Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Milka Zimková: InterCity

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

Pri písaní recenzií sa snažím držať pravidla, že o nevydarenom je lepšie mlčať, tak rýchlejšie zíde z (všeobecnej) mysle. Zmysel však má negatívna kritika známych mien, od ktorých by sme očakávali viac, ale tentoraz ponúkli menej.

Milka Zimková – nech sa stane čokoľvek – je v pamäti slovenskej kultúry blaho zapísaná. Filmom Pásla kone na betóne (ako autorka predlohy, scenáristka i predstaviteľka hlavnej postavy) a svojou monodramatickou tvorbou (od nápadu po realizáciu). V minulom roku jej vyšla knižka krátkych textov InterCity. Nachádzame v nej Zimkovej esprit, lásku k vidieku, k prírode, k nárečiam, ale, žiaľ, to už všetko poznáme, to sme zažili, a žiaľ, nájdeme tam aj kopec sebalásky, opakovanie motívov, násobenie štruktúry jednotlivých textíkov, verklíkovanie ich „ideového“ posolstva, ktoré – toľko ráz opakované – stráca silu. A priveľa verbálnych štylistických ozdôb sa tiež časom preje. Ale keď sem-tam presvitne zo stránok stará dobrá Milka Zimková v pôvodnej kondícii, je to milé čítanie: „Borka si sadla pod plánku, hlavu položila na kolená a oblapila sa rukami. Nič si nepovedali, ani nebolo treba. Marča ticho splietala hrubé gaštanové vlasy do vrkoča svojej neveste tak, aby jej žlté lupienky záružlia nevypadli.“ Na oblohe sa zjavia ťažké mračná a Borkin syn povie Marči: „Zochabme šicko tak. Už z teho ňeśka ňič ňebudze. Čarňava śe vali od Mohylek i z druhej strani od Maglovca. Keď to pridze ku sebe, ta to bože dopuśćeňe.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite