Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Milan Lasica 70

.redakcia .časopis .fenomén

Milan Lasica má 70 rokov. O svojom vzťahu k nemu napísali Zdeněk Svěrák, Peter Zajac, Peter Lipa, Ján Štrasser, Michal Kaščák, Tomáš Janovic a Magda Vášáryová.

.vděčnost Jistě znáte ty situace, kdy někdo něco vypráví a vy si ve skupině neznámých posluchačů vyhlédnete jednoho a setkáte se s jeho pohledem. A v tom krátkém setkání očí s očima bezpečně zjistíte, že si o tom vyprávění myslí totéž co vy. Takový pocit mám odjakživa z Lasici. Třebaže by se naše osobní setkání dala spočítat na prstech obou rukou, něco mi vždycky říkalo, že kdybychom bydleli blíž u sebe, asi bychom se kamarádili a notovali si. Je možné, že on takový dojem nemá, ale jestli ho nemáš, Milane, tak to neříkej, když už se sem plahočím sněhem  z takové dálky.        
Jednou jsem mu řekl vtip a správně jsem předpokládal, že se mu zalíbí. Že kdesi daleko na Sibiři žil kmen, který znal jen dva pocity: pocit hladu a pocit chladu. A po Velké říjnové socialistické revoluci získal třetí pocit: pocit vděčnosti.
Říkám to proto, že kdybych měl nejpřesněji vyjádřit, co ve mně tento posmutnělý muž nejčastěji vyvolává, pak je to pocit vděčnosti.
Na rozdíl od ostatních savců je člověk vybaven tisícem důvodů pro smutek.  Namátkou jich pár uvedu:  stesk po domově, nešťastná láska, touha po ženě, touha po muži, touha po jiných ženách, touha po jiných mužích, neúspěch v práci, úspěch někoho jiného v práci, nezaměstnanost, přílišná zaměstnanost, křivda, lidská hloupost, nemoc blízkého člověka, nemoc blízkého zvířete, nemoc vlastní, a nad tím vším se klene důvod nejdrtivější: jistota, že jednoho krásného dne všechno skončí. Že ten den bude sice krásný, ale už ne pro nás.
Nejsem odborník přes psy, ale takový pes, myslím, zná jen dva důvody ke smutku: hlad a stesk. Neúspěch v práci ho vůbec netrápí. Když se mu nepovede jeden aport, s chutí vám bude nosit další a další klacky. A ani ho nemrzí, že už není štěně a že je sedmkrát starší než my.
Když pánbůh naložil člověku tak těžkou káru, vytušil, že by mu měl dát na cestu nějaký léčivý lektvar, nějaké užívání či mazání, aby to trmácení vydržel. I řekl bůh: budiž humor a byl humor. A viděl, že je dobrý. A oddělil jej od smutku.
Od chvíle, kdy jsem poprvé ochutnal užívání od Lasici a Satinského, věděl jsem, že je dobré a pocítil jsem vděčnost. A tu jsem pak cítil na patře, kdykoli jsem viděl Dona Lasicu, když ho jeho Sancho opustil. Kdy jindy za to poděkovat, než teď.
.zdeněk Svěrák .päť pohľadov na Milana Lasicu
1
Ak aj šesťdesiate roky minulého storočia neboli zlaté, celkom iste boli bujaré. Bolo to desaťročie veľkého nástupu POP KULTÚRY. Beatles a Rolling Stones, Bob Dylan, Joan Baezová a Woodstock. Belmondo a Godardov Bláznivý Petříček. James Bond a Sean Connery. Ba aj Ginsberg bol POP. POP boli aj Lasica so Satinským, Smékalom, Janovicom, Kolínskou a prírodným úkazom našej pop scény Evou Mázikovou. POP boli najmä ich predstavenia v Divadle na Korze. Soirée (1968) bolo tým, čo nazval Roman Jakobson u Voskovca a Wericha čistou poéziou a na Radostnej správe pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom (1969) sme sa váľali od smiechu. Smiali sme sa do popuku,   lebo práve pukla struna doby a my sme vedeli, že nám už do smiechu veľmi nebude.
Lasica so Satinským si ešte zahrali v Herzových a Vášovej Sladkých hrách minulého leta (1970), ale, ako to už býva v absurdnej hre absurdnej doby, bdelé oči rodnej, aj keď nevlastnej strany vyrobili z piatich mládencov, koketujúcich s Muškou, inotaj piatich armád Varšavskej zmluvy. Neviem, ktorú bratskú armádu mal alegoricky predstavovať Lasica, ale tipol by som si na poľskú. Čas čistej poézie sa skončil dvadsaťročnou kocovinou a Milanovi Lasicovi sa prvý raz nepodarilo byť iba komikom, ako po tom túžil.


