Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Do výšok zdvíhaj krov, tesár!

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Pre mnohých sa stal autorom jednej knihy, ktorá, podľa mňa, nie je jeho najlepšia. Ba trúfam si tvrdiť, že Kto chytá v žite pre mňa je Salingerova najmenej významná kniha.

Možno to cítil aj sám, že Chytanie v žite nadobudlo nezaslúžený úspech, za ktorý nemohla literatúra. Hneď po vydaní tejto knižky sa Salinger usiloval vymaniť z jej zovretia, ktoré sa v tomto svete prejavuje povrchnými gestami - fotografiami na titulných stranách žurnálov, pozvaniami na večierky - alebo angažmá vo filmovom cirkuse. Salinger dostával ponuky na sfilmovanie svojho románu, ktoré odmietal - a nemohol inak, ak chcel byť verný Holdenovi Caulfieldovi, "ktorému by sa to nepáčilo", ako tlmočil jeho autor. Ale nepáčilo by sa to samotnému spôsobu, ako písal a žil Salinger. Salingerovo písanie je písanie od vety. Podmet, prísudok. Prvá veta, druhá veta, odsek... Slová sa spájajú so slovami ani nie tak v gramatike, ale v akejsi znakovej alchýmii. Preto to presahuje tak intenzívne do života. Boli autori, ktorí urobili zo svojho života literatúru - museli cestovať, plaviť sa na lodiach, hľadať zlato, ukrývať sa v bunkroch, strieľať, chrániť si korienok života, piť a triezvieť, dávať si "nahý obed" narkotík, byť "na ceste" od života k literatúre. Salinger premenil literatúru na život. Stal sa literárnou postavou, ktorá vymýšľa svojho autora. Ukryl sa do viet a súvetí. Možno naozaj po ňom ostalo dielo, ktoré je geniálne. A možno sa ukáže, že je to mizéria. A možno neostalo nič. Pravdupovediac, vôbec ma to netrápi. Keby sa teraz zjavila v kníhkupectvách kniha s reklamnou páskou hlásajúcou NEVYDANÉ DIELO KLASIKA XX. STOROČIA!, možno by som sa to bál aj otvoriť. Pretože tú najsilnejšiu prózu, tú najstrhujúcejšiu epiku, ten fascinujúci mýtus Salinger už zavesil do vzdušného priestoru imaginácie. Odkedy sa zatvoril do seba, odkedy zabuchol dvere pred snoriacimi zlodejmi tvárí a lovcami historiek, odvtedy čítam túto neviditeľnú knihu, ktorej autor i názov je totožný: SALINGER. Pravda, z času na čas si prečítam aj jeho staršie prózy, najviac asi poviedky a tie tenké, útle prózy s tými dlhými názvami. "Modlil som sa, aby sa mesto vyčistilo od ľudí, aby mi bolo dožičené byť sám -
s á m: to je jediná newyorská modlitba, ktorá sotvakedy minie adresáta alebo uviazne v kanáloch, a predsa sa nič, čoho som sa dotkol, nezmenilo na skutočnú osamelosť" (prel. Jozef Kot). Nemyslím si, že Salinger nenávidel ľudí, aj keď sa na poslednej fotografii, ktorá prenikla na verejnosť, pri vozíku v akomsi miestnom hypermarkete zúrivo zaháňa na dotieravého fotografa. Bielovlasý nepríčetný starec chrániaci si svoju osamelosť. Nemyslím si, že Salinger bol sám tým nešťastným spôsobom, ktorú robí zo samoty patológiu a chorobu a opustenosť. Bol sám, pretože sa potreboval ponoriť do hĺbok existencie cez bytie svojho starnúceho tela. Nepotreboval dávať vyhlásenia a poskytovať mapy k tomuto spôsobu žitia, ale kto chcel, mohol načúvať a vidieť. Doteraz opatrujem trochu roztrasený podpis J D Salinger na autorskej zmluve, ktorú mám od autora podpísanú, keď som vydával Žito. Nie som zberateľom autogramov ani aplikátorom cudzích know-how na život. A predsa je pre mňa Salinger, pán Salinger, milovaným učiteľom. Učí ma, nepretržite, aj keď prerývane, sebasústredeniu, tichosti, sebadôvernej pokore, oddanosti veci písania. Do výšok si zdvihol krov svojho obydlia, tesár, a ja počúvam, ako cez škáry v tej streche počuť pohyb hviezd na nočnom nebi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite