Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo vieme o Salingerovi

.časopis .literatúra

Napísal štyri útle knižky a niekoľko poviedok, publikovaných v časopisoch. Na Nový rok 2010 oslávil 91. narodeniny. Hoci údajne každý deň písal, za posledných 46 rokov nevydal ani riadok, nekomunikoval s novinármi a nenechal sa fotografovať. A predsa to bol jeden z najdôležitejších spisovateľov 20. storočia.

Keď si v januári 2009 svetové média pripomínali deväťdesiate narodeniny J. D. Salingera, mnohí - aj literárne zdatní - čitatelia boli prekvapení, že autor knihy Kto chytá v žite ešte žije. Prečítali sme si vtedy, ako starý pán poslal preč reportéra londýnskeho časopisu Spectator Toma Leonarda (jediné dve slová legendárneho spisovateľa, ktoré sa mu podarilo zachytiť, boli "Oh no!"). Neostávalo mu nič iné, než postaviť svoju reportáž na rozhovoroch so susedmi z mestečka Cornish, ktorí ho občas stretli v samoobsluhe alebo v miestnej kaviarni a zhodovali sa v tom, že "nebol veľmi zhovorčivý."
J. D. Salinger zomrel 27. januára 2010.

.lúzer z dobrej rodiny

Ak si človek prečíta jeho knihy (dá sa to za jeden víkend - spolu majú menej než 800 strán malého paperbackového formátu), životopisné dáta ho neprekvapia. Jerome David Salinger sa, podobne ako hrdina jeho najslávnejšej knihy Holden Caulfield, narodil v Manhattane pomerne bohatým rodičom, ktorí mu chceli dopriať čo najlepšie vzdelanie v súkromných školách. Jemu sa v nich veľmi nedarilo - z každej ho pre zlý prospech vyhodili. Aby sa vymanil spod vplyvu ustarostených rodičov, prihlásil sa na vojenskú akadémiu vo Fort Wayne, no ani tam a následne ani na newyorskej univerzite nepochodil. Otec pochopil, že mladý muž zrejme nebude akademikom, a tak ho poslal do Viedne, kde mal pracovať pre firmu, dovážajúcu mäso do USA. Ani tu sa mu veľmi nedarilo a mesiac pred anšlusom Rakúska sa vrátil domov.
Jeho akademická kariéra sa definitívne skončila v roku 1942, keď bol, podobne ako hrdinovia minimálne dvoch z jeho Deviatich poviedok, povolaný do armády. Krátko predtým však na večerných kurzoch tvorivého písania stretol redaktora Whita Burnetta. Ten rozpoznal Salingerov talent a v roku 1940 prvýkrát publikoval jeho poviedky vo svojom časopise Story. O rok neskôr - po niekoľkých odmietnutiach - publikoval prvýkrát Salingerovu poviedku aj vysnívaný New Yorker. Išlo o poviedku Slight Rebellion Off Madison (Menšia rebélia pri Madisone), v ktorej prvýkrát vystupuje bystrý, no neprispôsobivý tínedžer Holden Caulfield...

.vojna a trauma
Druhá svetová vojna bola pre J. D. Salingera formujúcim a nesmierne traumatickým zážitkom. Po dvoch rokoch "úradníckej vojny" sa v roku 1944 zúčastnil vylodenia v Normandii a následných bojov, neskôr bol pridelený k rozviedke, kde mal na starosti vypočúvanie vojnových zajatcov.
Aj keď sa nič v jeho diele netýka vojny priamo, jej tieň cítiť skoro všade. Podobne ako jeho hrdinov, aj jeho samého vojna hlboko zasiahla. Krátko po nej psychicky skolaboval a dlhší čas bol hospitalizovaný. "Pach horiaceho ľudského mäsa z tvojho nosa nezmizne až do smrti," povedal neskôr svojej dcére.
Hoci bol po otcovi žid a po matke reformovaný kresťan, po vojne hľadal - a zrejme aj našiel - útechu v zen buddhizme. Práve tu sú zrejme korene jeho neskoršej uzavretosti a mediálnej plachosti.

.deväť poviedok
V roku 1948 poslal J. D. Salinger do New Yorkera poviedku A Perfect Day For Bananafish (Deň ako stvorený pre banánové rybky). Redaktorov táto poviedka tak zaujala, že s autorom uzavreli zmluvu o tom, že im všetky ďalšie texty ponúkne ako prvým. Začala sa Salingerova krátka, ale mimoriadne výživná literárna kariéra.
Hoci kniha s prostým názvom Deväť poviedok vyšla až v roku 1953, dva roky po jedinom Salingerovom románe Kto chytá v žite, je správne začať práve poviedkami. Tie totiž vznikali už počas štyridsiatych rokov a sú autorovým najvlastnejším žánrom. Deväť poviedok je ukážkou poviedkarskeho umenia neveľmi vzdialeného od dokonalosti. Za každou sa skrýva bolestná tragédia, každá na pár stranách naznačuje veci, ktoré sa naplno rozvinú až kdesi za horizontom. Sú to poviedky ako presne vybrúsené diamanty: keby v nich bolo - čohokoľvek: slov, príbehu, citu - trošku menej alebo trošku viac, stratili by svoju výnimočnosť. Ale u Salingera je všetko tak, ako má byť. Postavy sú načrtnuté pár presnými ťahmi, na vytvorenie atmosféry či zápletky mu stačí jeden odsek. Čitateľa nešokuje absurdnými pointami ani nenudí poetickými opismi či psychoanalytickým bádaním. Deväť poviedok je spolu s Hemmingwayovými 49 poviedkami vrcholom, ku ktorému sa možno iba priblížiť.

.kto chytá v žite
Šestnásťročného Holdena Caulfielda idú vyhodiť z ďalšej súkromnej školy - prepadáva zo všetkých predmetov okrem angličtiny. Po konflikte so spolubývajúcim si povie, že už toho má dosť a zo školy odchádza sám. Niekoľko dní sa túla po New Yorku a rieši skoro všetko, čo tínedžeri zvyknú riešiť: lásku, sex, smrť, zmysel života, existenciálnu aj celkom praktickú osamelosť, veľké sny a ideály, opovrhovanie rodičovskou generáciou a vlastne celým svetom.
Holden všetko dáva čitateľovi priamo do tváre. Až tak, že ten má skôr akustický, než literárny zážitok: Holdena počuje. Salinger sa ukázal ako vynikajúci znalec duše rozorvaného tínedžera: roztržité, nesústredené, no pritom ľahučko plynúce rozprávanie opisujúce s röntgenovou presnosťou neistoty, strachy aj naivné sny, idealistickú čistotu a totálny zmätok vnútri mladého človeka - vo svetovej literatúre to nemá obdobu.
Prvé vydania tejto knihy boli považované za nebezpečné pre mladého človeka - v amerických knižniciach ju neplnoletému čitateľovi požičali len po predložení písomného súhlasu rodičov. Dnes patrí Kto chytá v žite medzi odporučenú literatúru. Zaradením medzi klasiku však kniha nestratila ani kúsok zo svojej ostrosti a nedbalej krásy.

.franny, zooey, seymour
Deväť poviedok a Kto chytá v žite znamenali obrovský úspech. Salingera chválili kritici, kníhkupci aj čitatelia, vydavatelia chceli ďalšie texty. On sa však venoval byzantsky komplikovaným rodinným záležitostiam a duchovnému hľadaniu, ktoré ho viedlo od indickej mystiky až k scientológii a späť. Zároveň si splnil caulfieldovský sen: odísť zo špinavého mesta, postaviť si vlastný dom a žiť ďaleko od ľudí z peňazí, ktoré si zarobil. Salinger sa presťahoval do mestečka Cornish v štáte New Hampshire, kde prežil ďalších 60 rokov.
Až v roku 1961 vyšla knižka Franny a Zooey, obsahujúca dve novely, ktoré predtým vyšli samostatne v New Yorkeri. O dva roky neskôr vyšli v jednej knihe ďalšie dve Salingerove novely: Raise High The Roof Beam Carpenters (vo výborne znejúcom českom preklade: Vzhůru tesaři, do výše střechu zvedněte) a Seymour: úvod. Všetky štyri novely opisujú osudy členov rodiny Glassovcov, ktorí sa objavujú už v troch z Deviatich poviedok. Všetky štyri sú salingerovsky čisté, ostré, presné a hlboké. Hoci zostávajú v tieni Poviedok a Žita, literárnou kvalitou ich hádam aj predstihujú.
V júnovom čísle časopisu New Yorker z roku 1965 vyšla Salingerova novela Hapworth 16, 1924. Je to vlastne list, ktorý píše sedemročný Seymour Glass rodičom z letného tábora. Salingerovo dielo, ktoré sa začalo Seymourovou samovraždou v prvej z Deviatich poviedok,, sa návratom do jeho detstva ukončilo.

.samota a dielo
Čo robil J. D. Salinger posledných 45 rokov? Je jasné, čo nerobil: nepublikoval, nedával rozhovory, nestretával sa s ľuďmi mimo svojho najužšieho okruhu, nenechával sa fotografovať, nesúhlasil so sfilmovaním svojich kníh. Údajne každý deň písal. Ak je to pravda, tak polovicu svojho života prežil ako mních, ktorý ďaleko od každodenných zhonov disciplinovane píše dielo, ku ktorému je povolaný.
Aj keby to pravda nebola, dielo J. D. Salingera je pozoruhodné a veru aj veľké. Literatúra totiž nie je o kvantite, nemeria sa množstvom slov, ale ich krásou a presnosťou. Salinger napísal štyri tenké knihy, z ktorých každá je vrcholom. Nenapísal nič slabé, nudné ani priemerné. Nie je veľa spisovateľov, ktorým sa niečo podobné podarilo.
Čo teda vieme o Salingerovi? To, že bol plachý človek, ktorý sa nerád ukazoval ľuďom. Že to bol spisovateľ, ktorý nemrhal slovami. Že to bol majster, ktorý nám ukázal len svoje najlepšie triky. Že bol jedným z kľúčových spisovateľov dvadsiateho storočia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite