, že v starožitný socializmus skutočne hlboko verí.
.peter Schutz
Na rozdiel od novinárskych konfliktov záujmov a manažérskej etiky, kde nenašiel veľa partnerov do diskusie, však jeho útok proti fenoménu globalizácie (ktorú spojil s liberalizáciou a ešte aj privatizáciou) narazil na slušnú odozvu.
Úplne právom. Ak niekto mal pochybnosť, či predseda slovenskej vlády patrí k čoraz vzácnejšiemu druhu komunistov z presvedčenia, po mítingu k výročiu SNP v Sekaninách nad Lehotou musí byť vyliečený. Vyhlásiť svet v roku 1944 a v súčasnosti za rovnako zlý a označiť za „hlavný odkaz (Povstania), ktorý si ja beriem, tú odvahu postaviť sa takýmto procesom, ktorá musí existovať aj v roku 2007, nie iba 1944“, môže naozaj len čistý komunista. Prípadne ešte – anarchista a vrhač dlažobných kociek...
Tomu, kto „tieto procesy“, čiže globalizáciu, liberalizáciu a privatizáciu, ktoré Fico explicitne menoval, postaví na roveň fašizmu, totiž splývajú základné rozdiely medzi totalitným a demokratickým usporiadaním spoločnosti, medzi štátom organizovaným násilím a spontánnymi javmi, ktoré sú dôsledkom trhových vzťahov a slobodnej voľby ľudí.
Vôbec pritom nie je podstatné, kto má aký osobný názor na liberalizáciu či privatizáciu. Môže mať záporný ako napríklad Nicolas Sarkozy – aby sme zostali iba na „pravici“. Avšak ten, kto položí znamienko rovnosti medzi odvahu postaviť sa fašizmu a „takýmto procesom“, vydáva o sebe svedectvo, že je v osobnom spore so slobodným spoločenským poriadkom, ktorého sú globalizácia, liberalizácia a privatizácia neodmysliteľnou súčasťou.
Neobstojí tvrdenie, že predseda vlády použil „mítingovú skratku“ (Čarnogurský). A prerieknuť sa mohol len v tom zmysle, že nechal slobodne prehovoriť svojej duši a srdcu. To, čo je podstatné, nie je spor o globalizáciu (privatizáciu, liberalizáciu), do ktorého sa s ním pustili niektorí tvorcovia mienky zápalisto vysvetľujúc, že tieto javy majú aj prednosti. Podstatný je iba pohľad na zdrojový kód, z ktorého vznikajú návrhy na jednu poisťovňu, zákazy zisku, zmeny pravidiel počas hry (DSS), nové regulácie, neúcta k vlastníctvu, nedôvera až nenávisť k všetkému neštátnemu či úplné zmrazenie predajov aj periférneho majetku. Všetky tieto javy nesú jasný antisystémový rukopis a treba ich chápať presne tak, ako Fico naznačil: Ako prejav jeho osobnej „odvahy“ postaviť sa nepriateľom, v jeho očiach rovných fašizmu.
Nositeľom toho obrazu sveta, v ktorom „sa aj teraz bojuje o suroviny, o moc, o vplyv, len sa používajú iné zbrane“, je typický komunista druhej polovice 20. storočia alebo radikálny antiglobalista dneška. Slovenský premiér vôbec nepripúšťa, že aj keby bola pravda, že iný obsah než boj globalizácia nemá, zásadný rozdiel je v tých „iných zbraniach“. Fico teda v sebe nesie studenovojnovú schému rozdelenia sveta, z ktorého si uchoval celé hodnotové vybavenie vrátane sympatií k jednotlivým aktérom. Odtiaľ teda sympatie k Číne, Kube, Rusku...
Robert Fico nie je len štandardný populista s vrodenými vlohami, ktorými pôsobí na svoju väčšiu slávu či moc. On všetky tieto motivácie stelesňuje, no výnimočný a nebezpečný je najmä tým, že v starožitný socializmus skutočne hlboko verí.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.