2
Neboli to dobré časy a všetci sme za ne zaplatili svoju cenu. Viedli sme parazitný spôsob života a naším hostiteľom bola normalizácia. Usilovali sme sa z toho čudesného vzťahu vydolovať, čo sa dalo, ale rovnako, ako sa hostiteľ začne tak trochu podobať na parazita,  začne sa aj parazit tak trochu podobať na hostiteľa. V prípade Lasicu a Satinského sa Žobrácke dobrodružstvo nikdy nepremenilo na Plné vrecká peňazí a ani Výrobca šťastia sa nestal Zlatým teľaťom.  Tam, kde tí dvaja prekročili čiaru, zasvietila červená. V tých časoch naozaj nemohli byť iba komikmi.


3
V novembri 1989 spieval Milan Lasica s Jarom Filipom na Námestí SNP dve piesne,  Do batôžka a Bolo nás jedenásť. V prvej hádzali pretvárku, lož a faloš do studne, v druhej spievali o jedenástich kamarátoch, z ktorých neostal ani jeden; zradili, v pretvárke, lži a falši.  Neviem, možno chcel byť Milan Lasica aj v tých časoch iba komikom, ale vyšla z toho spoľahlivá predpoveď počasia na najbližších dvadsať rokov.


4
Keď som pred niekoľkými rokmi čítal Lasicovu glosu o Kocúrkove, váľal som sa od smiechu ako naposledy v šesťdesiatych rokoch a urobil som niečo, čo nemám vo zvyku. Poslal som mu mail a napísal, ako sa mi tá glosa páči. Lasica mi odmailoval: "Asi sa vam ta glosa naozaj paci, ked ste mi ju poslali styrikrat." Zasmial som sa, ale bolo mi jasné, že Lasica ma práve pasoval za Kocúrkovčana.


5
V roku 2005 vydal Milan Lasica pod názvom Lenže ja som iba komik rozhovory s Jánom Štrasserom. Ten názov je pri slovíčku iba tak trochu rétorický. Milan Lasica je dedičom čistej dadaistickej poézie a Cyranom slovenského humoru.  Ale v prvom rade je pokračovateľom veľkých znalcov Kocúrkova Jána Chalupku a Jonáša Záborského.  V Kocúrkove nemožno byť iba komikom. Z Kocúrkova možno odísť alebo celý život robiť niečo preto, aby nebolo až takým Kocúrkovom. 
.peter zajac .hlavne neprestávaj
V týchto dňoch je Lasica v takom kurze ako nikdy predtým. Už sa teším na jeho stovku, bude ho plný internet, alebo iný net, nie som si istý, či ešte bude .týždeň. Vlastne ani internet už potom nemusí byť.  A ktovie, či budem ja, asi nie, ale to je teraz nepodstatné. Keď už teda nič nebude, tak mne je  jasné, že Lasica bude.  A preto, aby bol, musíme chcieť, aby robil naďalej to, čo robil posledných 50 rokov.  Už nemusí robiť nič iné, len nech, preboha, neprestane.
Ak budem sebec, tak poviem, nech hlavne neprestane písať texty . Ale to je blbosť, keby "len" písal texty, tak by to už nebol ten Lasica. Ja viem, že toho urobil veľmi veľa, dokonca sa niekedy čudujem, čo všetko pri svojej lenivosti stihol, ale ja by som chcel, aby robil všetko tak ako doteraz. Prelistoval som si knižku, v ktorej sa 70 autorov vyznáva z obdivu  k Lasicovi a chváli ho za to, čo všetko už urobil. Vekový priemer tohto autorského kolektívu je pomerne vysoký, a preto si myslím, že je načase, aby očaril svojimi schopnosťami aj ďalšiu generáciu.
Nebude to také ľahké a samozrejmé ako v mladíckych časoch, keď s Julom očaril nás, ale na Lasicu je spoľahnutie. Podľa mňa by mal napríklad viac spievať. Zažil som ho niekoľkokrát za mikrofónom a vždy som si uvedomoval, že to robí s láskou a eleganciou. Ale on vlastne robí všetko tak elegantne, akoby nič. Tak nech to teda robí naďalej, aby aj ďalšia generácia budúcich autorov, ktorí o ňom raz budú písať, sa mohli pochváliť tým, že  každá jeho nová bodka, čiarka, text, gesto, tón, pohyb, glosa, veta, úsmev, strela (golfová) alebo jednoducho len jeho bytie je aj pre nich veľkým zážitkom. A Milan musí začať hneď, lebo  "Každé potom bude neskôr teraz,"  ako píše klasik.
.peter Lipa .jedným úderom
Milan Lasica to v týchto dňoch nemá ľahké. Je osobnosťou prvého rangu, sedemdesiatka je len raz za život, a tak sa tá jeho celkom logicky stala predmetom celonárodnej pozornosti. (Aj šesťdesiatdeviatka je len raz za život, aj sedemdesiatjednotka, ale vtedy sa na to kašle). To, čo sa okolo neho v posledných dňoch dialo, mi tak trochu pripomenulo scénu z Twainovho Toma Sawyera, keď sa veľký výmyselník Tom stratil v jaskyni. Zúfalo ho hľadajú, už ho aj oplakávajú, ale najmä - všetci sa k nemu hlásia, spomínajú, čo s ním zažili. Len jeden chlapec postáva bokom, akosi sa nevie zapojiť do debaty, až ho zrazu čosi osvieti a vyletí z neho: "A mne dal nedávno Tom Sawyer zaucho!"
Milan Lasica sa v jaskyni nestratil, a pokiaľ ho poznám, ani sa v nej nestratí, lebo on do jaskyne nechodí, on chodí do kaviarne. A tam sa stratiť nedá, tam sa (ho) dá (občas) nájsť. Teda aj v kaviarni sa dá stratiť - bez platenia. Ale to nie je Lasicov štýl, jeho štýl je zaplatiť aj za svojho spoločníka, tak je to. S Lasicom v kaviarni je fajn, o tom vie najviac jeho priateľ Tomáš Janovic a občas sa s tým podelí s čitateľmi .týždňa vo svojich aforizmoch, nadpísaných: Pri káve s Milanom Lasicom. Rozumejú si z pol slova, často aj bez slov, čo píšem najmä preto, aby som v tejto chvíli mohol uplatniť jeden židovský vtip: 
Kohn a Grün sedia na lavičke v parku. Po dvadsiatich minútach Kohn povie: "Ach jaj!" Po ďaších dvadsiatich minútach Grün odpovie: "Mne budete hovoriť?"
Pred niekoľkými dňami Lasicovi v rámci osláv jeho sedemdesiatky naša najlepšia golfistka Zuzana Kamasová zaželala, aby sa mu podaril sen všetkých golfistov -hole-in-one. Teda dostať loptičku jedným úderom z odpaliska do jamky. Ale veď Lasica má svoj prvý hole-in-one už dávno za sebou! V šesťdesiatych rokoch minulého storočia Milan Lasica ešte nehrával golf (v tých časoch u nás nehrával golf nikto), no už vtedy sa mu (samozrejme, aj s jeho verným partnerom Julom Satinským) podarila neuveriteľná vec: odpálil slovenský humor z krčmy do kaviarne. Jedným úderom.
Od roku 1964 som Lasicov verný divák, poslucháč a čitateľ. Tomášovi Janovicovi sa v tom nemôžem a nechcem rovnať, ale aj ja som mal to šťastie a potešenie posedávať s Milanom Lasicom aj dlhšie. Prvý raz pred piatimi rokmi, keď sme robili rozhovory do knižky Lenže ja som iba komik. A vlani zas,  keď sme sa zhovárali do najnovšej knižky Rok Lasicu, ktorá o pár týždňov uzrie svetlo sveta. Pohovorili sme trochu viac ako Kohn s Grünom v tom vtipe a ja som znovu a znovu zakúšal ten úžasný pocit, keď niekto hovorí múdro a vtipne. Verte mi - je to zriedkavá kombinácia. Na Slovensku až ojedinelá.
Neraz som rozmýšľal, ako to Milan Lasica robí, že je vtipný a zábavný, a pritom nevyskakuje, negestikuluje, nevykrikuje, nerehoce sa (svojim vlastným vtipom), ako to robia mnohí, ba takmer všetci komici v našich zemepisných šírkach. Nestrháva na seba pozornosť, a práve preto všetci spozornejú, keď niečo povie. A vždy trafí - ako sa povie - klinec po hlavičke.
Ako to robí? Neviem, ale tuším to. On to totiž vôbec nerobí. On nemusí. Jemu jednoducho stačí byť tým, čím je.
Tak nech je tým, čím je, ešte dlho.
.ján Štrasser .narodeninové božolé
Často sa cítim ako dvaja luteránski farári zmietaní chúťkami zbaviť sa viery. Často spomínam na svoje pestré detstvo, veď sme mali aj kúpeľňu, ktorá bola naozaj najkrajšia v máji. Často si vravím "na posmech by som vyšiel, keby som sa správal ako vôl, takisto zostane vol volom, bárs by školovaný bol". Ešte častejšie " Alebo sa mýlim zase?" Viem že "život nie je promenáda, vie byť trpký, vie byť zlý, život nie je promenáda, to si nemysli". Občas sa snažím rozkrájať cibuľu na márne kúsky, čerešní som v detstve zavaril viac ako štyri a ustavične sa pokúšam si zapamätať, že mlieko je dostať v mliekárni a topánky v predajni obuvi. Keď som na Liptove, predstavujem si, aký by to mohol byť krásny hnedouhoľný revír. Veľakrát mám chuť zvolať "Juj nebite ma, pán kapelník!", alebo "v Iráne vešajú, a my len vylihujeme". Mimochodom, neznášam, keď niekto má hovoriť o niekom a pritom hovorí o sebe. Na prvý pohľad ("a viete, že aj na druhý?") tak vyzerá aj úvod do tohto narodeninového božolé (dúfam, že nebude príliš mastné),  ale vyvediem ich z omylu. Chcel som len zdôrazniť (nohou? Nie, rukou!) význam jubilanta v bežnom živote pospolitého ľudu. Som si istý, že replikami oslávenca sa prerozprávali mnohí jedinci, od aranžérok cez inžinierov, redaktorov, fjordov, holičov, Peťkov a Paľkov (tak sa volali rodičia?) až po Selmu Lagerlöfovú a plejádu Vojáčekových. Dokonca aj Števo Kyjanica sa minule priznal (španielska čižma, každý sa prizná). Majster Lasica určite nevie, že je členom prestížnej skupiny Priateľ Federácie spoločenského hokeja (nominovaný bol za veršík Ach v trenírkach!) spolu s Winstonom Churchillom či pre ľudstvo nemenej dôležitým Júliusom Satinským. Apropos Winston. Keď si občas kladiem otázku "Brit či Nebrit", vďaka ľuďom ako je Milan Lasica si vyberám Nebrit (a čokoládovú bonboniéru Čierny princ z druhého výkladu). Čo takí Anglosasi?! Okrem toho, že keď chcú povedať oškvarok, musia povedať scab, sú neuveriteľne ochudobnení. My, aj keď sme národ holubičí, poznáme Shakespeara (škrabák!), Dylana, Cohena, Conneryho alebo Montyho s Pythonom. A oni? Poznajú tohto nášho skvelého dramatika, textára, speváka, herca a naozaj vtipného komika? Pochybujem. Aj preto som rád, že som Človák. Aj preto s radosťou pri oslavách jeho jubilea volám radosť, radosť, radosť, radosť, na tri riadky samá radosť. A na záver: Kiežby mal náš národ viac hláv, ako je Vaša, majstre! To by bola prsť!
.michal kaščák .milý Milan,
dovoľ, aby som v mierne modifikovanej podobe zopakoval, čo som kedysi
povedal Tebe a Julovi:
Ako vidím, si veľmi prekvapený, že my Slováci sme presne takí, akých
si nás celý život zobrazoval.
Želám Ti, aby si bol taký prekvapený ešte veľmi, veľmi, veľmi dlho.
.tomáš Janovic
.prežil  
Deviaty január bol dvadsať rokov najnešťastnejší deň v našej domácnosti. Na Pražskom hrade  pravidelne zasadalo ÚV KSČ. Ráno zasadali a večer už Milan zase nemohol. Ľudia chodili do práce, v televízii vysielali pondelky, Hlas Ameriky rušili. Normálne dni v normalizácii. On ležal na posteli a mlčal.
Chvalabohu, prežil.
Dnes neleží cez deň na posteli. Dnes zvonia telefóny, divadlo je plné, dokonca archívy sa oprašujú. Bulvárni novinári drankajú o seriózne rozhovory. Čo jete najradšej? Prečo nie ste stále vtipný? Vás niekedy odniekiaľ vyhodili?  Viac ste nenapísali a nenatočili? Nie, odpovedá,  zakázali mi. A to mohli?  Mohli. Ticho. Potom už len - vy nechcete oslavovať?
