Priatelia, napríklad aj ty, sú ďaleko a viesť staromládenecký život je pomerne fádne. Vždy som sa rád pohyboval v kolektíve, iste sa pamätáš, ako veselo bolo na Trati mládeže, veľa sme toho nenastavali, ale o to viac sme sa zabavili. Dodnes ma mrzí, že som nedotiahol do konca svoj románik s Martou, myslím, že by sme sa boli k sebe hodili. Marta bola šikovná, športovo založená a aj dobre vychovaná. Asi preto jej tak prekážalo, že som ju chcel pretiahnuť pod tribúnou počas prvomájového sprievodu. Ja som to nepovažoval za nič výnimočné, ale Marty sa to dotklo a bolo po vzťahu. Spomínam ju aj preto, lebo, predstav si tú iróniu osudu, ona žije tiež v tomto starobinci, už dlhší čas. Keď ma uvidela v jedálni, ukázala na mňa prstom, vykríkla „sexuálny maniak!“ a vybehla von. Myslel som si, že taký úvod ma v očiach ostatných obyvateliek tohto ústavu degraduje, ale stal sa pravý opak, záujem dôchodkýň o mňa je čoraz väčší. Nachádzam pred dverami svojej izby rôzne pozornosti, sem-tam aj kvety z miestnej záhrady. Predvčerom som pod rohožkou našiel zastrčený lístok. Bolo na ňom napísané „ak máš čas a chuť, príď na izbu číslo 27“. Keď som sa informoval u svojho suseda, kto býva na dvadsaťsedmičke, rozhodol som sa, že pozvanie neprijmem. Mám svoju hrdosť. Býva tam naša bývalá kádrovníčka, ktorá ma v šesťdesiatom deviatom vyhodila zo strany. Potom vyhodili aj ju, lebo kradla vo Viedni v samoobsluhe, ale to ju neospravedlňuje. Niektoré veci sa, skrátka, nedajú zabudnúť. Vieš, že som nikdy nebol fanatický komunista, bol som v strane len tak, lebo to bolo v móde, ale keď ma vyliali, dotklo sa ma to. Aj existenčne, aj ľudsky. Keďže som sa nezmenil a mám dosť síl, založil som tu kultúrnu úderku. Spočiatku nebol veľký záujem, ale po príhode v jedálni záujem vzrástol. Hlásia sa najmä dievčatá. Dievčatá – to je trošku prisilný výraz, ale keď ich tak oslovím, padne im to dobre. Nacvičujeme teraz estrádny program pod názvom „Staré, ale jaré“ kde spievame obľúbené šlágre z päťdesiatych rokov a zopár budovateľských piesní. Dievčatá spievajú, ja ich sprevádzam na harmonike. Je to tá, ktorú som ukradol tomu Bulharovi, keď sme boli na festivale v Sofii, veď vieš. Inak sa mám fajn, všetko je v poriadku, až na problémy s močením, ale to je tu bežné a nepripisuje sa tomu nejaký zvláštny význam. Oveľa nepríjemnejšie je, že keď sme mali tanečný večierok prišiel som o peňaženku. Mal som ju v zadnom vrecku nohavíc a veľmi dobre si pamätám, s kým som tancoval. Lenže je to veľmi chúlostivá záležitosť a, poznáš ma, nechcem rozbíjať kolektív. Už musím končiť, o chvíľu zapnú televízor a chcem chytiť dobrý flek. Ak pôjdeš okolo, zastav sa. Tvoj kamarát Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.