Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O lomke

.martin Leidenfrost .časopis .európa

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Ten archív mi bol celkom nanič. Nie sú to práve národné intímnosti, čo je typické pre bruselskú eurobublinu. K tomu tri rôzne bruselské postrehy:

Netypický bol hororový obraz, ktorý ma v Európskom parlamente v jedno popoludnie rozrušil. O poslancoch parlamentného zhromaždenia som počul mnohé, čo vyvolávalo súcit. Jedna nemecká vedkyňa napísala svoju dizertáciu o sociálnom živote poslancov a rozprávala mi, že jedna poslankyňa sa vraj pri hĺbkovom interview rozplakala. Jeden z tých neustále cestujúcich poslancov do protokolu uviedol, že keď sa ráno prebudí, často nevie, kde práve je. A k tomu permanentná frustrácia z toho, že poslanci sú tri týždne v mesiaci stacionovaní v Bruseli a Štrasburgu, no doma v členských štátoch si takmer nikto ich ťažko vysvetliteľnú činnosť nevšíma. Vedkyňa zhrnula svoju šeststostranovú dizertáciu vetou: „V podstate sú to úbohí chudáci.“

Jedno popoludnie som sa ponevieral po Európskom parlamente. Za sklom oddelenej miestnosti pre fajčiarov som uvidel sedieť bielovlasého muža. Na chlopni mal žltú židovskú hviezdu. Muž bol veľmi starý, mohol ešte patriť ku generácii holokaustu. Fajčil s nepohnutou tvárou. Hýbal len rukou, v ktorej držal cigaretu. Zízal som naňho ako na strašidlo. Fajčil pomaly a neuveriteľne vedome. Spontánne mi napadlo, že to bude protestná akcia proti zákazu fajčenia, ktorým európske inštitúcie pokrývajú kontinent. Oslovil som ho. Bolo to celkom inak. Muž bol poslancom za talianskych radikálov, chcel len zase raz pripomenúť heslo „Nikdy nezabudnime“.

Aj iný bruselský obraz sa mi zdal svojím spôsobom typický. V jeden sivý zimný deň sa Rada ministrov financií radila o podpore veľkých bánk, po anglicky „bail-out“. Pod transparentom „Bail-out the climate!“ blokovali aktivistky Greenpeace príjazd do budovy Rady. Takmer nik sa neprizeral. Všimol som si, s akou rutinérskou dokonalosťou boli všetci zúčastnení pripravení - dve aktivistky sa pripútali o kovový plot, policajti už mali prichystanú správnu pílku na železo, kameramani ekologickej loby obsadili miesta s najlepším výhľadom. Jednu peknú aktivistku, ktorú už oslobodili z pút, niesli k policajnému autobusu. Prehýbala sa pri tom v drieku, a obnažoval sa jej pritom pupok. Zdalo sa mi to erotické, aj kameraman na to zamieril. Pýtal som sa samého seba: Som na demonštrácii alebo sa pozerám, ako sa nakrúca eko-porno?   

A potom ešte jeden zvuk, ktorý mi stále znie  v ušiach. Pochádzal od jednej Švajciarky. Švajciarsko nie je členom EÚ, no Švajciarov som stretával v Bruseli hojne. Poznal som jedného Švajciara, ktorý išiel na niekoľkomesačný kurz talianskej Obchodnej komory. O EÚ mal zlú mienku. O to nástojčivejšie sa chcel naučiť, ako môžu Švajciari z tohto zväzku štátov, ktorým pohŕdajú, vymámiť subvencie.  

Mladá Švajciarka, ktorú som v Bruseli poznal, zastupovala mimovládku zameranú na deti v Mexiku. Rozprával som sa s ňou po nemecky, a ona často používala anglické slovíčko „slash“, „lomka“. Svoj pracovný prístup nazvala „realistický slash humanistický.“ Keď hovorila o jednom chlapíkovi, povedala „mladík slash muž“. Aj z tohto množstva malých lomiek sa možno skladá veľká bruselská pravda, pomyslel som si.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite