Posledným veľkým impulzom, zasahujúcim filmový priestor a pochádzajúcim zo severu Európy, konkrétne z Dánska deväťdesiatych rokov minulého storočia, bolo autorské hnutie reagujúce na meno Dogma 95. Šlo v ňom o návrat k postavám, príbehu, jednoduchosti bez zásahov hromady technických výdobytkov a postprodukčných úprav, teda všemožných trikov. V "dogmatickom desatore" sa, napríklad, píše, že treba nakrúcať v reálnych prostrediach, kameru treba držať v ruke, efekty sa zakazujú, režisér nesmie byť uvedený v titulkoch... Otcami Dogmy 95 sú režiséri Lars von Trier, Thomas Vinterberg a dvaja ďalší. Hoci podľa ich nevyhnutne prísne dodržiavaných zásad nevzniklo priveľa filmov, tie najlepšie (Rodinná oslava, Idioti, Mifune) ohúrili filmový svet.
A nesmierne pozdvihli dánsku kinematografiu, v produkčnom i diváckom zmysle. Na ilustráciu: Na Silvestra v roku 2000 režiséri Dogmy nakrúcali filmy a publikum ich mohlo v priamom prenose sledovať na niekoľkých televíznych staniciach, mohli prepínať a vlastne si tak vytvoriť "vlastný" opus. Nočného sviatočného filmového záťahu sa zúčastnila tretina Dánska. (To by sme aj my na Slovensku potrebovali, nejakú tú Dogmu 10.)
Dnes už aj otcovia zakladatelia Sľub čistoty, ako sami nazvali svoj manifest, mirnix-dirnix porušujú. Ale, treba povedať, pravdepodobne na prospech veci. Povedzme to o zákaze vyskytovania sa zbraní na plátne porušil Thomas Vinterberg v snímke Môj miláčik kalibru 6,65, keď mladému pacifistovi Dickovi dovolil dotknúť sa revolvera a vzápätí sa doň bezhlavo zamilovať. Alebo to o zákaze vytvárania žánrových filmov porušil vo svojom, zatiaľ predposlednom filme - komédii - Keď sa muž vracia domov.
Dánske mestečko oslavuje okrúhle narodeniny a má v úmysle dôstojne si uctiť ten slávnostný deň. Jeho vyvrcholením má byť vystúpenie najslávnejšieho rodáka, známeho operného speváka Karla Kristiana Schmidta. Minútou jeho príchodu sa všetko a všetci začnú vrtieť výlučne okolo rozmaznanej a životom a popularitou dosť otrávenej hviezdy. Ako sa šnúrky marionet sústreďujú v rukách bábkoherca, tak sa špagátiky miestnych vzťahov čoraz väčšmi ocitajú v osídlach Karla Kristiana. Zamotané vzťahy. Polosirota, zajakavý mladík Sebastian, ktorého otec spáchal samovraždu pod kolesami vlaku, má plavovlásku Claudiu, ale chce brunetku, polosirotu Mariu, nesúcu nevyjasnenú vinu... Hlavný manažér chce byť s každým zadobre, ale dáva jednu výpoveď za druhou... Pani Schmidtová má plné zuby pána Schmidta... Sebastianova mama je vskutku svojská osôbka... Prizvaný vychýrený šéfkuchár túži dodať ľudskej existencii zmysel v podobe vyberaných pochúťok... Naozaj to myslí vážne, podľa hesla: Láska ide cez žalúdok. A zdravie napokon tiež...
Vinterberg v "dogmatickej" Rodinnej oslave posadil všetkých hercov k jednému rozložitému stolu a nechal ich škvariť sa vo vlastnom tuku. Vo filme Keď sa muž vracia domov si to - tentoraz však vo veselom podaní - zopakoval znovu.
Vtipný film s krásnou hudbou.
Keď sa muž vracia domov (En Mand kommer hjem). Dánsko, Švédsko 2007. Réžia: Thomas Vinterberg. Hudba: Johan Söderqvist. Kamera: Anthony Dod Mantle. Hrajú: Thomas Bo Larsen, Brigitte Christensen, Morten Grunwald, Ulla Henningsen.
A nesmierne pozdvihli dánsku kinematografiu, v produkčnom i diváckom zmysle. Na ilustráciu: Na Silvestra v roku 2000 režiséri Dogmy nakrúcali filmy a publikum ich mohlo v priamom prenose sledovať na niekoľkých televíznych staniciach, mohli prepínať a vlastne si tak vytvoriť "vlastný" opus. Nočného sviatočného filmového záťahu sa zúčastnila tretina Dánska. (To by sme aj my na Slovensku potrebovali, nejakú tú Dogmu 10.)
Dnes už aj otcovia zakladatelia Sľub čistoty, ako sami nazvali svoj manifest, mirnix-dirnix porušujú. Ale, treba povedať, pravdepodobne na prospech veci. Povedzme to o zákaze vyskytovania sa zbraní na plátne porušil Thomas Vinterberg v snímke Môj miláčik kalibru 6,65, keď mladému pacifistovi Dickovi dovolil dotknúť sa revolvera a vzápätí sa doň bezhlavo zamilovať. Alebo to o zákaze vytvárania žánrových filmov porušil vo svojom, zatiaľ predposlednom filme - komédii - Keď sa muž vracia domov.
Dánske mestečko oslavuje okrúhle narodeniny a má v úmysle dôstojne si uctiť ten slávnostný deň. Jeho vyvrcholením má byť vystúpenie najslávnejšieho rodáka, známeho operného speváka Karla Kristiana Schmidta. Minútou jeho príchodu sa všetko a všetci začnú vrtieť výlučne okolo rozmaznanej a životom a popularitou dosť otrávenej hviezdy. Ako sa šnúrky marionet sústreďujú v rukách bábkoherca, tak sa špagátiky miestnych vzťahov čoraz väčšmi ocitajú v osídlach Karla Kristiana. Zamotané vzťahy. Polosirota, zajakavý mladík Sebastian, ktorého otec spáchal samovraždu pod kolesami vlaku, má plavovlásku Claudiu, ale chce brunetku, polosirotu Mariu, nesúcu nevyjasnenú vinu... Hlavný manažér chce byť s každým zadobre, ale dáva jednu výpoveď za druhou... Pani Schmidtová má plné zuby pána Schmidta... Sebastianova mama je vskutku svojská osôbka... Prizvaný vychýrený šéfkuchár túži dodať ľudskej existencii zmysel v podobe vyberaných pochúťok... Naozaj to myslí vážne, podľa hesla: Láska ide cez žalúdok. A zdravie napokon tiež...
Vinterberg v "dogmatickej" Rodinnej oslave posadil všetkých hercov k jednému rozložitému stolu a nechal ich škvariť sa vo vlastnom tuku. Vo filme Keď sa muž vracia domov si to - tentoraz však vo veselom podaní - zopakoval znovu.
Vtipný film s krásnou hudbou.
Keď sa muž vracia domov (En Mand kommer hjem). Dánsko, Švédsko 2007. Réžia: Thomas Vinterberg. Hudba: Johan Söderqvist. Kamera: Anthony Dod Mantle. Hrajú: Thomas Bo Larsen, Brigitte Christensen, Morten Grunwald, Ulla Henningsen.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.