Má oslavovať, že už môže? Má oslavovať tie plány, ktoré nosil v hlave a vedel, že sa nikdy neuskutočnia? Tie neprespaté noci, keď rozmýšľal len o tom, či má cenu mať talent v krajine, v ktorej ho nepotrebujú a z ktorej ho vyhnali? Tú hru, ktorú mu hlupáci zakázali štyri dni pred premiérou?
Stretáva tých, ktorí mu zakazovali. I tých, ktorí s tým súhlasili. Tých, ktorí mlčali, ale doma skrývali nahrávky a aj tých, ktorí tiež nemohli, ale dnes si na nich nikto nespomenie. Nikto ich neoslavuje a nepýta sa ich, ktorú farbu majú najradšej. Neprežili, ale mohli mať Nobelove ceny, nové lieky, nové myšlienky. Už nikdy ich nebudú mať.
Milan často mlčí. Možno myslí na tých, ktorí  si tajne prepisovali jeho texty a odnášali si ich do emigrácie, aby nezošaleli od smútku. Spomína na tých, ktorí hovorili jeho texty a občas mu za ne aj poslali honorár.  Na pár kamarátov, ktorí presadzovali jeho veci, hoci im hlupáci hrozili, že ich vyhodia z práce.
Keď hovorí, upozorňuje, že vždy vstanú noví hlupáci.  Pripravení zakazovať, cenzurovať, glajchšaltovať. Ako klony tých starých. Vyberme si z jeho textov tie, ktoré silou slov zabránia nivočeniu nových talentov a ich vyháňaniu preč.  Porovnajme jeho texty so sprostosťami, na ktoré míňame peniaze, aby sme ich o pár rokov aj tak vyhodili. Oproti 9. januáru je tu predsa len rozdiel. Dnes je Milan "in", dnes sa ho patrí velebiť , a tak sa relácia v televízii nezruší hneď, len sa posunie na noc.  
Nečudujme sa, že má niekedy pocit, že je tu zbytočne. A ušetrime ho patetických slov a obrovských bukét. Ak chceme urobiť niečo na oslavu, začnime sa od neho učiť písať verše ešte pred tým, než zlým rytmom zničíme peknú melódiu. ?Nenagľamujme ?sa v nádeji, že humor je vtedy, keď sa nám smejú. A prestaňme oslavovať hlupákov. Možno práve šliapeme po novom talente, ktorý by nás, keď tu Milan nebude, rozosmial.
Milan prežil. Nestratil vkus v záplave braku, chuť v beznádeji provinčného smrádočku, rozum v osprostenej spoločnosti. Ale nie je to naša zásluha. Nikoho konkrétneho. Možno niektorých predsa. Tých, ktorí sedeli desaťročia  v tme hľadiska alebo za dobre zavretými dverami. A smiali sa tam, kde to predpokladal. Vtedy sa mu vždy uľaví. Tí možno prispeli, že dožil. Tí určite! 
.magdaléna Vášáryová
Príspevok Zdeňka Svěráka odznel pri krste knihy 70 rokov © Lasica Milan Lasica / sa narodil 3. februára 1940 v Zvolene. Vyštudoval dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Ešte počas štúdia vystupoval so svojim dlhoročným hereckým partnerom Júliusom Satinským v Tatra revue. Bol členom Divadla na korze, divadla Večerní Brno i Novej scény. Od roku 1982 bol umeleckým šéfom Štúdia S, kde dnes pôsobí ako riaditeľ. Tvorba Milana Lasicu je široká. Začínal písaním dialógov a scénok pre seba a Júliusa Satinského. Neskôr písal i divadelné hry Nečakanie na Godota (1968), Radostná správa pre všetkých, ktorí majú problémy s mechúrom (1969), Výrobca šťastia (1985), Deň radosti (1986) či Náš priateľ René (1986). Lasica napísal množstvo piesňových textov a mnohé z nich aj naspieval. So svojim dvorným skladateľom Jaroslavom Filipom a s Júliusom Satinským nahrali v osemdesiatych rokoch štyri albumy. Od roku 2001 nahral niekoľko albumov s orchestrom Bratislava Hot Serenaders. Okrem filmového a divadelného herectva a réžie sa venuje, každý týždeň účinkuje v programe televízie Joj Sedem. V rokoch 2007 a 2009 mu vyšli dve knihy fejtónov, ktoré písal pre časopisy Domino Fórum a .týždeň. V týchto dňoch vychádza kniha Svetozára Okruckého 70 rokov (c) Lasica.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite