„Nič nevedel ani o linkovaní a slovo šumrovať počul prvý raz v živote. Hodil sa iba na premiestňovanie nábytku a podobné hrubé práce, ale aj tie robil nemotorne.” Reč je o Bírovi. Jánovi Bírovi, ktorého mama volala Janíčko, no vlastná žena vždy len Jano. V poviedke Príbeh o básni ho stretávame na rodičovskom združení syna Rudolfa (manželka ho volá Rudenko, on vždy len Rudo). Zapozerá sa do atraktívnej mamičky a aby ju ohúril, prihlási sa na konci o slovo a zručne zaimprovizuje úvahu o význame estetiky, umenia a hlavne poézie pre školopovinnú mládež, pričom si vyfabuluje informáciu o tom, že je členom akejsi „celoštátnej kultúrnej a pedagogickej komisie, o ktorej zameraní a úlohách nemôže na tomto mieste pre pokročilý čas hovoriť.” Či sa Bírovi podarí atraktívnu pani zaujať, pochopiteľne, neprezradíme a to, k čomu ho improvizácia pred rodičmi nakoniec dovedie, ani len nenaznačíme. Zostaneme pri Bírovi, hrdinovi typickom pre Stanislava Rakúsa. V mladosti ho zaujímala literatúra, aj sa ju pokúsil vyštudovať. Keďže však nie je obdarovaný pamätou na fakty, zo školy odišiel. Potom začal chodiť do nezmyselného zamestnania, oženil sa so ženou, ktorú už veľmi nemiluje (a rovno povedzme, že ani one jeho), no odísť od nej sa neodváži a po príchode z práce musí pomáhať svokrovi maliarovi – natieračovi pri jeho fuškách. Súci je len na „hrubé práce” a najradšej by s tým všetkým praštil. Ale nepraští, lebo na to nemá motiváciu a silu, lebo si je neistý sám sebou a iný život než ten, čo žije, si nevie predstaviť.
Bír, Dobrovodský (z poviedky Básnici), Burdák (z Telegramu) a anonymný novinár z Alkoholickej poviedky by si mohli podať ruky. Všetci štyria mali kedysi literárne ambície, všetci sa o to, čo veľmi chceli, ani nepokúsili, všetci žijú svoje nudné životy ako nepochopení a nechápajúci ľudkovia, tápajúci v sivej realite normalizovaného Československa. Nie sú to však žiadni zúfalci existenciálne nazerajúci do prázdnoty bytia. Sú to celkom obyčajné postavičky, aké stále žijú okolo nás. Príliš nerozmýšľajú, chodia do roboty a svoj životný údel prijímajú viac-menej bez námietok.
Stanislav Rakús je jeden z najlepších slovenských rozprávačov. Nevymýšľa pritom strhujúce príbehy. Drámu hľadá (a nachádza) pod povrchom zdanlivo nudnej každodennosti. Na neobyčajné životy „obyčajných ľudí” sa pozerá síce láskavým, ale zároveň prenikavým pohľadom. Nesúdi, nehádže kameňom a neohŕňa nos, ale cíti a rozumie. To by však nestačilo, keby nevedel bravúrne a vtipne rozprávať. Svojich hrdinov vystavuje do mierne bizarných, takmer groteskných situácií, s ktorými si nie celkom vedia rady: prespávanie Dobrovodského šéfa Pozdecha v jeho garzónke, Burdákovo bdenie pri mŕtvom svokrovom otcovi, novinárov pobyt na záchytke, komplikácie, ktoré Bírovy spôsobia jeho úvahy o poézii. Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu.
Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.